Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou sa človek dostáva do zaujímavého časového úseku, kedy prehodnocuje svoje postoje. Inými slovami, zisťuje, aký bol chuj a ešte sa nerozhodol, či to pripíše mladíckej nerozvážnosti, strate ilúzií, ktoré nabral na strednej a vysokej alebo to elegantne, rýdzo freudovsky zvalí na rodičov. V tejto mäteži (© Hviezdoslav) sa pomerne často vyskytne otázka „čo si teda myslieť“ (o živote, svojich kamarátoch, politike, o novej príchuti Deli). Jednoduchší sa uspokoja s kopírovaním názorov na život, vesmír a tak vôbec od vysoko odborných časopisov ako Zem a Špek či erudovaných absolventov Google University, ostatní si musia nabiť hubu sami.
Keďže sa nachodíme v pomerne husto osídlenom regióne, kde-tu sa človek nevyhne kontaktu s inými ľuďmi (a pochybnými existenciami). Osvietenejší z nás pochopili, že každý človek je jedinečný, ako snehová vločka, ergo každý je jebnutý nezameniteľným spôsobom a preto neslobodno ich hádzať všetkých do jedného igelitového vreca, ale každý si zaslúži svoj vlastný „štítok na palci.“
Najjednoduchšie (logicky) sa vychádza s vlastnými kamarátmi – to, že na priateľstvo nestačí, aby ste boli z jednej ulice či paneláku, ste zistili zhruba medzi základkou a strednou, keď sa vám tie pucmoly všivavé prestali ozývať, lebo už nepotrebovali opísať úlohy (naostatok, tento druh to skúšal na vás priebežne počas celej školskej dochádzky). Vaša vyzretá pätnásťročná osobnosť už zhruba tušila, že ju nebaví napríklad trigonometria, ale trebárs tancovať ľudovky/maľovať nahotinky/hrať na hrebeň, takže bola pripravená vhupnúť rovnými nohami do nejakej komunity, kde bol spoločný záujem na prvom mieste, niečo ako štát vo vojnovom stave – „my“ versus „ všetci ostatní“, takže ste sa kamarátili aj s duševnými mrzákmi, štetkami či podrazákmi. Chudáci, ktorí neboli tímovými hráčmi boli odkázaní na svoje knižky a neskôr chľast.
Základný princíp delenia ľudských vzťahov je udržateľný po celý život, ak sa snažíte a zbabelo neujdete na osamelý ostrov v Tichomorí, alebo do chajdy v kanadskej divočine. Keďže väčšina z nás nemá na to, aby bola zbabelá, musí vychádzať aj s celou škálou ľudí, ktorí nie sú eminentní dementi, čo nestoja ani za to, aby ste nad nimi zdvihli jedno obočie – lebo, priznajme si, svet nie je čierno-biely (ak nie ste v arabskej krajine) a povahy oscilujú medzi Mary Poppinsovou a Bernardom Blackom.
Ako bolo povedané, najjednoduchšie sa vychádza s kamarátmi. Kamarát je vyvážená zmeska vašich vlastných názorov a charakteru, ktorý je plus mínus podobný vášmu. Dá sa teda usúdiť, že ak sú vašimi kamarátmi militantní kokoti, alebo zachladení komunisti, zrejme čosi nebude v poriadku ani s vami a mali by ste sa vyhýbať internetovým diskusiám, pretože tam je vaša živná pôda a medzi tým hnojom kvitnete ako pleseň v gumákoch. Na druhej strane, ak sú medzi vašimi kamarátmi vysokoškolskí profesori, môžete dúfať, že sa niečo nalepí aj na vás... jedine ak by nie, takých prípadov je v profesorských zboroch tiež dosť.
Známym môžete titulovať človeka, ktorý v sebe vyvažuje trebárs dobrý charakter a na druhej strane názory, za ktoré by nemalo byť trestné obmedzenie osobnej slobody (rozumej zo dve po papuli). Alebo na druhej strane, „známy druhej kategórie “ má správne názory (čítaj – podobné vašim) ale charakterovo sú to stoky, na ktoré sa nedá spoľahnúť a sú schopné predávať na bazoši veci, ktoré ste im v dobrej viere požičali, prípadne drať z kožiek činčily. Pokiaľ je medzi vašimi známymi človek, ktorého jedinou dobrou vlastnosťou je podľa váš pôsobnosť na ministerstve alebo list vlastníctva na pivovar, ste tou stokou pravdepodobne vy a nie on.
Poslednou kategóriou, s ktorou sa musíte dennodenne vyrovnávať, sú rodina a kolegovia. Ani jedno si nevyberiete a s oboma zdieľate nepríjemné povinnosti. Rodina tie nepríjemné povinnosti vymýšľa s masochistickou kreativitou a potom musí potiť krv na všetkých tých oslavách, birmovkách, svadbách a karoch.
Kolegovia sa dajú skôr zaradiť do chlievika „spoluväzni“ – priznajme si, kto by rovnaké xichty chcel vídať ešte aj potom, ako vypadne z lágru? V oboch prípadoch platí, že ukryť sa niet kam, v prvom prípade ste pod dohľadom rodičov či kmeťov rodu a bojíte sa, že vás vydedia, v druhom pod dohľadom šéfa a bojíte sa, že vás vyhodia.
Výnimočná kategória je životný partner – dá sa zaradiť aj do kategórie kamarátov, teda aspoň na začiatku, keď cez hmlovinu hormónov vidíme v ňom spr(ia)znenú dušu a teda samého seba v opačnom garde ( alebo rovnakom, podľa preferencií), alebo aspoň to, čím by ste kceli byc. V dlhoročnom vzťahu sa z neho môže stať známy, ktorého poznáte tak dobre, že vás milión vecí na ňom vytáča do biela, ale na druhej strane neviete si predstaviť, že by ste boli bez nich*, takže sa veziete rovno do šťastného konca, kde sa z neho stane rodina a to je koniec všetkým ilúziám. Lenže to už je neskoro, lebo z detstva ste si odniesli mantru „rodina je na prvom mieste.“ Takže nemusíte vystáť len svoju, ale aj tú jeho. Win, nie?
Každopádne, ak ste sa narodili s bezeľstným výrazom v tvári a názorom, že každý ujo v dodávke vás len chce napchať čokoládou a pohojdať na kolenách, začali ste byť vplyvom vyššie uvedeného poznania mierne podozrievaví a v slovníku sa objavili aj slová ako „zlodejské kurvy“ v súvislosti so širším príbuzenstvom. Na druhej strane, ak ste už v kolíske mali neotrasiteľnú istotu, že vaša pediatrička je nepríjemná mrochta v prechode, v neskoršom veku bola táto istota prekrytá blankou spoločenského úzusu a chladným kalkulom, že ak chceme, aby nám v deväťdesiatke niekto menil plienky, musíme sa prispôsobiť tomu svojmu stádečku. Nech žijú nezanedbateľné benefity.
*Existuje aj špeciálna kategória, ktorú tvoria skromné ženy kyprých tvarov, pre ktoré je „milión vecí“ len milión šuchotavých papierikov, o ktorých existencií jej stačí (veľmi nemateriálne) byť uistená výpisom z banky.
