Za oknom vládla typická albertská januárová noc. Typická počasím, aj našou pracovnou náplňou. Práve sme ukončili jeden športovo-vzdelávací program pre mestečko Hinton a ich lokálne deti, trénerov a rodičov-dobrovoľníkov. Naučili sa niečo o správnej strave, hydratácii, pohybe, strečingu, prvej pomoci, motivácii a mentálnom aspekte športových, či životných výhier a prehier. Ale to je celé úplne jedno, dôležité bolo, že to skončilo a my sme boli konečne na ceste domov.
Bolo už neskoro, asi desať hodín večer, na dlhej ceste minimum áut. Teploty za oknom boli podľa sily vetra medzi mínus 40 - 50. Vzdušnou (a v podstate aj reálnou pozemskou) čiarou sme sa nachádzali zhruba 300 km západne od Edmontonu. Aj by sme radšej prenocovali, domov sme sa však trepali kvôli tomu, že už skoro ráno o 6:00 sme mali program na opačnej, východnej strane mesta.
Bolo vidno hviezdy a – och – nočná obloha v Alberte je dychberúca. Na rozľahlej širokej prérii, vzdialená od mestských svetiel, sa vám predvedie v celej kráse. Tmavá, posypaná bielymi jagajúcimi sa diamantmi. Dlhú jazdu autom po rovnej ceste ti v zime vedia spríjemniť padajúce hviezdy, alebo ti zatancuje samotná kráľovná severnej oblohy - Aurora borealis. Nádherne na zeleno pastelovými farbami vibrujúca polárna žiara, ktorá pokryje nebo vlnami svetla.
Túto noc sa však žiadne prírodné krásy neudiali. Zážitky tejto noci ovplyvnila ľudská logika a logistika.
Zastavili sme pumpe na konci najbližšieho mesta, v osade Edson. Benzín sa tu platí vnútri a dopredu, pretože nikomu sa nechce vonku v tejto zime jebať s terminálom a majiteľovi sa tiež nechce nikoho naháňať, ak benzín náhodou šlohne. Vošli sme teda obaja dovnútra, a začali si vyberať zbytočnosti na spríjemnenie dlhej cesty ako oriešky a vitamínovú vodu, keď manžel upriamil pozornosť na pesničku v rádiu. Hrali TLC „Don’t go chasing waterfalls“.
„Nikdy som nechápal, čo tým myslia.“
„Akože nechápal?“, prevrátila som očami. Veď to je hádam jasné. „Myslia tým, aby si nebral drogy a používal kondóm.“
„A čo to má s vodopádmi?!“
„To je poetika. Aby si sa v živote plavil pokojnejšou vodou a pri honbe za dobrodružstvom – vodopádmi – nezomrel kvôli drogám alebo nechránenému sexu.„
Tentoraz muž prevrátil oči. Vytiahol ultimátny mužský argument.
„Aj tak je to pičovina.“
Rada by som povedala, že dôvod našej chyby bol iný, ale nebol. Zaplatili sme, nasadli do auta a pokračovali v zbytočnom rozhovore, „debate“ o všetkých možných správnych a nesprávnych lyrics, aké kedy kto zložil, počnúc Led Zepellin, končiac nemožným dievčaťom, Oľgou Záblackou. Jediné, na čom sme sa za najbližšiu hodinu zhodli bolo, že nemáme radi albertské country rádio. Hrajú tak otrasnú produkciu, že Johnny Cash sa v hrobe točí sťa kura na rošte. Hádali sme sa, kilometre ubiehali. Cesta je furt rovnaká, človek len míňa tabuľky s názvami malých dedín alebo indiánskych rezervácií, sledujúc hviezdy a dúfajúc, že budú čoskoro utlmené svetlami hlavného mesta Alberty.
Zrazu sa manželovi zmenil tón hlasu.
“Uhhh… babe?”
“Čo je?!”
“We´re low on gas.” (Dochádza nám benzín.)
„Akú máme rezervu?“
„Toto má dojazd možno tak 50 km.“
Edmonton bol vzdialený ešte asi 120 a naše problémy sa tak začali. Jednak to počasie. Tichý vrah. Z vyhriateho auta vyzeralo mierumilovne, pri otvorení dverí začal človeku neúprosný countdown. Niekoľko minút. V zime sa aj ťažko hýbe, ďaleko by sme nezašli. Dokonca sme mali so sebou nášho ani nie dvojročného psa Pluta. Nespomínala som ho ešte? Nechala som si to na gradovanie príbehu. Noc v aute by nás mohla zabiť, hoci sme mali, tak ako je provinciou nariadené, v aute sviečku i deky, bundy, snehule, baterky.
Auto stále išlo, ručička sa pomaly, ale iste posúvala bližšie a bližšie k empty gas. To bude aká irónia, keď skapeme na to, že nám v Alberte došla nafta. To je priam na Darwinovu cenu.
Blížila sa k nám jediná pumpa medzi mestami Edson a Edmonton, pri dedinke Wabamun, ale pumpa bola počas zimnej sezóny zatvorená už od desiatej, my sme išli okolo asi 23:30. Mali sme minúty na rozhodnutie sa, čo teraz.
Hnevali sme sa sami na seba. Za zbytočnú hádku, za nepozornosť, za nezodpovednosť voči nášmu zvieraťu, ktoré si zatiaľ nič netušiace spokojne lízalo gule na zadnom sedadle. 911 sme ešte pre veľkú hanbu volať nechceli, no vedeli sme, že už len ľudia nám vedia pomôcť.
„Musíme zabočiť do prvej dediny. Kým to auto ešte ide, musíme seba aj Pluta dostať do tepla.“
„Dobre.“ Nešlo nesúhlasiť. Očami som prosebne hľadala tabuľu s označením najbližšej civilizácie.
WABAMUN 1 km. Na prázdnej diaľnici sme vyhodili nikým nesledovaný blinker a odbočili do tmy. Mala som istú predstavu, čo nás tu očakáva. Mala som totiž predošlý intel od pracovníkov „coal industry“ (uhlie), ktorých som zaškoľovala na kurzoch prvej pomoci v Edmontone počas víkendov.
Vedela som, že Wabamun má obrovské jazero využívané v zime domácimi, v lete turistami. Vedela som, že má najväčšiu sochu vážky na svete, hneď pri vjazde. Je to 10 metrov veľký a dlhý hmyz odliaty zo železa. Hádam ste si nemysleli, že len na Slovensku vieme dobre rozflákať peniaze daňových poplatníkov.
Wabamun však neživí vážka ani jazero. Nachádza sa tu najväčšia kanadská povrchová baňa na čierne uhlie. Spravuje ju energetická spoločnosť TransAlta a financuje cez ňu v okolí všetko: Ľudí, ich domy, mládežnícky hokej. Baňa sa rozlieha na 126 tisícoch km2 a volá sa Highvale coal mine. Jej pracovníci mi na kurzoch rozprávali, že ak sa pôjdem niekedy okúpať na Wabamunské jazero (tie tri teplé víkendy v lete), nech sa vyhnem návšteve samotnej osady.
„Whatever you do, just don't go directly to Wabamun.“ (Pri návšteve sa vyhnite samotnému mestu.)
Presne tam sme si to namierili. Dorazili sme zotrvačnosťou a modlitbami. Centrum Wabamunu pripomína promenádu westernových fasád v starých amerických filmoch. Jedna strašidelne prázdna ulica s rolujúcim sa klbkom slamy, ktorú tvoria schátralé priečelia domov, čo nikto neopravuje, lebo všetci chlapi robia v bani. Miestny hotel má bar so salónovými dverami, za ktorými sa nachádzajú ešte jedny poriadne izolované dvere, lebo keby tam mali len lietačky ako v Texase, albertskí kovboji by vnútri pomrzli.
Zastavili sme pred hotelom, auto naposledy vydýchlo a nám bolo jasné, že sa odtiaľto bez pomoci nepohneme. Vošli sme dnu, na hotelovú recepciu. Bola tam milá pôvodná Kanaďanka, ktorá nám dala dôležité info. Pumpa sa otvára o šiestej ráno. Nie, nedá sa tu inde zohnať benzín, ani len u domácich. Ich farmárska nafta bola s našim motorom nekompatibilná.
Aj keď sme boli už mimo ohrozenia života, náš problém pretrvával. Nemohli sme tu prenocovať. O šiestej sme už mali program na východnej strane Edmontonu, kam to trvalo ešte 45 minút. Zrušiť sme ho nemohli – ako, o jednej v noci? Bol vypredaný, decká na neho cestovali z odľahlých fariem na východe.
Odmietli sme kapitulovať na ranné črtajúce sa fiasko. Obvolali sme taxíky z Edmontonu, vysmiali nás. Začali sme volať rad za radom pohotovostné odťahové služby z Edmontonu. Všetci nás poľutovali a poslali do kelu. Až na jedného dobrosrdečného chlapíka, ktorý nám sľúbil, že nám donesie v kanistroch 40 dolárov benzínu. Týchto 40 nás stálo ďalších 500 za službu. Bolo to zrejme najdrahšie prepravené palivo v histórii Alberty.
Po telefonáte s chlapíkom nastal iný, menší problém. Len cash, samozrejme. Nijaký iný čurák by sa predsa netrepal v noci týmto smerom, keby to musel zdaňovať. Spýtala som sa pôvodnej slečny, či tu majú bankomat.
„Oh yes, we have one. Right behind that door.“ (Áno, tam za dverami.)
„Super“, pomyslela som si, „konečne je dnes niečo easy.“
Ani som sa neunúvala poslať manžela. Držal psa, ktorý nevedel pochopiť, prečo musí močiť vonku a nie do hotelových kvetináčov. Mali toho obaja akurát tak dosť. Obišla som ich a vydala sa doriešiť finančný aspekt našich zmenených plánov.
Dvere boli súčasťou priechodzej steny medzi lokálnym hotelom a lokálnym barom. Zistila som to až priamo pred nimi, lebo nad rámom bola na tapete špina a v tej špine svetlejšia špina, ktorá odhaľovala tri písmená - B, A, R. Pozostatok neónového nápisu zo sedemdesiatych rokov. Nevšímala som si prvé znamenie („nelez tam!“) a odhodlane prešla dverami.
Ocitla som sa v medzipriestore, niečo ako vstup do kinosály, priestor medzi závesmi. Prekvapilo ma ticho – tunák to nebolo sťa slovenská hospoda. Žiaden hluk, ožratý džavot štamgastov. Nič.
Vošla som do miestnosti. Bar mal asi 7 okrúhlych stolov, za ktorými boli v rôznom štádiu opitosti lokálni obyvatelia. Zopár ich spalo, zopár hľadelo na dno pohárika, zopár práve pilo, a niekoľko sa ich potácalo po miestnosti. Okrem mňa žiadna žena.
Oj, tá beťárka z recepcie! Mohla mi aspoň žensky dať najavo, aby som sem nevkročila. Ale tvrdila, že tu je bankomat, tak tu hádam niekde je. Začala som sa obzerať. Keby si vlastnil v Wabamune lokálnu krčmu, kde by si v nej umiestnil bankomat? What would Jesus do?
Bankomat, tak ako to prirodzene býva, sa nachádzal presne medzi dvoma dverami na ženské a mužské záchody. A keby si si myslel, že výhľad od bankomatovej klávesnice priamo do pisoáru je too much, bankomat bol taktiež súčasťou malého tanečného parketu. Na ňom „tancoval“ lokálny týpek na hudbu, ktorá nehrala. Za barom utieral suchou handrou barman veľké sklenené poháre a tak sa celou tichou krčmou ozývalo iba systematické:
Škvŕŕŕŕŕŕŕŕk, škvŕŕŕŕŕŕŕk, škvŕŕŕŕk, škvŕŕŕŕk.....
Začala som uvažovať, aké nebezpečenstvo mi tu reálne hrozí. Poobzerala som sa okolo seba. Henten je ožratý ako delo, henten tak sfetovaný, že sám ani krok nespraví, tamten pseudo-tancuje, onen spí alebo je mŕtvy. Ani sám netuší. Najväčší strach som mala z toho čudného barmana, ktorého zúrivé leštenie pohárov napĺňalo miestnosť odporným suchým škvrkotom. Ako keď človek pustí naprázdno stierač na aute.
Jedine, že by do mňa ten pohár hodil. Inak bol medzi nami pult a dúfala som, že zamestnanec by ma nenapadol. Otočila som sa mu chrbtom, rovnako ako ženským hajzlom – predpokladala som, že odtiaľ nebezpečenstvo nehrozí. Potrebovala som mať výhľad na mužské, keby z nich niekto vychádzal a zároveň na toho ožrana na parkete, ktorý do mňa vrážal v rámci svojich hudobne kreačných prejavov.
Musím zdôrazniť jeden fakt - kanadské bankomaty vydávajú len dvacky. Škerí sa z nich kráľovná Alžbeta 2 (QE2), vždy mladšia a mladšia, keď vytlačia nové. Dvacina je tu najpoužívanejšia bankovka v keši. Keď sa princ Harry v rámci snahy o odtrhnutie sa od kráľovskej rodiny presťahoval na Vancouver Island, celá Kanada sa chichúňala, či chápe, že všade sa tu platí obrázkami jeho babky.
Ja som potrebovala 540 CAD, čiže 27 jej podobizní. Bankomat mi to začal v tichom bare vydávať. Znelo to presne takto:
Fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus, fľus!
Nikdy by mi nenapadlo, že papier vie byť tak hlučný. Vŕzganie barmana prestalo. Nastalo ticho a ja som sa otočila smerom k baru, v ruke zvierajúc kabelku s niečím, čoho obsah znel ako výber milióna dolárov. Už nikto nespal. Miestnosť zrazu vyzerala, akoby som vyrušila kŕdeľ pštrosov.
Nasucho som preglgla a na sekundu zaváhala. Moja stratégia bola, že sa budem tváriť, že sa im to celé len zdá a akýmsi čudným pohybom som sa pomaly odvlnila k východu. Z miestnosti som vybehla akoby som tie peniaze ukradla.
Pár mesiacov na to požiadal premiér Džastin spoločnosť TransAlta, aby znížila emisie a dal jej k tomu príspevok 486 melónov CAD. Spoločnosť sa tak následne rozhodla vymeniť uhlie za zemný plyn, ktorého spaľovanie je v tomto smere výhodnejšie. Vyše polovica pracovných miest vo Wabamunskej bani zmizla behom pár dní, zvyšok čakal na výpoveď pár týždňov neskôr. Vo Wabamune ostali stovky chlapov, otcov príliš mladých na to, aby išli do dôchodku a príliš starých na to, aby šplhali kariérny rebríček odznova. Nezvládli odrazu hypotéky a ich domy prepadli bankám. Rodiny sa odsťahovali a Wabamunu zostalo tak málo daňových poplatníkov, že si ani čistenie tej posranej vážky nemohli dovoliť. Stratili všetky svoje mestské štatúty, stali sa dedinou a železný hmyz im čistí Parkland County.
Takže keď pôjdete okolo: benzín tam nemajú, ale je tam bankomat.
