Asi máme túlavé boty - v živote sme žili na mnohých adresách. A keď píšem žili, nemyslím tým predplatené dovolenkové ubytovanie v rezorte. Myslím tým dlhodobejšie ustálenie sa na novej adrese, v novom kraji so špecifickou kultúrou, počasím, službami. Také dlhodobé, že máš klubovú kartu do miestnych potravín.

Na niektorých miestach bolo lepšie, inde nič moc. Niekedy sme sa posunuli po šiestich alebo deviatich mesiacoch, alebo po roku, hneď po vypršaní nájomnej zmluvy. Sťahovali sme sa desiatky, ba až stovky kilometrov. Žiadne miesto sme „neprispôsobivo nevybývali“, ale slušne odovzdali. Posúvali sme sa ako inak než - za robotou. Žili sme vo Fínsku počas polárnej noci, v Holandsku v tureckom hoteli na pobreží, vo Francúzskych Alpách, vo Švédsku, v Nemecku, dokonca chvíľku v Rumunsku (nemali klubovú kartu do potravín, ale zato mali vlakové priecestie, ktoré keď zavreli, človek tam čakal aj 4 hodiny a to nie je preklep). Aj v Taliansku sme žili, na severe, pár kilometrov od epicentra absolútneho lockdownu, neďaleko európskeho pacienta 0, Mateasa superspreadera. Ale koho zaujíma ďalší korona príbeh? Nikoho. Chcem Vám porozprávať o albertskom ubytku.

 

Už som to tu neraz spomínala, obohranú pesničku, že sme skysli na desaťročie v kanadskej Alberte. To je provincia medzi Britsko Kolumbijskými horami a Saskatchewanskou ufúkanou rovinou. Spravili sme si tam základný home base – majú len 5% dane, decentné a štátom hradené zdravotníctvo, majú veľa ropy a na to je naviazaná kopa finančných výhod. Vyprofilovali sme sa na športovo-vzdelávacie programy, väčšinou orientované na deti a mládež, ale pracovali sme aj s dospelými, seniormi, menšinami, náboženskými skupinami. Fungovali sme skoro ako cirkus – počas rôznych sezón, rôznych sviatkov, sme sa presúvali od programu k programu, z jednej dediny do druhej, z mesta do mesta, ďaleká je cesta. Veľa času sme strávili v hoteloch a aby sme to nemali vždy ďaleko autom domov, snažili sme sa zohnať si ubytko, čo najbližšie k destinácii, kde sme mali najväčší kontrakt, respektíve logisticky najviac roboty.

 

Znie to kočovne, no dôvod bol v celku prostý. Chceli sme vidieť a zažiť stále niečo nové. Jednoduchosť pohybu spôsobovalo to, že sme boli sami dvaja a vtedy je ľahšie sa zdvihnúť – to hodnotné, čo sme si vybudovali, sme si vždy brali so sebou. Len sme sa opätovne zasadili do nových reálií. Nejaký psychológ by možno povedal, že to vlastne spôsobila generácia pred nami, ktorá mi počas detstva nonstop nariekala, aké je to smutné, že sa nedá (nedalo) cestovať.

 

Príbeh albertských podnájmov začnem na echt dedine, hoci to nazývajú mesto. Ba čoby! Nazývajú to honosne „hlavné mesto kanadských snežných skútrov“, lebo je tu taká skurvená zima, že aj do MC Donald's drive thru sa tu brodia na snowmobile.

Volá sa Whitecourt a tam sme v Alberte reálne začali. V podnájme v pivnici (basement unit) týpka, ktorý nám neustále tliachal o tom, že jeho bratranec má vedľa v meste Mayerthorpe súsošie. Neklamal. Raz sme sa tam boli previezť a hneď sme ho našli. Mesto má totiž len školu, benzínku, lokálnu hamburgáreň a súsošie. Volá sa „Fallen four“ a je to súsošie štyroch padlých policajtov, ktorých v amoku na svojej farme postrieľal jeden blázon – tohto druhého blázna bratranec. Čiže je to skôr súsošie jeho obetí, a keď sme pochopili, že bratranec nášho nájomcu zastrelil štyroch fízlov, prvýkrát sme sa v Alberte sťahovali.

Whitecourt nie je len o snežných skútroch, je to tiež Alberta's capital of crystal meth, takže sa tu ostopäťsto varilo všade piko a väčšina domov boli staré ošarpané barabizne s pozostatkami najnovších alarmových a kamerových systémov, vnútri neskutočné množstvo zákutí, falošných šuflíkov a skrytých priestorov v stenách. Väčšina domov mala dokonca aj vysielačky naladené na frekvenciu policajtov v meste, aby dopredu vedeli, kedy a kde sa chystá najbližší „raid“, policajná razia.

Avšak, zo všetkých prezretých domov mi najviac utkvela v pamäti iná situácia.

Boli sme raz na prehliadke domu rovno oproti rekreačnému centru so športovým komplexom – blízko k našim robotám. Všetko bolo ideálne. Do práce len krížom cez pole so snežným pluhom, pekné spálne, dve kúpeľne a priestranná kuchyňa s výhľadom. V nej chvíľu ostaneme.

Pokúsim sa zrekapitulovať rozhovor, ktorý sa v nej udial v roku 2009.

 

„Okay, so we really like this place.“

- Páči sa nám tu.

„Do you have any questions?“

- Máte nejaké otázky?

„Just one. About this door right here. I can't seem to open them. Is this like a food storage room?“

- Iba jednu. Ohľadne týchto dverí. Nejdú mi otvoriť. Toto je dáka špajza?

„No. Don't worry about those.“

- Nie. Tie dvere Vás nemusia trápiť.

„Why? What is in there?“

- Prečo? Čo je za nimi?

„Awwwww, ehm, ...just another tenant.“

- Ďalší podnájomník.

„Huh? What? In the middle of our kitchen?“

- Čože? V strede našej kuchyne?

„Don't worry about this guy. He lives alone. Barely comes out. Just few times and only at night.“

- Nemajte obavy. Je to len osamelý chlap, ktorý ani moc nevychádza von. Len občas, a to vždy v noci.“

„Why only at night?“

- Prečo len v noci?

„Just sometimes, when he needs to use the shower.“

- Vychádza len občas, keď sa potrebuje osprchovať.

„Hmm, I think this is a dealbreaker for us.“

- WTF? Neexistuje. Ani len náhodou.

 

Dodnes ma fascinuje, akoby to vyzeralo, kebyže som sa na tú „špajzu“ neopýtala. Skoro ráno by som si v kuchyni robila kávu a vyšiel by mi zo skrine (v lepšom prípade) neoholený drevorubač. Veď by ma dvadsaťročnú na mieste porazilo.

 

Keď sme si v Bielomkúte porobili všemožné certifikáty a školenia, začal sa náš ozajstný kočovný život naprieč provinciou. Najskôr sme odcválali do Calgary ku kovbojom. Do rivalskej NHL fanbase, v rozpore s olejármi v Edmontone. Calgary je krajšia, teplejšia, centrálnejšia lokácia, na ktorú Edmonton nemá. Avšak! Nachádza sa po prúde Athabasca river, z Edmontonu asi 300 km rovnou južnou čiarou po diaľnici kráľovnej Alžbety druhej (QE2). A tak sa všetci v Edmontone uchyľujú len k jednej večnej urážke, nezáleží na tom, ako skončilo medzimestské hokejové derby:

„My Vám serieme do rieky.“ Takzvaný ultimate argument point.

 

Ďalších 300 km južne od Calgary, už skoro na hraniciach s americkou Montanou je mesto Lethbridge. Aj tu sme mali veľa programov a zháňali si ubytovanie. Problémom je tu vietor. V tomto meste tak zatracene fucking fúka, že keď otváraš dvere na aute, tak ti ich buď rovno utrhne aj s rukou, alebo amputuje nohu, alebo ich ani neotvoríš a trepeš sa von cez kufor. Tunák ti vietor vytrhne z ruky aj galón mlieka, a preto sme sa v Lethbridge vždy nechali odfúknuť len na hotelovú izbu.

Zháňali sme podnájom aj v (podľa mňa) najviac podceňovanej oblasti Alberty, v oblasti Badlands, v meste Drumheller. Nachádza sa západne od Calgary, asi 150 km. Je tu obrovské svetovo unikátne nálezisko dinosaurov, jedno z najväčších na zemeguli. Každý, kto tu má pozemok a strčil v lete rýľ do zeme, alebo sa išiel prejsť so psom do lesa, narazil na čeľusť T-rexa, úlomky kostí jašterích praobyvateľov provincie ako napríklad Albertosaurus či Edmontosaurus. Neďaleko Drumhelleru sa nachádza brutálne prachom zapadnutá dedina Hannah, ide sa tam rovno cez pole a potom doprava popri poli a okolo šopy. Prečo Vám túto slávnu destináciu spomínam? No lebo odtiaľ pochádza Nickelback, aj s tým čudným spevákom s odfarbenou trvalou, čo si kedysi vzal speváčko-skejterku Avril Lavigne za ženu. Ale rozišli sa - asi jej ukázal rodné humno.

 

Keďže ropa a teda peniaze sú na severe provincie, vietor aj dinosaurov sme opustili a z Calgary sme rýchlo odišli smerom hore. Calgary je síce krásne mesto – asi najlepšie na život, keď sa chce niekto z Vás odtrepať do Alberty. Má nádherný výhľad na Rocky Mountains, čo spestruje každodenný drive do roboty alebo supermarketu alebo Liquor store-u. Rieka v centre má hladinu na úrovni chodníkov, čo je nádherné, ale akýkoľvek menší dážď tu spôsobí katastrofu. V takých ťažkých chvíľach kričia o pomoc severným rivalom, smerom k bašte olejárov. Pamätám si ako som raz, kedysi dávno, keď sme bývali blízko Edmonton Zoo na 156 ulici a 95tej Avenue v Edmontone, nastupovala do auta a predo mnou na oblohe letela žirafa. Helikoptérou, respektíve zavesená v scifičkovom padáku pod ňou – trčali jej len nohy a áno uhádli ste, krk. Evakuovali ju v rámci záchranného projektu potopenej Zoo v Calgary. Neskôr, keď lietali po oblohe kravy z potopenej Manitoby, som už len mávla rukou – také som už videla.

 

Na tejto čudnej adrese, blízko edmontonského centra, sme zažili niekoľko zvláštnych udalostí. Vyberám dve. Keďže sme predtým dlho bývali len v domoch, ktoré sme nechali kvôli cestám často opustené a neustále platili kúrenie, extra za nájom, vodu, elektrinu... rozhodla som sa raz, ja hlupaňa jedna nedomýšľavá, nájsť si podnájom v byte. Skrsol mi v hlave jeden z tých debilných nápadov s odôvodnením „veď uvidíme aké to bude“ type of thing.

Domovník tu bol každý týždeň iný, spoločné mali len to, že nikto nehovoril po anglicky a ani len po francúzsky, hoci v Alberte ťa používanie francúzštiny dostane do maléru, rovnako ako angličtina v takom Quebecu. Vždy dáky Chorvát, Srb, niekto z Afriky, raz Poľka s ktorou sa síce dalo dorozumievať, ale nebolo o čom – nič nevedela, ani netušila. Jednoducho, skvelá bytovka.

Náš sused ma jedného dňa zastavil na chodbe, že ide na nákup do Walmartu a či niečo nepotrebujem a že čo také tam nakupujem. Keďže som už v tej dobe bola asimilovaná prívetivá Kanaďanka, slušne som sa s ním porozprávala a vysvetlila mu aké mäso kupujem, zeleninu, potraviny. Keď som sa neskôr vrátila domov, mala som pred bytom asi 10 šedých walmartských igelitiek vecí, o ktorých sme hovorili, vrátane lososa, steakov a pod. Týpek nemal ani len vlastné zuby, takže hneď sme šípili prúser. Počkal si nás, vybehol zo svojho bytu a za tento 200 CAD nákup si vypýtal 80 dolárov. Chcete vedieť ako ho... hmmm, „nakúpil“?

Stál pred Walmartom celý deň a zbieral vyhodené bloky z nákupných vozíkov predošlých zákazníkov. Pozbieral tie najdlhšie účtenky a potraviny, ktoré sa nachádzali na vrchu bločku nahádzal na vrch potravín, ktorými si napakoval svoj vozík. Prstom zošúchal čas nákupu vytlačený na účte ako žreb, ostal viditeľný len správny dátum a s tým suverénne prešiel kontrolou pri dverách, bez toho aby išiel cez kasu. Vždy mal zorganizovaného parťáka, ktorý ho čakal s autom, kde nahádzali „nákup“ a zdrhli. Nemohol to robiť na zapípané produkty ako napríklad elektronika a podobne, ale mäsa vedel ukradnúť habadej.

Jedného dňa nám zazvonil pri dverách a keď som otvorila, prešľapoval pred nimi z nohy na nohu, celý nervózny. Bez zubov šušlal ako Sean Connery v pôvodnom znení. Dozvedeli sme sa, že pri jeho poslednom nákupe:

„Šamšing didn't work out.“

A že za pol hodiny sadá na kyvadlovú dopravu smer Manitoba:

„I have to take ž baš out of ž provinš.“

Lúčil sa s nami. V ruke držal ťažkú kovovú reťaz. Bolo to to najcennejšie, čo vlastnil a chcel nám ju venovať. Asi do zberu, och, aké milé. A ja už som nikdy na potravinách neušetrila.

 

Horší bol však sused priamo nad nami. Bol to typický lenivý blb, zdravý, mladý, práceschopný chlap bez zamestnania, fungujúci na podpore. Žil v byte nad nami s priateľkou a ich obrovským psom. Bola to dáka odnož dogy a sralo to hovná, ktoré by v pohode čelendžovali veľkosť sloních exkrementov. Tento pablb svoje zviera nechal srávať na balkóne celú zimu. Keď hovorím o edmontonskej zime, pripomínam, že tá trvá od septembra do mája. Proste to tam mrzlo a normálne spolu vybudovali hovnie igloo, brick by brick. Potom však prišiel odmäk a debilko sa rozhodol balkón „upratať“.

Pablb si napojil hadicu na vodovodný kohútik v kuchyni, pustil si horúcu vodu a hadicou vystriekal, čiže roztopil všetok zasraný bordel z balkóna. Viete, čo je najhoršie na spojení vody a gravitácie... Že tečie smerom dole! Ráno sme sa zobudili a balkón, vrátane nášho nového BBQ bol kompletne zaliaty kakaom. Okná, balkónové dvere – to všetko pokrývala konzistentná škrupina obrovského mastného psieho exkrementu.

Vyhľadala som domovníka, pôvodom obyvateľ z nejakého štátu bývalej Juhoslávie, ktorý sa najskôr smial, že čo to trepem, potom sa bol prejsť, aby si škodu obzrel z vonku. A tak Balkánec neveriacky civel na balkón, prišiel naspäť a rovno rezignoval na svoj džob – on teda tieto veci fakt nechce riešiť, myslel si, že náplň jeho roboty bude o inom, bla bla bla.

Tým pádom debilkovi zaklopal na dvere môj manžel a neviem čo mu povedal, no za chvíľu som už videla ako sa spúšťa hadica na náš balkón. Otvorila som vchodové dvere, kde bol môj muž a za golier držal suseda, ktorý sa rozpačito usmieval, ospravedlňoval a povedal, že nám prišiel vyčistiť balkón. Viete čo urobil? Vystriekal nám balkón a BBQ horúcou vodou a spláchol kakao zase susedovi o poschodie nižšie. Vtedy sa vo mne prebudila slovenská nátura a povedala som si, že to už predsa nie je môj problém.

Ku koncu mesiaca sme sa pochopiteľne vysťahovali a keď som brala posledné veci, zastavil ma robotník, že aby sme si nezabudli to z brusu nové BBQ na balkóne. Vysvetlila som mu, čo sa stalo a keďže pre niekoho odpadky, pre iných poklad, povedal, že by ho rád venoval svokre.

 

Jasné, vezmi si, je tvoje. Sral to pes.