Tridsiaty piaty deň v novom byte:
Na jednoduchý výpočet toho, či vám z výplaty vyjde na hypku a život (rozumej prežitie, nie „ruka hore každý večer“), vám netreba hneď MatFyz... ale Gymnázium v Hnúšti asi tiež nestačí. A tak už štvrtý týždeň spávam na nafukovačke z čias, kedy sa po páde režimu otvorili hranice (otočenej neidentifikovateľnými fľakmi k laminátu z MerkuryMarketu), ktorú som si požičala od fotrovcov... že „keď mi náhodou príde nejaká návšteva, nech má na čom spať“... keby tí vedeli! Ale hlavne, že vo svojom...

Veta „Večer dobehni, mám prázdny byt.“ zrazu nabrala oveľa širší rozmer. Kým niekedy už len pri pomyslení na prázdny byt som počula hrkanie prázdnych sklenených fliaš, rev hudby prerývaný vŕzganím postele a buchot nevedno čím prekvapených susedov na stenu... teraz je pojem prázdny byt úplne doslovný. Ja v prázdnom byte, sediac na gauči (áno, ten mám, ale aj to len preto, že mame napadla spásonosná myšlienka: “Veď na chate máme gaučov dosť“, a už som videla ako cez polovicu Slovenska vezie na Avii nejaký klenot od Halabalu, z ktorého veselo vylietavajú roje molí... objednala som hneď prvý gauč v akcii) žeriem tresku s rožkom na vedierku od Primalexu a zapíjam to pivom z konzervy... fakt by sa mi zišli nejaké poháre, aspoň jeden. Ešteže tresku predávajú s umelou lyžičkou. Ale hlavne, že vo svojom...

Osemdesiaty šiesty deň v novom byte: 
Splátky hypo odchádzajú načas a zatiaľ aj svietim, takže ani elektrárne voči mne neevidujú žiadnu podlžnosť. Cítim sa bohovo hrdo a zodpovedne. Hypotéka a slovenský plat človeka tak nejako zocelia, naberie iný pohľad na svet a začne si viac vážiť všelijaké maličkosti, ktoré predtým vnímal ako samozrejmosť. Napríklad taký hajzľový papier alebo obed. Už vyše mesiaca v práci jedávam v kuchynke doma natrhaný šalátový list, interne tomu hovorím zdravá strava a tvárim sa neskutočne spokojne, že robím niečo dobré pre seba a hlavne pre svoju prudko jebateľnú postavičku. Keď sa kolegovia dvíhajú na obed, začnem fučať ako púštny jež, aká som už prežratá, že som akurát dojedla (hoci tí vnímavejší vedia, že som už od septembra nemala v ústach nič teplé... héééj, vy prasce, myslela som jedlo). Škvŕkanie v bruchu maskujem pohmkávaním nejakých neexistujúcich vypaľovačiek a zapíjam vodou. „Nie, ďakujem, už som jedla.“, „Sorry, dnes mám diétny deň.“

Keď askéza, tak poriadna. Čaj a kávu ešte našťastie stále zalievam vriacou vodou, ale už zásadne bez cukru. Nie tuky, hríb satanský, ani prepálený olej... cukor je najväčší jed, biela smrť. Fuuuj! A toto si pekne nahováram pri každej šálke. Samoodrb ešte nefunguje, ale aspoň mi to zožrali ostatní. 
Jasné, že preto, že je kurva drahý!! Zato na návšteve si nasypem osem lyžičiek, keď ma nikto nevidí a gurmánsky si vychutnávam svoj sacharidový orgazmus. Minule som sa dokonca prichytila, ako súkam v kaviarni do kabelky hygienicky balený cukor ako za študentských čias, úplne s ľahkosťou, gráciou, prirodzene a bez hanby. Ale hlavne, že vo svojom... 

Stý deň v novom byte:
Na obedy stále nechodím. Šalát sa už nejako prirodzene stal súčasťou môjho predstieraného zdravého lajfstajlu a dokonca som to vytunovala a doplnila o pravidelný pohyb. Do roboty, a vlastne kamkoľvek, som začala chodiť pešo. Ostatných vehementne presviedčam o tom, aký je pohyb zdravý a potrebný, vonku je mínus 15°C, záveje ako v ruskom filme, psa by ste nevyhnali, ale krásavica inteligentná si to šinie proti vetru do roboty. Nikdy by som nepovedala, že za ušetrených 26,90 € za električenku budem schopná a hlavne ochotná robiť takéto pitchoviny. Teda beriem späť, 24,90 €. Neodolala som a kúpila som si tresku, rožok a pivo (tú drahšiu, aj s pikantným šajsom na boku).

Spoločné obedy však vynechávam aj z iných ako ekonomických dôvodov. Keďže mám doma namiesto telky na stene len fugu desať na desať (ktorú som si vydupala, hoci ma oco presviedčal, že je s tým je*ačka), nemám ani šajnu, čo sa okolo mňa deje. Čo má nové Robo, koľko eur dostali dôchodcovia na Vianoce, koho zase Boris napustil... Veď ja tu vlastne nemám čo robiť! Bože, môj život stráca zmysel. Ešteže sa mi sem-tam podarí pripojiť na susedovu wifinu a stále mám najhorúcejšie fejsbukové info, čo už papá Ivanina malá, čo vysral Zuzkin Jakubko, čo suseda navarila, aké počasie je na Salajke, koľko Majka odbehla...

Doma už len posedávam na gauči v jedinej izbe, kde mám zapnutý radiátor. Snažím sa príliš nevyskakovať a nerobiť prudké pohyby, aby som sa nespotila. Už som prešla na striedmejšie sprchovanie, a keď aj, tak len studenou vodou. Nedoplatok na vode by mi totiž vohnal slzy do očí asi tak, ako výsledok volieb do VÚC-ky v Banskobystrickom kraji v 2013. Ale hlavne, že vo svojom...

Stosedemnásty deň v novom byte:
...už ani nevolám... už len prezváňam...