* Lago d’Idro *
Cha... Vraj „Ušetrené týždne využijeme v novej sezóne 2025.“ No áno, taký bol pôvodný plán a aj sa tak nakoniec stalo, len sme akosi plánovali, že tú sezónu začneme trochu skôr, ale ako sa vraví “Človek mieni, pán Boh mení”. Talianske jarné počasie výletom na Vespe veľmi neprialo a tak sme s otvorením poistky čakali až do poslednej možnej chvíle, akurát včas na prvý výlet sezóny – Lago d’Idro.
Viem, viem, poviete si „Tam už ste boli minulý rok, o tom si písala, daj niečo nové“ a aj ja som tento výlet pôvodne chcela vynechať pre podobné dôvody a nájsť si inú destináciu, ale predstava chutného obeda (ktorý navyše pripraví niekto iný a ja nemusím ani len prestierať stôl, či umývať riad) ma lákala a tak som si lepšie pozrela program. Na rozdiel od minulého roka, kedy sme sa na západný breh jazera premotkali dedinami na južnej strane, tento rok si pre nás Mara vymyslela novú cestu – 04/05 ráno teda z Peschiera del Garda vyrážame na sever a zastavujeme v dedinke Torri del Benaco. Náš dnešný cieľ leží oproti nám – vzdušnou čiarou je to odhadom 20 - 30km, z toho asi 5km je jazero. To ale nie je problém. Nachádzame sa v mieste, kde sa Lago di Garda začína zužovať a premávajú odtiaľto trajekty po celom jazere, napríklad aj do Toscolano Maderno, ktoré je hneď oproti.
Predajňa lístkov v prístave je ešte zatvorená, slušne teda zaparkujeme pri plote a odchádzame sa posilniť do neďalekého baru. Teda aspoň sme si mysleli, že slušne. Našu rannú kávu v momente prerušia pískajúce brzdy, starý Fiat Panda vletí na parkovisko štýlom, že by sa za to ani Semir Gerkhan nehanbil a z neho vyletí pán, ktorý okamžite identifikuje vinníkov a hneď z rána na nás spustí ľadovú sprchu, že tam sa parkovať nesmie, že parkovisko a kasa ešte nie sú otvorené… Roberto ide okamžite preparkovať obe Vespy, čo využije miestny vrabec, ktorý si drzo sadá priamo na jeho tanier a začne sa hostiť na brioške so žĺtkovým krémom. S Patrikom najskôr spravíme pár fotiek, až potom sa rozhodneme ho odohnať, ale ešte to párkrát skúsi. Až keď si Roberto sadne k stolu, vrabec to definitívne vzdá. V momente keď si chlipne z vychladnutej kávy, pán si sadne do búdky a veselo na nás máva: „Parkovisko je otvorené, nech sa páči.“ To si snáď robí srandu. Nevadí... dojeme a ideme zas preparkovať a keď už sme tam, rovno kupujeme lístky na trajekt. Až po zaplatení nás informuje, že trajekt odchádza o 15 minút a nie je možné ich použiť na ten neskorší, ktorým sme chceli ísť. Našťastie zvyšok skupiny dorazí práve keď spustia mostík a tak sa rozhodneme nestrácať čas – kým my sa šuchtavo začíname naloďovať, poslední účastníci zájazdu rýchlo kupujú lístky a potom sa aj oni začnú presúvať na trajekt. Pán v búdke je ako aprílové počasie a nad našou stratégiou prevracia očami, čo to dá a kričí, že takto sa to nerobí, ale o pár minút už to aj tak nebude náš problém. Preplaviť sa cez jazero trvá okolo 30 minút, čo je tak akurát na pár spoločných fotiek, nejaké video, obligátne vybehnutie s Patrikom na prvé aj druhé poschodie, samozrejme po oboch stranách trajektu, čo ak by tam náhodou bolo niečo iné a už vchádzame do prístavu v Toscolano Maderno. Sadáme na Vespy a len čo spustia mostík, vyrážame.
Chvíľku sa ešte prepletáme uličkami Toscolana smerom na sever a v dedinke Gargnano sa začneme uberať smerom do hôr, najprv milované serpentíny, potom pomedzi lesy až sa dostaneme k priehrade Ponte Cola. Tá bola postavená v roku 1962 na rieke Toscolano a zaplavením údolia Val Vestino tu vzniklo umelé jazero Valvestino. Dáme si rýchlu fotopauzu a pokračujeme v ceste. O 2km ďalej prechádzame ponad jazero po moste Ponte Recchi a o kúsok ďalej pomedzi stromy pozornejšiemu oku neujdú zvyšky mýtnej brány na brehu jazera, keďže práve tadeto kedysi prechádzala hranica medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianskym kráľovstvom. Geograficko-historické okienko len privrieme, lebo o necelú polhodinu prichádzame na parkovisko pri Rifugio Monte Stino, kde nás už očakávajú miestny učiteľ dejepisu a sprievodca z lokálneho múzea. Kým nám ženušky v chate pripravia občerstvenie, naši dvaja sprievodcovia nám priblížia históriu tohto miesta, ukážu, kde boli počas vojny zákopy, poľná kuchyňa, kade viedla hranica, spomenú pár kurióznych zážitkov, ako kedysi hľadali hraničné kamene a nevedeli nájsť ten posledný, až po dlhom čase im niekto prezradil, že okolo neho denne chodia, lebo keď začala výstavba dedinky, niekomu padla vhod jeho poloha a jednoducho ho zahrnul do múrov svojho domu.
Cestou na vyhliadku na jazero Lago d’Idro vo výške 1466 m n.m. sa ešte zastavíme pri pamätných tabuliach pripomínajúcich vojakov, ktorí tu bojovali a zomreli. Na vyhliadku vedú dve cesty, jedna dlhšia, s výhľadmi, a jedna kratšia. Strategicky posielam Patrika s ockom, nech fotia a vyberám si tú kratšiu. Starý pán mi však zabudol povedať, že na konci tej kratšej sú strmé skalné schody k vyhliadke, rozhodnem sa teda, že záverečný výhľad oželiem, no ujo trvá na svojom „Ten pohľad je dokonalý a keď to vyjdem ja, vyjdeš aj ty.“ Mal pravdu, z malej terasky je jazero ako na dlani a krásny výhľad na okolité kopce. Po návrate k chate nás už čaká sľúbené a zaslúžené občerstvenie, potom ešte posledných 30km do cieľa, do reštaurácie El Zerlo v malom borgu Presegno kde si dáme na obed tradičnú „minestrina sporca“ („špinavý vývar“ – vývar s pečienkou) a spiedo bresciano. Vonku začína poprchať a v úzkych kamenných uličkách nie je priestor na detské ihrisko, tentokrát si teda obed užijeme od začiatku do konca, bez úrazov. Po vynikajúcom obede, domácich koláčoch, káve a obligátnom limoncelle na rozlúčku nasadáme na Vespy a hor sa naspäť domov, tentokrát trajekt vynecháme a vyberáme sa po 70km dlhej ceste po východnom a potom južnom brehu jazera, naspäť do Peschiery.
Fotky
