* Mantova *
Festival I Mangiari u nás minulý rok zožal veľký úspech a keďže Mantova je toť, za humnami, povedali sme si, že si tento rok dáme repete. Koniec koncov, už sme sa poučili, že vždy môžeme niečo nové zažiť, ochutnať,... no ale veď nepredbiehajme.
Členovia klubu ostali po tejto zime akýsi ospalí a tak počet potvrdených účastníkov v klubovom chate pribúdal len pomaly, až sa zastavil na konečnom počte 8 – z toho 3 sme boli my. Organizátor zhodnotil, že to asi nemá zmysel a že teda dáme len aperitív tour niekde v okolí. To sa mi ale vôbec nepozdávalo a ozvala sa moja rebelská duša. Do chatu som teda napísala, že my aj tak ideme, koniec koncov je to verejný street food festival, kde nie je potrebná minimálna účasť a ak sa chce niekto pridať, budeme radi. Asi o 10 minút mi zvoní susedova dcéra, telefón v ruke, úsmev na tvári, mala rozpísanú podobnú správu a keď videla, že my ideme, vybehla hore ulicou k nám, aby sme sa dohodli a tak bolo rozhodnuté.
Nedeľa 22/06 odchádzame ráno okolo 8, aby sme všetko v pokoji stihli. Nakoniec sa k nám pridal ešte kamarát, viceprezident klubu a tak sme o pol 9 vyrazili v šestici (no...päť a pol... veď viete). Po príchode do Mantovy nás po minulom roku neprekvapilo, že majitelia stánkov sa ešte len prebúdzajú, predsalen bolo okolo 10 a tak sme si to rovno zamierili do centra mesta na prechádzku. Roberto len tak mimochodom nadhodil, že by sme sem chceli prísť ešte na konci augusta, na výlet loďou po jazerách a delte rieky Mincio, pozrieť si rozkvitnuté lekná pri západe slnka... darmo, neprizná to, ale v kútiku duše je to romantik. Ale načo čakať až dovtedy? Času dosť, nikto nás nenáhli, a akoby náhodou nás takmer okamžite „vcuclo“ do neďalekého info pointu. Pani nám dala rýchlu inštruktáž, kde nájdeme loď, čo nás čaká a kedy je odchod. K mólu sme prišli s predstihom, ešte nám ostával čas na jedno orosené a nanuk a potom už rýchlo na mostík, chytiť najlepšie miesta na hornej palube (rozumej - jediné miesta na slnku). Počas plavby sme sa dozvedeli čo-to o histórii mesta, palácoch, ktoré sa odrážali na vodnej hladine, ale napríklad aj to, že jazerá boli umelo vytvorené v 12. storočí, keď vtedajší “inžinieri“ presmerovali rieku Mincio z obranných dôvodov a mesto sa tak zrazu ocitlo na polostrove, z troch strán obkolesené vodou. Jazero je útočiskom rôznych druhov vtákov, rýb, obojživelníkov, ale rastú tu aj kotvice plávajúce (známe ako vodné gaštany, chuťovo pripomínajúce oriešky, či pravé gaštany) a hlavne nádherné lekná. Tie však kvitnú a prevoňajú hladinu jazera až koncom augusta, my sme videli len zopár kvetov, ktoré zjavne memo o termíne kvitnutia nedostali, alebo len majú tiež rebelskú dušu a povedali si, že im veru nikto nebude hovoriť, kedy majú kvitnúť.
Cestou späť do prístavu sme sa ešte preplavili okolo dedinky Pietole. Pýtate sa, čo už len môže byť zaujímavé na ospalej dedinke so 700 obyvateľmi, o ktorej ste nikdy nepočuli? Okolo roku 70 pred Kristom sa toto sídlo nazývalo Andes a narodil sa tu Publius Vergilius Maro, pre nás známejší ako Vergílius, autor básní Bukoliky (Bucolica), Georgiky (Georgica) a eposu Enneida (Aineis). Ak nás čítajú budúcoroční maturanti, zapamätajte si to, možno vás táto perlička zachráni pred komisiou, ked si nebudete vedieť spomenúť, o čom tie Bukoliky vlastne boli... Po lekcii histórie, biológie a literatúry sa pomaly blížime do prístavu a už začíname pociťovať hlad a tak nastal čas prediskutovať, čo s obedom. Kamarátom napadlo, že neďaleko je ich obľúbená reštaurácia, v ktorej robia miestnu špecialitu risotto alla pilota, nazvanom podľa robotníkov na ryžových poliach, ktorí sa nazývali piloti. Nehľadajte však za tým pilotov lietadiel (tiež som si to pôvodne myslela a očakávala nejaké kuriozne spojenie, či príhodu). Vysvetlenie je však oveľa prozaickejšie – názov je odvodený od slova pila, čo je veľký ručne ovládaný mažiar na čistenie ryže. Takéto rizoto je na rozdiel od klasického krémového rizota suchšie, lebo voda v správnom pomere sa má takmer všetka vsiaknuť pri varení do ryže, a čo nestihlo pri varení, to do nej vsiakne pri následnom “dojdení“ mimo ohňa, pod pokrievkou. Hotová veda.
Po príchode do dedinky Canedole poľahky nájdeme reštauráciu a na odporúčanie spolu-stolujúcich sa pridávam k ich výberu – ochutnávka 5 druhov rizota, podľa miestnych tradičných receptov. Nechám sa prekvapiť, aké budú doplnkové ingredience a na odhalenie si tak musím počkať zhruba 20 minút, vás už napínať nebudem... keď pred nás postavia na stôl misy s bielou sypkou ryžou, čašník nám ich postupne predstaví: 1, mantovská biela klobáska 2, pesciolino – drobné pražené rybky 3, saltarei – pražené sladkovodné miniatúrne krevetky 4, sumec s rajčinovou omáčkou a nakoniec dôvod, pre ktorý sme sem vlastne prišli 5, žabie stehienka. Kto by chcel tento zázrak ochutnať, za €13 na osobu, odporúčam reštauráciu Trattoria Donatelli v dedinke Canedole. Náš (ok, môj, pre ostatných to neboli žiadne novinky) gastro zážitok pokračoval v podobe vyprážaného úhora a zakončili sme ho praženými žabými stehienkami. Ďalšia špecialita Talianskej kuchyne, ktorú si môžem na mojom pomyselnom zozname odškrtnúť. Bolo to dobré, ale nateraz mi asi žiab stačilo. Vy však isto ochutnajte tiež.
Cesta domov prebehla bez väčších komplikácií. Vlastne len jeden menší incident, kedy mi na rýchlostnej ceste zrazu niečo veľké čierne preletelo popred Vespu. Po rýchlom uistení že za nami nie sú žiadne autá (Taliani si práve užívali siestu, kto by bol v tom teple na cestách) zastavujeme na najbližšom emergency pľace a zisťujeme, že kamarátovi uletela taška s náradím a náhradnými dielmi, povinná výbava majiteľov starších modelov. Rýchlo pozbierame sviečky, kľúče, rozbité žiarovky a potom už bezpečne a bez nehôd posledných pár kilometrov domov. Žartujem, domov sme šli skratkou – t. j. dlhšou cestou a ešte stihli jedno záverečné orosené a nanuk. Kruh sa uzavrel, teraz už naozaj môžeme ísť domov.
Fotky
