* Caprino Veronese / Ferrara di Monte Baldo *
Zo zrazu vo Valeggio sul Mincio sme si okrem zážitkov (a pár fliaš ružového) priniesli aj nové priateľstvá. Niekde medzi ochutnávkou bieleho, ružového a miestnych syrov padla otázka, prečo sa ako menšie miestne kluby nestretávame a neorganizujeme spoločné akcie častejšie. To je slovo do bitky a tak sme hneď prijali pozvánku klubu Caprino Veronese. Jedná sa o klub z dedinky na úpätí hory Monte Baldo a aj pozvánka zahŕňala tentokrát jazdu na čerstvom horskom vzduchu. Aj keď je otázne, či možno hovoriť o čerstvom vzduchu ak ¾ jazdy absolvujete za staršou Vespou, ktorá jazdí na benzín zmiešaný s olejom, ale to je, ako vravím, súčasť zážitku.
Miestny klub nás očakával v nedeľu ráno na námestí. S týmto mestečkom sa mi spája hlavne informácia od Roberta, že má „viac barov, ako obyvateľov“, čo samozrejme nie je pravda – pri počte takmer 9000 obyvateľov by to bolo dosť problematické, ale povedzme, že sú na dobrej ceste. Kedysi v tejto oblasti sídlili Etruskovia, Frankovia, Góti a samozrejme, zastavili sa aj Rimania. Asi tiež nejaký zraz, alebo čo. My sme sa zdržali o trošku kratšie ako spomínané národy. Po predstavení a rýchlom doplnení tekutín (čo sa paradoxne ukázalo ako veľká výzva, lebo síce tu možno majú najviac barov na počet obyvateľov, ale v nedeľu ráno boli takmer všetky zatvorené) sme sa vybrali smerom k Monte Baldo. Z Caprina sme vyšli okolo platanu „100 ostrostrelcov“. Ďaľšia prehnaná štatistika z análov tohto mestečka hovorí, že počas istej bitky v roku 1937 sa v korune a kmeni stromu údajne schovalo až 100 vojakov, preto ten názov. Osobne tomu neverím, čo však pravdou je, že tento platan je druhý najväčší v Taliansku, s úctyhodnými rozmermi 90:60:90. Žartujem… Výška viac, ako 25m, obvod 10,5m. A napriek tomu, že v 1944 sa ho Nemci rozhodli preriediť zo strachu, že sa v ňom skrývajú partizáni, dnes má jeho koruna plochu údajne okolo 300m2.
Z Caprina sme si to namierili do hôr do mestečka Spiazzi, kde sa nachádza Santuario della Madonna della Corona – ak ste niekedy videli na sociálnych sieťach nejaký random zoznam 10/15/20 dych vyrážajúcich miest v Taliansku, som si istá, že aspoň v jednom z týchto zoznamov ste tento kostol nalepený na skalnej stene videli. V Spiazzi sme však tesne pred odbočkou na Santuario zišli z hlavnej Provinčnej cesty SP8 a pred pizzeriou Flower (zapamätajte si ju, okrem toho, že majú skvelú pizzu a vtipných čašníkov o nej ešte bude reč) sme odbočili na SP8 dir (ktovie, čo to dir znamená). Úzkou cestou pomedzi lesy sme prešli okolo Sacrario del Monte Baldo – pamätníku obetiam 2. svetovej vojny a po pár serpentínkach sme sa zas napojili na SP8, ktorou sme sa vrátili do Ferrara di Monte Baldo (856 m.n.m). Cez túto čarovnú dedinku sme prešli snáď stokrát, keď sme chodili na huby, či do hôr, až dodnes sme však nikdy nezastavili. Vespy sme zaparkovali na námestí pred miestnou radnicou (neviem, či ste to postrehli tiež, ale zdá sa mi, že v Taliansku sa vždy najlepšie parkuje pred radnicami) a vybrali sa obzrieť, aký program ponúka miestna Pro Loco organizácia. V Taliansku sa takto označujú neziskové organizácie a spolky, ktorých hlavnou úlohou je propagovať a organizovať udalosti, ktoré zviditeľňujú miestne tradície, jedlá a celkovo miestne kultúrne dedičstvo a sú veľmi populárne, aktívne a myslím, že aj dobre financované. (To len taký hint pre Slovenské Ministerstvo Kultúry).
Miestna Pro Loco si teda na dnes pripravila grilovačku na lúke kúsok od radnice, tradičné recepty (ako cestoviny s medvedím cesnakom a pod.) v miestnych reštauráciách, aperitív (víno, salám, syry, ja viem nuda... Taliansko... čo narobíte, každý je tu hrdý na to svoje). Patrik je tu ako doma, so starými rodičmi sem občas v lete zavítajú schladiť sa, na piknik, či miestne ihrisko. Rozhodol sa teda, že sa spolu prejdeme a ukáže mi miestne borgo – v tomto prípade jednu uličku, ktorá po pár desiatkach metrov ústi do lesa a v istom momente sa stáča okolo jedného zhluku asi 4-5 domov, a zase vás vráti naspäť na hlavnú cestu. Malé, ale milé, navyše dnes si tu miestni obyvatelia spravili na ulici trh s ručne robenými výrobkami – horský med, sušené hríby, tartufo del Monte Baldo (čierne hľuzovky), záložky a pohľadnice z ručne robeného recyklovaného papiera zdobené vylisovanými kvetmi, ručne robené textilné hračky, pletené a háčkované šály a čapice. Až som sa čudovala, kam sa všetci do tých miniatúrnych uličiek zmestili.
Po príchode naspäť nás už čakala veselá skupina vespistov, na čele s Robertom. Niekto sa rozhodol ostať na obed tu, niekto sa vrátil domov a tejto veselej skupinke nenapadlo nič lepšie ako zavolať do pizzerie Flower v Spiazzi, že oni sú tí, čo im ráno prefrčali popred reštauráciu a či by sa nenašiel stôl pre 5 ľudí. Našiel. Lenže to už sme sa vrátili my s Patrikom a potvrdili Robertovi, že by sme šli tiež, zavolali teda znova, že to sú zas oni – vespisti a cestou našli ďalších dvoch (na polovičiaka akosi pri svojich počtoch zabudli, ale veď to sa vstrebe). Cestou na parkovisko sme prehovorili ďaľšich 5, ale zhodli sme sa, že aj to sa vstrebe a už sme nevolali, len sme rovno prišli. V reštaurácii sme oznámili, že to sme my, čo máme rezerváciu pre 7. Čašník ani okom nemihol (zlaté Taliansko) a vybral sa pripraviť stôl pre 12. Až keď sme sa usadili a zistili, že chýba jeden príbor, spomenuli sme si, že sme zabudli započítať ½. Nevadí, vstrebalo sa. Celý obed sa niesol v podobne veselom duchu a celá skupina a miestni čašníci sa doberali a podpichovali až tak, že mladší čašník splietol pomaly každú druhú objednávku, čo vyvolávalo ešte väčšie záchvaty smiechu na oboch stranách. Do červena opálená nemecká rodinka, sediaca obďaleč len s úžasom, a trochu zmätene pozerala. Pridávam na zoznam miest, ktoré ešte určite navštívime a odporúčam aj vám.
Cestou naspäť sme sa zastavili ešte v dedinke Pazzon, viac menej preto, že sme sa cestou roztratili. Tu sme sa ešte posledný krát občerstvili, káva, anízový nanuk, komu by sa v ďalekom svete zacnelo za domovom, čapujú tu Kozla a potom už rýchlo domov, lebo z hôr sa na nás valili hrozivo vyzerajúce tmavé oblaky.
Fotky
