Úvodné slovo
Príbehy netalentovaného kameramana sú založené na mojej skúsenosti práce pre televíziu v pozícii kameramana tv spravodajstva. Mená miest, televízie (v historkách HnojKríza) a môjho kolegu redaktora (v historkách Gusto) som zmenil, aby z toho nebol prúser.
Tu sú predchádzajúce diely na Dailymale: Diel I., Diel II., Diel III, Diel IV.
Btw., ak by ste chceli podporiť môjho génia, môžete tak urobiť tu.
Temní hráči na pozadí
Poznámky
Pozn. č. 1: Tento diel, ako aj ostatné diely tejto série zachytávajú skutočné udalosti a vzťahy medzi skutočnými osobami.
Pozn. č. 2: Mená aktérov, ako aj miest, ulíc etc., boli zmenené s cieľom vyvarovať sa právnym dôsledkom.
Pozn. č. 3: Autor má síce zlú pamäť, ale zato veľmi veľkú fantáziu a dobrú znalosť ľudskej duše i spoločnosti. A hoci veľa z nasledujúcich príbehov už načisto zabudol, čo najzodpovednejšie ich doplnil tak, aby to odpovedalo všeobecnému charakteru človeka a sveta.
Pozn. č. 4: Gusto je obyčajný zradca, ale autor sa zaprisaháva, že ak o ňom povie niečo zlé, ide o objektívne, osobnou zášťou nedotknuté pozorovanie.
Vedel som, že ak rýchlo nezapnem lampičku, je so mnou zle. Stála len kúsok hore za mnou, no moje telo celkom vypovedalo poslušnosť. Chcel som sa prehnúť v chrbte a načiahnuť ruku, ale každý pohyb ma stál nesmierne množstvo námahy. Chvíľami som strácal vedomie a celý svet sa ponáral do hustej hmly…
Nie! Teraz nie je čas sklesnúť! Vzchop sa, ty idiot! Bojuj! Ešte kúsok. Poď! Ešte kúsok… už len malý kúsoček.
Hneď po stlačení vypínača sa v miestnosti rozsvietilo bledé mdlé svetlo. Pomaly som sa posadil. Periférny pohľad na okno potvrdil, že vonku je ešte tma.
Mara. Ktosi mi o nej hovoril v detskom tábore. Keď si na niekoho sadne, nedovolí mu vstať, kým je v tme. Ak si na mňa dnes nad ránom nesadla Mara, tak potom neviem čo.
Vstal som, obliekol si svoj hrubý župan, umyl si zuby a spravil čiernu kávu. S pohárom v ruke som pristúpil k oknu v obývačke. V čiernočernej tme vonku som v ňom videl iba svoj odraz. Po priložení perí k okraju pohára sa okolo mojej hlavy vinuli stužky pary. V tom odraze som vyzeral ako postava z akéhosi komiksu.
Na stole sa odrazu rozvibroval telefón.
Gusto.
— Čo je, do piče! —
— Môžeš prísť o pol hodinu? —
— O čo ide? —
— Poviem ti potom. Prídeš? —
— Dobre. —
Vrátil som sa k oknu. Prižmúril som oči, až sa v skle oproti zračili iba dve biele šikmé štrbinky. Zľahka som sa pričupil a marvelovským gestom odhodil župan. Ten chvíľu plachtil vzduchom, až sa zachytil na stropnej lampe. Dvoma rýchlymi skokmi som sa ocitol pri šatníku. Otvoril som ho svižným, no presným pohybom ruky, bleskovo vhuphol do spodného prádla, nohavíc, navliekol tričko a v piruete aj mikinu. Skočil som do topánok. Klobúk, kľúče a peňaženka.
Rýchly, presný, ostrý ako britva. Jednoducho nezastaviteľný.
Hneď ako som vystúpil z brány domu, začul som nad sebou šuchot vtáčích krídiel a čosi mi vzápätí kvaplo na ruku a klobúk.
Stuhol som. Ak sa teraz vrátim do domu, budem za Gustom meškať. V mysli sa však proti vlastnej vôli odrazu vynorila nasledujúca predstava. Stojím s predsedom samosprávneho v meste T. pred jeho úradom. Rozpačito držím kameru spustenú pri pravom boku. Predseda sa pozerá na môj rukáv.
— Ehm… to je čerstvé, —, vysvetľujem neisto.
— Naozaj? V takom prípade musel byť ten holub vážne chorý, — odpovedá župan.
— Hmmm… prečo? —
— Lebo, milý pán kameraman, to hovno je úplne zosušené. —
Do prdele! Musím sa prezliecť! Nuž čo, lepšie prísť do práce trochu neskôr ako osratý…
Nečakaná spomienka na detstvo
O 5 minút som bol naspäť dole s prezlečenou mikinou a čapicou. Auto som musel včera zaparkovať o tri ulice ďalej, lebo všetky miesta boli zaplnené. Z mäkkého balíčka som vybral cigaretu Mars, zapálil si a slastne potiahol. Prvý šluk príjemne kopol až dolu do krku. Chvíľu som ho zadržal, až sa mi roztočila hlava. Potom som sa zaklonil a z plných pľúc vydýchol veľký oblak tvaru obrátenej kvapky priamo oproti temnému, zlovestnému nebu nado mnou.
Vykročil som rovno po M. vyhýbajúc sa značkám uprostred chodníka.
Incident s holubom vyvolal spomienku na detstvo. Keď som bol ešte malý školáčik, v jedno ráno som si obliekol tielko naruby. Všimla si to až moja mama:
— Máš naruby tielko. Dnes budeš mať šťastie! —, povedala a milo sa na mňa usmiala.
V ten deň som dostal dve päťky a jednu štvorku. Otec, ktorý sa pevne rozhodol urobiť zo mňa dobrého človeka, preto časť poobedia venoval dôkladnému opracovaniu môjho zadku kuchynskou varechou.
Dnes vnímam holubie výkaly rozporuplne. Ak nejaký náhodou spadne na rukáv môjho trička, nemôžem si pomôcť a proti mojej vôli ma ovládne tiché vzrušenie z očakávania, čo dobré mi asi osud pripravil. V rovnakej chvíli však pociťujem aj vzdialenú úzkosť z možnosti, že to nakoniec pre mňa dopadne zle. V takom výkale sa odráža odkaz mojej matky a môjho otca, dôvera a ostražitosť, podvedomá vnímavosť voči sladkému aj horkému.
Som pripravený na všetko.
Katka a divoká jazda
Nasadol som do auta a vyrazil do ulíc mesta B. S Katarínou, mojou červenou Feliciou kombi, ročník 96, sme hladko kĺzali hustou rannou dopravou. Otvoril som obe okná a zapol naplno Led Zeppelin Whole Lotta Love. Yeeeh, baby, poď na to, kurva!
Svižne sme kľučkovali medzi autami rannej premávky. Katka sa ladne preraďovala z jedného pruhu do druhého, vždy nachádzajúc nové voľné miesto. S nemalým pôžitkom sme predbehli Volvo S-60, Mazdu CX-60 a nechali sme za sebou dokonca aj BMW rad 5! Čo je s vami, sráči? Nestíhate?
S Katkou sme prechádzali svetom ako horúci nôž maslom.
Boli sme nezastaviteľní!
Z nadhľadu
V to ráno bol nad veľkou križovatkou ulíc K. a D. nespokojný pozorovateľ. Na najvyššej lampe v severnej časti križovatky postávala veľká, čierna vrana. Nehybne sledovala lesklé a rôznofarebné krabice, ktoré sa pod ňou rovnomerne šinuli všetkými smermi. Podchvíľou šibla pohľadom krížom do parku naproti s malou nádejou, že uvidí na zem dopadnúť oriešok. Ale po oriešku ani stopy. Keď vrana roztiahla svoje veľké krídla s úmyslom nájsť si potravu inde, zaujal ju nový, na tomto mieste celkom netypický, rýchlo rastúci zvuk. Aby nespadla, musela niekoľkokrát energicky zamávať krídlami na samom okraji lampy. Len čo nadobudla stratenú rovnováhu, pozrela sa priamo smerom, odkiaľ prichádzal nový rozruch. Medzi ostatnými, dobre usporiadanými krabicami, sa zväčšovala jedna červená krabica, ktorá sa trhavo, ťažkopádne, ale zato rázne pretláčala vpred. Z ostatných krabíc bezprostredne okolo nej sa ozývalo trúbenie. Z niektorých sa dokonca vystrčila ruka dvojnožca, ktorá vyjadrovala akési neznáme gesto. Keď sa červená krabica ocitla takmer pod lampou, musela vrana jemne prižmúriť oči, lebo z okien tej prečudesnej veci sa šíril trýznivý, uši trhajúci hluk. Nezávislý pozorovateľ by mohol nadobudnúť podozrenie – čo je zhola nemožné – že na čiernej vtáčej tvári sa mihol výraz pripomínajúci znechutenie.
Červená krabica sa spolu s hlukom, ktorý ju stabilne obklopoval, rýchlo vzďaľovala. Nakoniec sa zo scény vytratila úplne. Ostatné krabice sa rýchlo dostali do svojho bežného, usporiadaného pohybu. A po červenom diablovi ani stopy.
Zdalo sa, že vrana postupne nadobúda stratený kľud. Potom poslednýkrát pozrela smerom k parku a s pohybom, ktorý pripomínal sklamané vzdychnutie, roztiahla široké krídla a vzniesla do vzduchu.
Lampa sa po jej vzlietnutí ešte dlhú chvíľu kývala.
Stretnutie s Gustom
Dnes sme mali ísť na výrobu opäť mojím autom, pretože Gustovo vlastné bolo už niekoľko týždňov v oprave. Keď som prichádzal k jeho domu, postával na okraji cesty a bol zreteľne nahnevaný.
— Kde si toľko trčal? —, skríkol na mňa a keď nastúpil, hlučne za sebou zavrel dvere spolujazdca.
— Prepáč, ale osral ma holub. —
— Čože? —
— Musel som sa ísť prezliecť, nemohol som ísť na výrobu špinavý od hovna! —
— Večne sa vyhováraš… No a čo tu vlastne postávaš? Za čo ťa platím? Už aj upaľuj! —
Tak ty takto, Gustík, pomyslel som si. Prinútim ťa spievať, veď uvidíš. Zaradil som jednotku a s prudkým trhnutím vyrazil. Zabočil som doprava a bleskovo vystúpil hore na malý ostrý kopec, až nás na samom konci jemne vyhodilo do vzduchu. Dvojka. Vyrútili sme sa z vedľajšej na hlavnú a zaradili sa rovno pred autobus, ktorý na poslednú chvíľu zabrzdil, aby do nás nenarazil. Rýchlo sa od neho vzďaľujúc, počuli sme za sebou slabnúce neprerušované trúbenie vytočeného vodiča MHD. Teda aspoň ja som to počul – Gusto sa nohami zapieral tam, kde máva vodič pedále a chrbtom tlačil na sedadlo spolujazdca tak, že ho div nezlomil. Zaspievaš mi Gustík, to ti prisahám. Trojka. S rastúcou rýchlosťou sme upaľovali k poslednej križovatke pred diaľnicou na okraji mesta. Na semaforoch čakalo niekoľko áut na zelenú. Prudko sme sa k nim blížili. Štvorka. Asi 30 metrov pred kufrom bieleho Peugeota 306 začal z Gusta vychádzať tenký hlások. Ten sa v jednom okamihu zlomil a prešiel do vysokej, neprerušovanej fistuly – Gusto mal celkom vyvalené oči a zvuk, ktorý vychádzal z jeho roztvorenej papule, bol vyslancom najstarších štruktúr mozgu, ktoré odpradávna kontrolujú strach a útok. Bol som spokojný – jemne som stočil volant doprava a Katka poslušne vybočila do pruhu vedúceho na čerpaciu stanicu. Prefičali sme ňou a hneď sme sa aj na jej druhom konci plynule priradili na diaľnicu. Autá, na ktoré sme sa ešte pred malou chvíľou rútili vo vysokej rýchlosti, sa len teraz začali rozbiehať z križovatky kdesi ďaleko za nami.
Nuž, Gustík môj, nabudúce si hádam budeš dávať väčší pozor na to, čo si praješ. Napadlo mi, že si túto chvíľu víťazstva podmažem nejakou klasikou z môjho nabušeného playlistu. Načiahol som sa za ovládacím panelom, ale v spätnom zrkadle zachytil niečo, čo ma hlboko znepokojilo – kombináciu červenej a modrej.
Do riti!
Temní hráči na pozadí
Vyhodil som pravý blinker a začal spomaľovať.
— Prečo zastavuješ? —, opýtal sa Gusto.
— Polícia. —
— Čo? Kde? —, a pohľadom začal netrpezlivo preskakovať cez všetky spätné zrkadielka.
Gusto ani nepočkal, kým vypnem motor a vybehol z auta ako lasica. Cez otvorené dvere som vzdialene zachytil celú výmenu. Najskôr sa ozvalo Gustovo bodré pozdravenie, po ktorom nasledovali tlmené a strohé hlasy strážcov zákona. Krátka výmena prešla do uvoľnenejšieho tónu a nakoniec vyvrcholila smiechom a vrúcnymi pozdravmi. O minútku sa už Gusto opäť objavil na sedadle spolujazdca. Zavrel dvere, pozrel vpred a povedal:
— Choď. —
Mlčky som vyrazil.
— Čo sa stalo? —
— Ach to? —, opýtal sa Gusto a ani nezdvihol hlavu od telefónu, v ktorom začal medzičasom čosi vyhľadávať. — Boli to starí známi. Kedysi som s nimi mal výrobu o policajných psoch. Dobrí chlapci. No a mali tam so sebou aj takú novú, mladú, vieš? —, dodal, zdvihol zrak a pozrel zasnívane priamo dopredu na neurčité miesto na horizonte. — Pekná - kozičky, zadoček. Jednoducho všetko, jak má byť! —, lačne si oblízal jazykom pery a znovu zrak zapichol do telefónu.
Slnko zatiaľ stihlo vyskočiť malý kus nad horizont. Deň sa naplno rozbehol a cez pootvorené okno začal prenikať dovnútra teplý vzduch. Zavrel som ho a pridal na Katkiných pohodových 105 km/h. Hladko sme svišťali voľnou rannou diaľnicou smerom od večne upchatého mesta B.
— Díky, Gusto. —
— Čože? —, zdvihol zase hlavu od telefónu. — Ále. To nič. Pohoda. — A znovu sa vrátil k online pátraniu.
Ďalších 10 minút sme mlčky išli bez akéhokoľvek prerušenia. Náhle mi napadlo, že vlastne ani neviem, čo ideme robiť.
— Gusto? —
Gusto, ktorý medzičasom zaspal, sa vystrel ako mačka.
— Čoo jeeee? —
— Čo ideme robiť? —
— Ideme do elektrární —, povedal a rozospato sa zahľadel z okna spolujazdca. Potom pokračoval: — Vedenie sa nepohodlo so zamestnancami, ktorí teraz dávajú hromadné výpovede. Nuž a takých zamestnancov ťažko nahradíš. Nie je to strašidelné? Elektrárne bez skúsených zamestnancov. Trochu sa v tom pošpárame, —, dodal a bol by sa zase uložil na spánok, keby mu nebol zazvonil telefón.
— Áno? — povedal Gusto.
— Gustík, počuj, môj zlatý, sú to naši. Chápeš, nie? —
V hlase zo slúchadla som spoznal Gaštana, šéfredaktora Hnojkrízy. Gaštan je presvedčený, že mu tá prezývka prischla, lebo je tvrdý. V kuloároch sa však šepká, že sa uchytila po jednej teambuildingovej noci v Tatrách v hoteli Strigáň, keď ho našli spať na bruchu v obývačke, celkom odokrytého a s vypučeným zadkom dokorán. Gustovi treba pripočítať k dobru, že bol údajne jediný, komu napadlo Gaštana zakryť.
— Áno, rozumiem. Maj sa, čau. —
— Čau, Gustík. —
Pozrel som na Gusta.
— Čo to malo znamenať? —
— To znamená, môj zlatý, že sa nikam nejde. Balíme. —
— Čože? —
— Neboj, dostaneš zaplatené. Akoby sme výrobu odovzdali. Ale nemusíme robiť nič. —
— Gustík, tomu nerozumiem. —
— Nehovor mi Gustík. —
— Prepáč. O čo teda ide… Gusto? —
— V elektrárňach investujú predplatitelia reklám Hnojkrízy. Sú to “naši ľudia”, kapišto? Nebudeme predsa biť po ruke, ktorá nás kŕmi, že? —, povedal a spiklenecky na mňa pozrel.
— Rozumiem. —
Filozofova posledná reč, dva zajace a pád hrdinu
Moja nálada sa začala prudko zhoršovať. Čosi ma proti vlastnej vôli ťahalo do temného, zádumčivého, polosnivého rozpoloženia.
— Temní hráči na pozadí, —, povedal som potichu skôr pre seba, než pre Gusta.
— Čo? —, opýtal sa Gusto, ktorý moje slová zachytil.
— Temní hráči na pozadí, —, pokračoval som nevnímajúc Gustovu otázku. — Tí investori majú vlastne veľkú moc, pretože kúpou reklamy vedia ovplyvniť svoj spoločenský obraz – čo o nich vieme a čo o nich nevieme. —
— Čo ja viem… asi áno… —, reagoval Gusto znudene.
— Ako ty. Zastavil si políciu vo vykonaní spravodlivosti. Si tiež temným hráčom na pozadí. —
— Čo to trepeš? Bezo mňa by ti zobrali vodičák, —, poznamenal urazene Gusto.
— A možno že všetci máme v sebe temného hráča, ktorý koná za oponou, —, pokračoval som, akoby som bol v aute celkom sám. — Robíme ústupky, výnimky z pravidiel, ktoré by mali mať všeobecný charakter. Môžeme konať správne, áno – ale v priestore, ktorý nám vymedzí on, temný hráč, – v samom kruhu zla! —
Keby som bol pozornejší, všimol by som si Gustovo znepokojenie a tiež podozrenie, s akým na mňa hľadel. Ale oslovený myšlienkou, pokračoval som vo výklade, celkom nepripravený na to, čo nastane.
— Temný hráč na pozadí šepká novinárovi do ucha, že ak sa nezmieni o jednej jedinej téme, že ak zamlčí len jedno svoje presvedčenie, tak potom môže písať slobodne o všetkom ostatnom. Temný hráč však zamlčí, aké ľahké je prejsť od jednej lži k dvom a od dvoch k trom. Nepovie, že je to klzký svah. Nechá si pre seba, že ak si ustúpil v jednom, ustúpil si už vlastne vo všetkom, iba o tom nevieš! Temný hráč v noci presviedča otca rodiny, že ak sa zase vyspí s tou šľapkou, bude jeho manželstvo šťastnejšie. Vábi toho, kto chce schudnúť, že jedna mliečna čokoláda predsa nevadí. A úprimného, že malý podvod napokon nikoho nezabije. Temný hráč sa tvári ako dobrodinec, ako ten, kto prináša úľavu. A pritom nesie hotovú skazu. Je to rozvracač poriadkov, narušiteľ zmyslu a významu, je to upír parazitujúci na našej sile a vášni, bez ktorých sme len nešťastnými prízrakmi, chodiacimi po tomto svete bez duší… —
Nečakaný hrboľ na diaľnici, ktorý Katke skoro odtrhol koleso, prerušil tok mojich myšlienok. Pozrel som sa doprava na Gusta, ktorý na mňa hľadel s otvorenými očami a ústami. Chvíľu mlčal.
— Čo ti JEBE? —, Povedal odrazu nahlas s hlučným smiechom a s očividnou úľavou.
— Ech.. čože? —, mysľou som ešte stále bol pri temnom hráčovi.
— Čo si ty dáky filozof, či čo? —
— Noo, ja… —
— Si filozof? —
— Nie. —
— A čo si? —
— Hmmm… som kameraman, —, odtušil som.
— Si môj kameraman. —
— Ehm… —
— Už mi takéto kokotiny nikdy netrep, dobre? —
— Ale… —
— Rozumel si? —
— Áno. —
— A teraz zastaň na tejto čerpačke, na poli sú zajace. Urobíš mi ilustráky do archívu. —
Nevedel som, ako ich Gusto mohol vidieť, ale na poli za čerpačkou naozaj boli zajace. Kým som si pripravil kameru, skoro všetky – s výnimkou dvoch – utiekli. Namieril som na nich objektív a spustil nahrávanie. Stáli nehybne oproti sebe, ňufák na ňufáku. Pole, ktoré sa za nimi tiahlo, končilo širočizným potokom. Neviem, čím to bolo, ale slnko odrážajúce sa na hladine potoka v tej chvíli svietilo tak, že bez hodiniek by nik nevedel povedať, či je ráno alebo večer.
Zajace, ktoré doteraz stáli bez najmenšieho pohybu, odrazu začali divoko skákať na mieste. Akoby sa spolu rozhodli, že zo seba zhodia čosi, čo ich ťažilo a spútavalo a o čom vedeli iba ony. Zvíril sa okolo nich taký prach, až v ňom na chvíľu bezo zvyšku zmizli. Keď sa kúdol rozvírenej suchej zeme začal usádzať, uvidel som, že utekajú ako o život priamo k potoku a k slnku – bok po boku. Napadlo mi, že neutekajú iba od niečoho, ale aj za niečím. Náhle sa mi zrýchlil dych a na hruď mi padla nevýslovná a nečakaná tiaž. Pohľad na scénu sa mi odrazu celkom rozostril.
Vypol som kameru, sadol si…
…a začal usedavo plakať do dlaní.
Do prdele.
Gusto ma zabije – pokazil som mu záber do archívu.
