Z poschodia sa ozývalo mohutné ručanie. Nie, príbeh sa neodohráva počas obdobia jelenej ruje. Kňour prcal Zuzanu. Už zase. Hoci, podobne ako jeleň karpatský, aj Kňour je riadny paroháč, nemilosrdný zabiják a vášnivý milovník. Presne ako v septembrových lesoch, keď jeleň zaženie soka a zmocní sa čriedy, Zbojníckou chatou sa ozývalo Kňourovo hlasné hrdelné trúbenie.
 
 
Pffft. Nerobil som diplomovku o plazmidoch octových baktérií, aby som toto počúval, pomyslel si Frko. Už-už chcel chytiť mop a pobúchať ním o strop, keď vtom z Petriho misky veľkosti človeka vypadol Pepe. „Žije! Žije! ŽIJE!“ Reval Frko z plného hrdla. V tvári mal šialený, frankensteinovský výraz.
 
 
Pepe postrhával zo seba amniový obal. „Už viem! Už viem, z čoho má Peterson tie mémečká!“ Volal natešene. Triasli sa mu ústa. Slzičky mal v očiach.
 
 
Frko, keď má pri sebe bezmocné decko, okamžite sa v ňom zapne otcovský inštinkt. Jednu mu vylepil. Vzduchom chladenú. Výchovnú. Otcovskú. Pepe sa zosunul na dlážku. „Buď rád, že som ťa nehodil do tatranských perejí ako vlastného.“ Teraz si želal mať pred očami všetkých neprajníkov, ktorí mu hovorili, že sa to nedá, že je to nemožné, ba dokonca nemorálne a zakázané. Narobil by z nich krém proti vráskam. S vôňou vanilky. Pepe sa mrvil na dlážke. Tak, ako ho Frko stvoril. S vysokým čelom a holou riťou. Zamrnkal, a potom si strčil palec do huby, začal cmúľať. Proces si žiada doladiť, ale celkovo môže byť. Frko chcel zavolať na svoju šarmantnú asistentku WiFi, ale všimol si, že zasa leží na bruchu a objíma dlážku. Tak sterilne čistú vec v živote nevidela. Mal ju rád, a preto ju nechal, nech sa dostatočne vyteší. Luster na strope sa zatriasol. „To snáď nie je pravda!“ Zahučal Frko. Zahromžil päsťou. Chytil do paprče náhodnú skúmavku s brokolicou vo vnútri a hodil ju do stropu. Rosprskla sa. Na omietke zanechala zelenú šmuhu. Ružice brokolice sa povaľovali po labáku. Nevedno prečo. Zrejme to bola pre Frka vďačná rastlinka na experimentovanie. Marilo sa mu, že cestou niečo kričala takým tenkým héliovým hláskom, keď ju šmaril: Keď zvládneš základy algoritmizácie, vieš spočítať výpočtovú a pamäťovú zložitosť algoritmu! Aaaaaah!
 
 
Rinčanie skla Kňoura netrápilo. Ani Frkovo frflanie zakaždým, keď vyliezol z labáku napiť sa vody a napapať fotosyntézy. V živote ho nevidel žrať pojebaný sendvič. Zuzana sa vrátila z tlačovky. Jedným ladným skokom vypasenej mačky bola pri Kňourovi. Zdrapila ho za golier a zvalila do postele. Strhla si čierne rúško. Chytila ho za jeho holú hlavu. Jazyk mu narvala až hen do krku. V posteli je krikľúň. Škrabe. Pije whisky. Nie, nie Kňour, Zuza. To je ženská ako hrom. Dofrasa. Svoju macatú ruku mu mrdla do rozkroku až ho myklo. Stlačila. Asi na zlomok sekundy mu preblesklo hlavou, že toto by fakt robiť nemali. Vôbec sa nepoznajú. Mimo postele. No nie, nevravím, že máš prestať, uvažoval. Je to v pohode. Koho to, dpč, zaujíma. Chcel to. Aj ona to chce. Milfeena. Môže mať jeho čiernoprachovú dušu a jeho Toyotu LC. Aha, rozopla mu opasok. Strhla z neho gate. Predtým, než bol s ňou, už dlho s nikým nechrápal. Nemal veľa príležitostí. Chceš to robiť tu? Opýtal sa sám seba. Do jedenástej sa musíme odubytovať. Zrejme aj zaplatiť škody dole v labáku. Môžeme ísť do auta. Do Popradu. Do parku medzi stromy. Kňour mal rád prírodu. Vedel, že tam nebude veľké intímčo, ale to nie je ani tu, s Frkom a WiFi v pivnici. Hoci. Pridáva to na vzrušení. Aspoň jemu, ako si Zuzana mohla všimnúť. Pepe ho netrápil. Myšlienku na Pepeho jej úspešne vyšukal z hlavy. V Poprade je jeden gympel, kde na nádvorí majú húštinu z kríkov. Uvažoval, či tam pevné osemnástky chodia šukať. Koľko ich v húštinách už asi prišlo o panenstvo? Zdrapil Zuzanu za chumáč blonďavých vlasov. Teraz sa mu trochu povenuje tam dole. Zaklonil hlavu. Zavrel oči. Vyoblizovala ho naozaj expertne. Nerobí to prvýkrát. Jemne hryzkala. Založil si ruky za hlavu. Po celý čas mu fučí a funí na chlpaté gule. Keby si bola bývala pravidelne drepovala, nemusela si funieť ako závodný kôň len tým, že si sa prešla od heliportu do postele. Zarehlil sa. Bol tvrdý ako karotka 1A kvality. Najvyšší čas vypustiť von rozzúrenú beštiu. Hups. „Sorry.“ Zamrmlal. Zabudol ju varovať. Jeho krahulec je pracant. Má JUDr. z občianskeho procesného práva. Je to veľmi progresívne a uvedomelé indivíduum. Je to skurvený génius. Na povel vystrekne celú diplomku z alternatívnych spôsobov riešenia sporov. Mrzelo ho to s jej šatami. Mal ich jej vyzliecť, pako. Zuzana schmatla zubami jeho boxerky. Stiahla mu ich až na kolená. „Jasné, môžeš ich mať.“ Povedal Kňour a sledoval, ako Zuzana z neho zvliekla boxerky, starostlivo ich poskladala a uložila do kabelky. „Sú tvoje. Sú zajebané skrz na skrz. Nech sa ti páči. Užívaj.“
 
 
Zuzana po ňom polozí. Ponapráva to, čo masážne banky nedokázali. Dlhým jazykom mu detailne olíže krk. Naštartuje ho. Zašepká mu do ucha, „Vyšukaj ma ako pes.“ Vyhrnie si šaty. Je na divoko. Nastokne sa naňho až po záštitu. Poskakuje po ňom. V rytme kukučkových hodín. Nasleduje jebačka. Epická. Šialená. Videli ste Hobita? Bitku Piatich armád? To je nič oproti predstave, v ktorej sa Kňour s holou vypracovanou riťou a macatá bloncka váľajú po zemi. Po nábytku. Po stenách. Po strope. Zvíria prach a všetky tie mŕtve muchy, pavúky a roztoče, ktorých je na každej chate plná prdel. Zuzana si dala členky za hlavu. Už bolo načase, aby sa jej vrátili prachy a čas, čo investovala do tréningu jógy.
 
 
Kňour sa napriahol a prirazil. Zem sa zatriasla až hen na Podpoľaní. Ochladilo sa. Zdvihol sa čudný vietor. Blíži sa búrka. Práve teraz niekde v lese serie nejaký poľovník, pomyslela si Anorwen, keď sa zadívala do hory. Mistovala maštaľ. Zablýskalo sa. Zahrmelo. Kôň nepokojne zaerdžal. Čudný vietor navial do maštale pod jeho kopytá za hŕsť suchého polámaného lístia. Cez neďaleké pole prebehla banda vypasených hobitov. Anorwen zazvonil telefón. „Ahoj. Chcem ti len povedať, že budeš mať krásne slnečné počasie.“ Mlčky sa zadívala na valiace sa búrkové mraky. Peterhovina ako stádo slonov. „Teplo. 25 stupňov. Ale nie to som chcel. Máš čas? Máš. Objednám si jedlo. Pýtajú sa, akú prílohu. Mám nárok na dve. Jednalo sa o nejaké kura s pita chlebom. Prílohy kuskus, hummus, jazmínová ryža alebo šalát. Pýtam sa, aký šalát. Sú v ňom uhorky. Nechcem. Spýtam sa, či môžem dostať nejaký iný. Majú ich tam dosť. Mal som chuť na mrkvový. Nie je možné, len ten, čo je ku menu. Pritom ten šalát extra stál nejaké euro, čiže kľudne ho mohla ponúknuť a povedať, že sa dopláca. Rovno odišla, ani sa nespýtala, či nechcem ešte niečo, napríklad, na pitie. Dlho som čakal, kým si ma vôbec všimla prvýkrát...“ Zrazu sa pred Anorwen zjavila Ghost Girl. Anorwen bez slova zruší Peterhov telefonát a pozdraví ju ako starú známu. „Vitaj, dlho sme sa nevideli.“
 
 
„Čau.“ Ghost Girl vyzerala, že je po dlhej ceste. Oprášila si šaty. Napravila si účes. „Posiela ma Malý Budha.“
 
 
„Ach, Malý Budha. Vráť sa!“ Anorwen si povzdychla. „Ako sa má? Prečo sa neukáže?“
 
 
„Nemôže.“ Povedala Ghost Girl. Zatvárila sa tajomne.
 
 
Anorwen posmutnela. „Ach tak. Rozumiem.“
 
 
„Robím si z teba prču! Jasné, že môže!“ Ghost Girl sa zasmeje, „Ale nechce. Čurák. Je znepokojený vývojom posledných dní,“ zrazu zvážnie, „Všetci sme znepokojení. Všetci, čo odišli z Dailymale.“
 
 
„To je také krásne!“ Anorwen zalomila rukami. „Ďalšia pararelka.“
 
 
„Nekonečne veľa paralelných diskusií, svetov samých pre seba, ktoré sa pretnú až v nekonečne a splynú v singularite.“ Ghost Girl sa zhlboka nadýchne a pokračuje, „Chcel, aby som vás varovala. Malý Budha. To, z čoho ste si doteraz všetci robili prdel a poniektorí z vás sa ľahkovážne stavili o fľašu whisky, je tu.“ Dramatická pauza. „Kňourapokalypsa.“
 
 
Anorwen prikývla. Ukázala do hory, „Muž práve išiel s deťmi do lesa. Skontrolovať pasce, či sa do nich nechytil Pepe.“ Dlaňami spravila obranné gesto, „Áno. Áno. Ja viem. Pepe sú strašní mizogýni,“ pokrčila ramenami, „ale s bbq omáčkou všetci chutia rovnako.“
 
 
Ghost Girl padla sánka do sena. „Ako... mám tu pre teba kľúč, čo zastaví celú apokalypsu,“ podala jej krabičku previazanú zelenou stužkou, „ale vidím, že ho nepotrebuješ.“
 
 
Anorwen príde krabička hrozne moc povedomá. „Jeej, to poznám! Boli v nej diamondhead mieridlá!“
 
 
„Áno,“ Ghost Girl ju chytí za ramená, rozšíria sa jej oči, preskakuje jej hlas, „a teraz je v nej element, ktorý dáva život!“
 
 
Anorwen krabičku pevne zviera v rukách. Cíti jej silu. Prehovára k nej ako Sauronov prsteň. Prosí ju. Žiada ju, aby ju použila. „Nie,“ povie po chvíli. Krabičku vráti. „Skrze mňa by sa element stal nepremožiteľný. Nikto by nás nemohol zastaviť. Nie.“ Vytasí svoj 80 cm dlhý sax, ktorý pomenovala Úsvit Berserkera. Opäť sa zablýskalo. Čepeľ sa zaleskla. Železná hruška nesie podobu ľudskej tváre. Strenky na rukoväti z čierneho bukového dreva opisujú premenu do beštiálnej formy. „Zostanem Anorwen.“ Zamyslela sa. „Teda, predtým, než sa premením na medveďa a každému, čo mi bude stáť v ceste, vyhryznem tvár. Hahahahaha.“ Zasmiala sa nevinným elfským hláskom. „S kňourapokalypsou sa vysporiadam po svojom.“ Na boso vyskočí na koňa. Rozcvála sa do hory. Máva saxom ponad hlavu, spievajúc nejaké elfské zaklínadlá.
 
 
„Wau. Ako... Wau.“ Ghost Girl rozhodí rukami. „Vy si zo mňa všetci robíte prdel.“ Z vrecka na šatách vytiahla zoznam mien. Po Badass Hellgirl, ktorá jej povedala, že radšej staví na svoje oceľové špičky na bagadžiach a Lochnessovi, ktorý jej bez slova iba strkal dvacku do paprče, a nevyzeral pritom byť stopercentne mentálne prítomný, si vyškrtla Anorwen. Zostáva jediný. Vyštartovala. Doslovne. Ako raketa. Ako tak letela pomedzi obláčiky, mala kopec času premýšľať. Pandémia koronavírusu dospela do novej nebezpečnej fázy, varovala WHO. Ukrajina sa otvorila, ale nakazených pribúda. Uviazli aj novorodenci. V šuškách asi. Neviem, ako to denník SME myslel. Pepe kloni všade po SK naháňali ľudí po uliciach s kladivami v paprči, pre kladivo je všetko klinec, a vyžierali obchody s údeninami. Krištúfková nebude splnomocnenkyňou pre podporu rodiny. Gal Gadot sa presťahovala z Los Angeles k Zakimu do dvojizbáku v Záhorskej na štvrté poschodie. Záplavy v Pichniach. V Pichniach! Voda sa valila z kopcov. Autá odnieslo aj stovky metrov. Funnel cloud v Košiciach. Kovboj prišiel do blavky. Koniec sveta je tu. Ghost Girl zrazu pod sebou zbadala stôl. Sedeli pri ňom o sviečkach dve osoby a opičiak. Opičiak spokojne dojedol banán. Lepka mu podala ďalší. Striaslo ju. Objala opičiaka.
 
 
„Čo sa stalo?“ Joeko sa jej opýtal a dolial víno.
 
 
„Ale nič.“ Povedala Lepka. Pohladila opičiaka po uchu. „Divný pocit. Ako keby sa niekde bytosť, zrodená pre dobro a česť, ktorá prišla slúžiť občanom, obyvateľom Slovenska, nie vládnuť, nechala zlákať temnou stranou. A vyšukať Kňourom.“
 
 
„Hm.“ Joeko si povzdychol. „Hovor mi dačo. Ja som ju zbožňoval. Zbožňoval! Chápeš? Chcel som s ňou ísť na výlet vláčikom. Khonduktor mi sľúbil jedno kupé, kde nebude nasraté. Ako mohla? Zabudla na mňa. Na gauči ma nevypočuje. Úplne na mňa kašle. Ešteže mám teba.“ Chytil Lepku za ruku. „Pamätáš na ten park? 80 metrové a 3000 rokov staré sekvoje?“ Lepka mu opätovala stisk. Za kolienko. Sedeli na verande Lepkinej haciendy. Jedli. Popíjali. Kochali sa výhľadom na kokosové palmy, zasadené v piesku dovezenom z VVP Záhorie. Jedným okom sledovali telku. Išiel v nej záznam z Matovičovej plačovky. Po jeho ľavici stála Zuzana. Za ním, napravo od jeho pleca, nenápadne a v tieňoch, kam svetlá reflektorov nedopadali, stál starý muž. Na saku mal pripnutý odznak Yalovej univerzity. Z očí mu sršal Popperov skepticizmus. Tváril sa tak americky. A židovsky. Neostal do konca. Cestou do svojho bunkra pod Arktídou sa musel zastaviť vybaviť papierovačky na Piatej avenue v New Yorku. Pandémia covidu a kňourapokalypsa, opiátová kríza v US, invázia kobyliek vo východnej Afrike, invázia lgbt myšlienok v Rusku, suchá v Indii a požiare v Austrálii sa nedokonajú samé. A čínske lienky, boha jeho, skoro na ne zabudol. Čínske lienky sú úplne všade. Včera v spálni na okne som ich zajebal aspoň 50. Kde je moja medaila?!
 
 
V bunkri pod Arktídou, Pedro mal perný deň. Balil do krabice Sorosove čipy na diaľkové ovládanie Pepe klonov, a potom utekal na najbližšiu poštu, aby ich poslal Frkovi. Unavene sa zvalil do kresla. Dole ho niečo omínalo. Pomixloval sa. Strčil si ruku do gatí a vytiahol buttplug s logom Yalovej univerzity. Zachichotal sa ako školačka, pregúľal očami a zahodil ho. Vzal laptop do papŕč. Do klávesnice vyťukával svoje znaky šelmy. Supportoval. Enšuroval a imprúvol kvalitu enviromentu miniatúrnych mäkkých azúrových obláčikov. Voľakde mu tam aj Alibaba prebehol na ťave. Všimol si, že na jeho stole je krabička previazaná zelenou stužkou. Pred ním stojí Ghost Girl. Rozsypal sa mu kód.
 
 
„Jaj! Dpč!“ Pedro sa zľakne, skoro vypadne z kresla. O sekundu na to sa spamätá. „Čau. Nevidel som ťa.“
 
 
„Hovorím na teba už aspoň dve minúty.“ Ghost Girl zoberie zo stola krabičku a podá mu ju. „Pedro. Osud celého sveta závisí od teba. Tu máš. Element, ktorý dáva život. Použi ho! Zachráň nás!“
 
 
Pedro krabičku vôbec neregistruje. Rehoce sa. „Jasne. Ty myslíš môj pe...“
 
 
„Pekanové oriešky.“
 
 
„Nie, nie. Chcel som povedať môj pe...“
 
 
„Pečené gaštany. Ja viem túto hru hrať celý deň. Pozri.“ Ghost Girl narve Pedrovi do paprče krabičku. „Rozbaľ tú posratú krabičku. Je v nej veľkokapacitný usb kľúč. Jebni ho do laptopu, dobre?“ Pregúľala očami. „Chlapi. Boha.“ Puff. Ghost Girl sa mu vyparila pred očami ako les na Muránskej planine. 
 
 
Čo to do Pauly-Shore-ide-do-výcvikového-tábora som práve videl, pomyslel si Pedro a strčil usb do laptopu. Altered Carbon, druhá séria. Wau. O program na večer postarané. Otvoril si plechovku radleru. Zlatý Peterson, že ho zásobuje. Z toho decka raz dačo bude. Dvojklik. Bitka v bare. Zamrzne obraz. Pojebaný kodek, či čo. Unavený z celého dňa sa s tým moc nesere. Spraví tvrdý reset. Laptop zhasol. Svetlá v bunkri zhasli. V Grónsku. Na Islande. V Nórsku. V Kanade. V Rusku.   
 
 
Lampa nad jedálenským stolom zahučala a zhasla. „Dopíči!“ Vykríkla Norielle. Jebla strieborným príborom z čias Kataríny Veľkej do stola. „Kurva! Ja nebudem večerať kaviár a syr a piť šampanské po tme! Ani len na etiketu nevidím! A ako, kefaline, mám popri tom čítať Vojnu a mier?!“
 
 
Svet sa ponoril do temnoty.
 
 
**********************************************************************************
 
 
Pepe, prvý a jedinečný, fascinovane kukal na svojich 30 tisíc klonov, či koľko to vlastne Frko stihol zožmoliť dokopy, ako jeden po druhom zamrzli, kde stáli. „Tvrdý reset. Aké antiklimatické, hm,“ konštatoval nahlas. „Skoro mi to príde, akoby sa autor úmyselne vyhýbal bojovým scénam. Hm. A koľko dejových dier po ňom len zostalo! Keby tu bol Thibir, opísal by popíči prestrelku za odpadkovými košmi.“ Pepe mohol mať armádu. Mohol dobyť najprv megalopolis východu, a potom celý svet. Povzdychol si, „Taký je život.“ Spolu s Akožem pomáhali šerifovi nakladať do auta fľaše whisky. Zo šerifovho autorádia hrala Whiskey Head Woman. Pepemu to pripomenulo Zuzanu. „Tá baba vyzerá ako zlá mestská štvrť, kam nechodíš ani za bieleho dňa. Ako Vrakuňa.“ Veselo si zahejtil, aby zakryl bolesť pri srdiečku. Keď boli hotoví, rozlúčili sa. Pepe sa rozhodol, že po poslednej skúsenosti s bdsm sa bude radšej naplno venovať domovničeniu a hejtovaniu tučných žien na internete. Hneď cestou domov klepal status o tom, ako nevie pochopiť, prečo sa poniektorá ženská snaží narvať 90 kg billa premium zmrzliny do legín veľkosti M. Akože sa vrátil k svojej umývačke a deťom a žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
 
 
Práve zapadalo slnko, keď Jfo dorazil do blavky. „Tu máš fľašu whisky, ty cvok.“ Povedal nasrane. Zaparkoval pred Kňourovým barákom. Cez okno mu podal fľašu Redbreast 12 YO. „Zvyšok je v kufri.“ Ukázal dozadu.
 
 
Kňourov zrak padol na kufor, auta, nie Jfov.
 
 
Jfo vytiahol kľúč zo zapaľovania a hodil ho Kňourovi. Vystúpil. Dal si na hlavu kovbojský klobúk. Cez rameno si prehodil pončo. Bez slova a bez jediného pohľadu späť ponad rameno odkráčal v ústrety zapádajúcemu slnku. Vzduchom sa niesla melódia L'America di Jill. Nevedno odkiaľ. Kovboj sa nechcel už viac vyvážať v aute, ktoré by mu pripomínalo prehratú stávku a s ňou súvisiace totálne poníženie. Jeho tieň bol stále dlhší a smutnejší, keď sa spoza Kňoura ozvalo, „Kto by to bol povedal, ha?“ Z Kňourovho baráku vyšiel Frko. Vlasy má stále mokré zo sprchy. Strčí ruky do vrecák, prešľapne z miesta na miesto, „... že budeš mať pravdu. Kňourapokalypsa.“ Zarehlí sa sám nad sebou. Ukáže na kufor plný fliaš. „Si predstav. Jfo si musel vziať pôžičku. Už tretiu.“ Zakloní hlavu. Na sekundu sa zamyslí. „Chytro pozri, či tam všecko je.“
 
 
Kňour otvoril kufor. Prebehol ho očami. „Myslíš, že na niečo zabudol?“
 
 
„Dal som mu zoznam, hádam vie čítať.“ Frko z vrecka vytiahol telefón a hrdo ukázal zoznam dlhý 5 strán.
 
 
„Som nevedel, že sa vyznáš do whisky. Som myslel, že len pomarančové džúsy, čaje, feng šui a myšky a sračky,“ povedal Kňour uznanlivo.
 
 
„Naklonoval som Pepeho, dpč, a ty sa ma pýtaš, či sa vyznám do mydlovej vody? Ty malé hlúpe dievča, ty...“
 
 
Kňour mlčky kukal do kufra Jfovho auta. Uložil Redbreast. Rukami prechádzal po fľašiach. Úprimne, Frka počúval tak polkou jedného ucha, hoci jemu sa huba nezastavila, to ani náhodou. Fľaša na fľaši: Glenfarclas 21 YO, Rock Oyster „Sherry Edition“, Yamazaki 12 YO, všetky boli tam a mnoho ďalších.
 
 
„...ešte asi nie úplne hormonálne zotavená...“
 
 
Nevedel sa rozhodnúť, či začne spomínaným Redbreast 12 YO alebo vytiahne z kufra Bowmore 17 YO alebo zaexperimentuje a vyskúša niečo nové, Waterford, napríklad.
 
 
„...treba mu na chvíľku ponoriť hlavu do vedra požičaného od upratovačky v tom špitáli, by si videl, ako by ožil...“
 
 
Každopádne, jednou nohou bol Kňour už dávno naliaty. Konečne. Pomyslel si. Po 10 rokoch abstinovania, keďže po meste nemôžeš behať s kvérom a s promile naraz. 
 
 
„...je to ako hľadať vachu trojlistú v rašelinisku...“
 
 
Teraz, po kňourapokalypse, zákony nikoho netrápia. Konečne. Konečne svet podľa Kňoura.
 
 
„...ja som až prekvapený, akí sú tu agresívni ľudia. Úplne ma vydesila predstava Blasa s PetromH, ako idú s klincami a bejbolkami zjednať nápravu...“
 
 
Toľko voľného času. Toľko úžasných druhov whisky, ktoré Kňour môže vyskúšať. Zo zoznamu od úžasného Frka. Pozrel na mudrca z labáku. Stále bľabotal. Už aspoň 4x zmenil tému. Že má ale dobrý vkus. Prečo to nevedel? Prečo si to doteraz nikdy nevšimol? Prečo to Frko pred ním tajil? Prečo iba do seba rýpali? Sklopil zrak. Hlavou mu začali víriť myšlienky. Prekvapivé, lákavé, mierne znepokojujúce, a nie celkom 100% hetero. Ruku na pohár whisky. Nie som dobrý autor. Vlastne. Miestnou taktickou legendou mi bolo povedané, že hentá historka bude mimo môj rámec a, v podstate, mal pravdu. Neviem napísať bojovú scénu, ani chodiť okolo horúcej kaše, a teda, Kňoura zaujímalo, či ten sloník v gatiach je stále na predaj.
 
 
„...a na toto nemá právomoc! Podávam podnet na disciplinárku a...“
 
 
Kňourovi začalo byť nebezpečne dusno. Potí sa na čele. Potia sa mu ruky. Pot mu steká po chrbte a pomedzi lopatky. Kvapčí mu z nosa. Je mu teplo. TEPLO.
 
 
„...ak budem chcieť, budem navrhovať vodozádržné opatr...“
 
 
„Šhšhšh.“ Kňour zľahka Frkovi priloží prst na pery. Zadíva sa mu hlboko do očí. „Už dosť. Už nechcem nič počuť. Poďme. Spolu do US. Poctiví, bohabojní ľudia. Každý má doma na nočnom stolíku bibliu a strelnú zbraň na ochranu svojho života, životov svojej rodiny, majetku, psa a ústavy. Budeme sedieť na verande domu, piť čaj a zodnotíme anarchiu. Imho to má piču spoločné s čiernou, okrem ľudskoprávnych blúznivcov. Korona a následná nezamestnanosť, môj drahý Frko a ekonomická situácia. Vyžraté homeofisové panikáriace teliatka nebudou mít co žrát, keď skončia výpovedné doby a vystrelia čísla nezamestnanosti.“
 
 
Frkove očká zažiaria. Snaží sa hovoriť s Kňourovým prstom na papuli, „Wúbi fa mi jak fo ftatiftickou pwefnofťou fweduješ twendy,“ ale uznajte, veľmi mu to nejde.
 
 
„Príde druhá kňourapokalypsa. Och, skoro som zabudol.“ Kňour položí pravú ruku Frkovi na plece. „Na čaj, kurva, ti nikto šahať nebude.“ Ľavou rukou mu rozopína opasok, potom gombíky na nohaviciach. Frko neprotestuje. „Nechcem premrhať západ slnka a teplo na kapote auta toho pajáca.“ Skúša mu vyzliecť nohavice, ale: niečo sa deje. Nejde mu to. Nohavice sú akoby prilepené na Frkove nohy. Lepšie sa pozrie. Zisťuje, že sa na Frka cez nohavice prisali tisícky kliešťov. Frko vykríkne. Kňour sa zarazí. Zažmurká. Preberie. Kukne na autora. „Autor! Čodopíči!?“
 
 
„Čo?“ Autor zodvihne hlavu od klávesnice „Čože?“ Nechápavo kuká na monitor.
 
 
„Čo to píšeš, ty mrjác!“ Kňour zareve, až sa na autorovej klávesnici zatrasú čudlíky.
 
 
Autor pokrčí ramenami. „Historku mimo môj rámec.“ Pohodlne sa oprie. Vyloží si nohy na stôl. Založí si ruky na hrudi. Žmurkne na Kňoura. „Feši.“
 
 
Kňour kývne hlavou na znak, že porozumel. „Bež povykladať moje fľaše, šašo.“ Paprčou odstrčí Frka až sa zapotáca.