Tak a stalo sa to. Raz to muselo prísť. Mám teraz také divné obdobie. Ako sme prestúpili na letný čas, zobudím sa o piatej. Stabilne aj cez víkend. Silno premýšľam o živote cca 5 minút. Kam smerujem, kariérne a súkromne. Nad cestou, ktorou som ušiel doteraz. Prečo zostať v posteli a vyjebať sa na svet je dnes lepšou voľbou. Dám si ľahké raňajky, aby som sa pri behu nedogrcal. Spravím si tú najsilnejšiu kávu. Prečítam si správy. Vyseriem sa. Zbožňujem rutinu. Nahodím na seba gate, tričko, bundu, tenisky a idem si zabehať. Behám tak 3 km denne. Ani, kurva, náhodou, nie som dobrý bežec. Aj ako manažér som dosť nahovno. Netuším, aké to je, riadiť procesy v 40 krajinách sveta. Predstavujem si, že niekto taký sa pravidelne vyskytuje na titulke Forbes. Nalejme či čistej whisky, je to takto: Niekto je brutálne inteligentný. Niekto ďalší vyhral genetickú lotériu. Jeden môj kamarát si založil rodinu, splodil deti a roztočila sa mu taká špirála spotreby, že z toho ekonomicky zblbol. Žena mu ukazuje prstom na super chatu na Liptove, pričom tu všetci v kráľovstve dokonalosti vedia, že by mu mala ukazovať voľačo úplne iné, ako každá dobrá žena. Napríklad, ako správne nakladať riad do umývačky alebo používať drátenku. Decko doňho hučí, že chce apartmán v rakúskych Alpách. Je mu 5, preboha. Chudák, sníva aj za bieleho dňa o tom, aké to bolo, keď bol mladý a mal pekný a tvrdý kokot. Na jednej strane, je fajn stále mať svoje sny, na strane druhej, mi o tom nemusel hovoriť. Mal už medzičasom vedieť, že mám šialenú fantáziu, a aby som tento jeho image vytriasol z hlavy, doslovne, som si po 10 rokoch sadol na koňa, zjebal sa z neho, a potom sa opil. Na rozdiel od môjho kamaráta ja nemám také pekné sny, poslednú noc sa mi snívalo, že ma prešlo auto, a mám ďaleko jednoduchšie ciele. Dobre sa najesť. Dobre sa vysrať. Zabehnúť si tie moje tri pojebané kilometre. A pritom neskapať.
Sedím na svojej upískanej koženej pohovke. Z telky viem, že zlé veci sa dejú iba v noci. Zvykol som pri telke sedieť neskoro do noci. Keď bola hlasitosť príliš nízka, uši sa mi napínali od lebky, aby som počul dramatické dialógy v CSI Miami. Posledné časti som už dával autopilotom. Od únavy sa mi roztekali oči. Páčili sa mi tie policajtky, také útle, malé, boli také krehké a kedykoľvek sa mohli zlomiť. Ich pokožka explodovala pri náraze do sklenených črepov. Ale črepy nikdy nerezali tak hlboko ako ich pohľad. Hnedé oči, zelené oči, modré oči, ktoré držia zúrivosť vo svojich dúhovkách, ktoré hádžu dýky pri najmenšom pohybe tam niekde v tmavej uličke. Bez ohľadu na to, aké krehké boli ich telá, ich oči mali dosť sily na to, aby premohli kohokoľvek. Je piatok. Polnoc. Som unavený ako prasa. Zároveň túžiaci po ostrokyslej polievke. Idem do chladničky. Bingo. Hotové jedlo od krovákov v boroch. Úžasní sú. Zakaždým, keď sa zahryznem do chrumkavej kačice, spomeniem si na môj obľúbený film Platoon. Usmejem sa. Hodím polievku na 2 min do mikrovlnky. Sadnem si späť na pohovku s mojím pohárom whisky. Dopijem. Dožeriem. Idem chrápať. 1:30 sa prebudím na pohovke. Pozrel som na hodinky a moja prvá desivá myšlienka bola, že som sa ocitol v nejakej časovej slučke. Stále mám hlad. Späť do kuchyne. Je tam ešte kačka. Mikrovlnka na ďalšie 3 min. Ďalší pohár whisky. Užívam si nevhodne načasovanú večeru.
O 5:00 som hore. Cítim sa, akoby som bol hore posledných 35 rokov. Strašne ma to ťahá z postele a von na ulicu. Nahádžem na seba bežecké veci. Totálne zabudnem na raňajky, kávu a správy. Uchopím kľúče. Zamknem dvere. Do uší si strčím dráty a vyštartujem. Je to fajn. Vonku je 12 ° C. Hmla. Popŕcha. Zo slúchadiel mi hrá Calypso od Denvera. Moje nohy sú na tom dobre. Robím si plány na dni, ktoré sú predo mnou. Teším sa na ten čas, ktorý teraz idem stráviť sám so svojou hlavou.
Nikdy to nechcem preháňať. Rozhodol som sa pre 3 km, a potom prechádzka späť. Niečo cez 2 km úseku rovnej cesty okolo obchodu s potravinami a zvyšok mierny stupák do lesa. Z toho lesa zvyknem ešte zbehnúť dole, pretože rád využívam ponúkané možnosti, keď pri niečom, čo práve robím, vyzerám lepšie než v skutočnosti vyzerám. Mám na tvári teplý úsmev. Som šťastný ako blcha. Opäť som to dokázal. Nič ma nezastaví! Som 100 metrov od potravín. Kráčam. Dýcham. Začalo ma omínať brucho. Poznám ten pocit až príliš dobre. Bol som tam. Videl som. Zažil som. Myslel som si, že ducha zeleného kari som už definitívne pochoval, keď mi moje dievča celkom explicitne napísalo, že ju už nemám spomínať vo svojich článkoch. Vlastne, už ju nemám spomínať vôbec. Ale nevyzeralo to byť naliehavejšie ako inokedy. Zastavím sa v obchode? Nie, radšej sa vrátim domov. Nie je nič horšie ako sranie na verejnom záchode. Nie, nie, radšej pridám. Som na polceste medzi svojím barákom a potravinami. 500 metrov, kým som doma. Môj zrýchlený turistický krok sa náhle zastavil. Narazil som do neviditeľnej steny. Pojebaná hranica sveta, či čo, ako v pc hre. Môj konečník je pripravený vybuchnúť. „Svätý Kristián August,“ povedal som nahlas. Cítil som sa ako MG Roy Urqhart, keď skákal z lietadla. Podobne ako on, I´m much too old and far too large for that sort of thing. Potreba ísť na záchod sa zvýšila z 3/10 na 9/10. Začínam byť zúfalý. Netuším, čo ma viedlo k tomu, že som si myslel, že zlé veci sa dejú iba v noci. Sústredil som sa na jeden jediný cieľ: bezpečný návrat domov.
Hovorí sa, že najväčšou známkou sebavedomia je uprdnúť si, keď máš hnačku.
Rýchlo sa rozbehnem. Ako Seabiscuit, veľmi, veľmi rýchlo. 200 metrov a prásk. Ďalšia stena. Prešiel som z 9/10 na oseriem ten krík ruží, o ktorý sa stará suseda. Nie, to nemôžem. Nemôžem osrať ružový krík. Niekto ma uvidí a zavolá pomáhačov. Monsterproces. Spravia zo mňa exemplárny prípad. Strčia ma do basy na hodne dlho. Predsa len, nesprávna manipulácia s nebezpečným odpadom, porušenie povinností na úseku odpadového hospodárstva, všeobecné ohrozenie. A všetci sme počuli tie basácke historky o mydle na dlážke v sprche. Som fit. Som zdravý. Dobehnem domov. Začnem šprintovať. Lámem rekordy. Som si celkom istý, že Usain Bolt by bol z nás dvoch ten, čo by sa posral zo strachu a od hanby, keby ma teraz videl. Cesta mi pod nohami zmizla.
Kľúče mám pripravené v ruke. Som 10 metrov od brány a už nemôžem utekať. Kráčam. Pamätám si každý krok. Strach a poníženie, ktoré ma čaká. Odraz stromov a ich haluze vejúce vo vetre v sklenenej výplni na bráne. Moja riť je v tomto momente výstup z miešačky na betón. Som 1 meter od brány, plačem, moja duša plače, môj konečník je zaťatý tak pevne, že som si myslel, že si zlomím chrbát. Toto sa mi stáva nejako podozrivo často. „Ale nie,“ vzdychol som si. Bolo to vtedy, keď sa moje telo a myseľ vzdali jedným rýchlym gestom. Pripomenulo mi to, aké to je byť znova dieťa. Moja myseľ mi zašepkala, It´s your problem now, a opustila ma.
Nie som veriaci človek, ale v jednu sekundu som sa modlil, aby to celé bolo iba jeden zlý sen. V druhej sekunde som si uvedomil, že to nie je sen a modlil som sa, aby ma nespozorovali susedia. Ako, dpč, môj život dospel k tomuto bodu. Jediné šťastie, že som mal na sebe tesne priliehajúce boxerky. Odviedli popíči skvelú prácu. To sú hrdinovia oného dňa. Spomenul som si na slová Kevina Davisona z jeho tribute pre záchranárov, It´s a heavy heavy burden to carry all this hurting, when you can´t unsee the things you´ve seen.
Vybehnem po schodoch. Zastavím sa až v kúpeľni a bez premýšľania skočím rovno do sprchy. Na chvíľu horúca sprcha a para z nej exponenciálne zhoršili všetko, čo sa dalo. Zošmykol som sa chrbtom po stene. Cítil som sa ako prvá z dvoch mulíc pre sestru Sáru. Sledoval som ako v odtoku mizne tá dunwichská hrôza. Mal som zmiešané pocity. Smútok. Porážka. Úľava. Dostávam druhý život. Novú šancu. Zo sprchy som vyšiel ako iný človek. Všetko zo mňa opadlo. Pozrel som sa do zrkadla. Bolo mi to vidieť na očiach. Vyštveral som sa na hory šialenstva, videl som, čo sa skrýva za ich hradbami a môj mozog už nikdy nebude fungovať tak ako predtým.
