Viacerí z vás asi poznajú tie pomalé dni v práci, keď napreskačku preklikávate facebook, sme a nejaký ten portál s funny obrázkami. Prípadne ak ste ženského rodu, alebo trpíte nejakou zvláštnou sado-maso úchylkou, tak aj slovenské webičince. Priznám sa, moja webálna prokrastinácia dosiahla úroveň, pri ktorej som ochotný čítať už aj o vybuchnutých iránskych trhoviskách na stránkach BBC, takže časom sa k nim možno prepracujem aj ja. Keď sa ale pri sedemdesiatomtreťom kole zvyšovania návštevnosti rôznych zábavno-spoločensko-mozog-vymývajúcich portálov znenazdajky objaví nový výplod môjho obľúbeného blogera na obľúbenom blogovisku, srdce mi zaplesá a plný očakávania a nádejí sa vrhám na čerstvú poživeň každodenného flákania sa. S radosťou klikám a pred očami sa mi, sťa vínová fľaša na rokovaní vlády, otvára článok a Tomim Popovičovi.
Kruh mojich priateľov a známych nesleduje slovenský showbiznis a ani ja sa veľmi nezaujímam o život našich hviezdičiek, ktoré na nebo vynáša titulka Nového Času, kde sú tajne odfotené polonahé v chorvátskom letovisku. Zvyčajne samospúšťou z najbližšieho lehátka. Preto ma informácie o nich obchádzajú míľovými krokmi, z čoho sa vždy neuveriteľne teším. Smažáčik mi však túto radosť pokazil a chýbajúce upozornenie o možnom brain damage zapríčinilo, že odteraz mám sadu mozgových buniek už naveky obsadenú informáciou o nejakom niemandovi zo slovenskej pop scény, ktorého textár a producent má kreativitu akváriovej rybičky. A do tohto hororu mám ešte blogom vštepenú náladu sestry po šestnásťhodinovej službe na príjme pozvracaných a osratých bezdomovcov.
Našťastie sa mi po naordinovaní desiatich dávok pollitrového utišujúceho všelieku podarilo čiastočne ukľudniť a dokonca aj vymazať nejakú tú bunku patriacu do večne zatratenej sady. Ale čo čert nechcel, objavil sa nový pokrm mojej večne hladnej prokrastinačnej duše a ja som opäť neľútostne zneuctil hlúčik vystrašených mozgových buniek. Tento raz informáciou o slečne Mirgovej a o jej kreatívnom textárovi a producentovi, ktorí predstavivosť hore spomínaných pánov podliezli ako jamajski reprezentanti v limbo tanci. Textár s producentom dosiahli, že ma po pätnástich sekundách premkol pocit bezútešnej úzkosti a bez rozmyslu som zavrel celý browser, len aby sa tento horor rýchlo skončil. Následne som asi päť sekúnd rozmýšľal, ako ho zapnúť späť bez toho, aby ma znova neobarilo. Ako vraví jedna známa, díkyčkooo.
No a keďže k môjmu každodennému „mužnému“ chlebíčku nepatrí čítanie o slaboduchých výstrelkoch našej úbohej pop scény a tiež každý deň nezvyknem vylievať kýbel žlče na veci, ktorými pohŕdam, rozhodol som sa, že toto spektrum infotainmentu obohatím o niečo pekné, milé s poníkmi a srdiečkami. S dúhovými okrajmi. Nie, počkať, okraje nebudú (Kuffa by sa mohol starať). Niečo, čo by vám mohlo dať aspoň akú takú informačnú hodnotu, za ktorú sa už žiadna mozgová bunka nebude musieť nikdy hanbiť a niečo, čo bude spĺňať štandardy pre denné a mužné a zároveň od toho nebudete musieť odchádzať ako strojník od pokazeného lakatoša. Tak teda vyrovnávam krehké univerzum a do katalógu pridávam túto moju prvotinu.
Crossroads Guitar Festival je akcia zriešená hudobníkom a filantropom Ericom Claptonom. Na rozdiel od festivalov v našich zemepisných šírkach nepodporuje žranie drog, ale - čuduj sa svete - presne opačne. Takže nie je len o potení sa v dave, pití zriedeného piva, fajčení lampy, z ktorej ste celý večer vytretí ako Rama na vianočke a užívaní si ľubozvučných tónov gitár, ktoré vyluďujú špičkoví hudobníci vyberaní osobne Ericom, ale je to aj benefičná akcia na podporu nadácie Crossroads Centre, ktorá pomáha drogovo závislým.
Zvuk gitár, ktoré majstrovsky zvládajú mená ako B.B. King, Jimmie Vaughan, ZZ Top, Jeff Beck, Keith Richards, či samotný Clapton (a ďalší iní), prvý krát zaznel na pódiu Crossroads 4. júna 2004. Odvtedy zapĺňa štadióny a haly po celých USA pravidelne každé tri roky. Áno, matika vám aj napriek prešustrovaným dňom na internete ešte ide a správne ste vytušili, že posledný koncert bol tohto roku. Presne 12. apríla v Madison Square Garden, New York.
Song, ktorý vám tu ale idem podhodiť, je o čosi starší. Ide o verziu piesne The Thrill Is Gone napísanej v roku 1951 dvoma bluesovými hudobníkmi Royom Hawkinsom a Rickom Darnellom (díky wiki). Piesne sa v roku 1969 ujal B.B. King a hneď o rok na to sa stala hitom, ktorý samotného Kinga preslávil po celom svete.
Tretí ročník festivalu uzatvárala štvorica Clapton, B.B. King, Robert Cray a Jimmie Vaughan práve touto piesňou. Orgazmus v uškách načalo sólo a spev B.B. Kinga. V druhej minúte sa pridáva famózny Clapton, ktorému kráľ dáva páčik. Pri začiatku Crayovho sóla je kamera trošku zmätená a kameraman si až po chvíľke uvedomuje, že to čo hrá Vaughan nie je to, čo hladí jeho bubienok. 4:41 už aj gitarista The Rolling Stones s nemým úžasom sleduje, čo sa to na pódiu deje. Sériu bravúrnych sól zakončí Jimmie a pesnička, zdá sa, trhá všetky normy. B.B. King však nekončí a vyťahuje akordy jeden za druhým ako Copperfield asistentky z čarovnej bedničky. Následne sa poďakuje trom mladíkom (pobavil), ktorí si s ním zajamovali a na pódium pozýva celú enklávu špičkových hudobníkov.
Aby sme ale neostali pri suchej teórii ako matfyzáci v debatnom krúžku spanilých panicov, pripájam audio-vizuálny zážitok.
B.B. King - The Thrill Is Gone Live From Crossroads Festival 2010
A aby som účinky poníkov, srdiečok, kvietkov a inej hávede ešte znásobil, pripájam do tanca aj na počúvanie song z ročníka 2004, kde si Clapton zahral s majstrom Santanom, ktorý všetkým ukazuje, že aj na také zlé veci, ako child abuse, sa dá zabudnúť a môžete ľudí vôkol seba tešiť napríklad songami, ktoré vás zo stoličiek sivých officov zodvihnú napriek tomu, že ste si deň pokazili úryvkom hudobného hnoja od slečny Mirgovej.
Carlos Santana & Eric Clapton - JinGo (Jin-Go-Lo-Ba) 2004
