Tento príbeh napísal sám život. Ale kde. Napísal som ho ja, keď som sa vrátil z roboty a nudil som sa večer. Je o mojej ceste od detskej obezity až na Spartan Race. Ak nemáte radi happy endy a motivačné čítanie, tak pokojne čítajte ďalej.


Bol som tučné decko. Dosť tučné. Keď som mal 10 rokov, tak ma rodičia poslali do detského tábora do Kráľovej Lehoty. Nechcel som tam ísť. Ale tak demokracia je voľa ľudu, a tak som šiel. V tábore som si nenašiel žiadnych kamarátov, ale zato som si našiel kopec debilov, čo si z mojej tučnoty robili posmech. Mal som príjemnú formu tučnoty, keď sa mi sádlo ukladalo na prsiach, takže som vyzeral ako thajský shemale, ktorého poslali na výmenný pobyt do malebného (a hlavne tolerantného) Slovenska. Ten tábor bol športový podotýkam.


V tábore si deti skoro všimli moje proporcie a taktne mi naznačovali, že to vôbec neriešia a nemám sa začo hanbiť: “Pozri naňho, má cecky jak Pamela Anderson. Tlstá sviňa, hahahahaha!” Tak som si z toho samozrejme nerobil ťažkú hlavu a už na druhý deň som plánoval útek z tohto malebného miesta v srdci Liptova. Cítil som sa ako Vrba a Wetzler, keď utekali z Osvienčimu, až na to, že som ich vtedy ešte nepoznal. Bývali sme na druhom konci republiky, takže to bolo domov iba nejakých 350 km. Kupodivu mi tento plán nevyšiel a musel som zostať v tomto detskom Osvienčime celé dva týždne. To bolo radosti, keď som sa konečne dostal domov.
Ako každé decko z tradičnej rodiny som bol vychovávaný na Bebe keksíkoch, ktoré mi dodali energiu na celé dopoludnie. Chybička krásy tkvela v tom, že som nebol vrcholový vzpierač, takže sa mi tá energia pekne ukladala do mäkučkých tukových vankúšikov, neskôr vankúšov a perín. Zdravé Babe keksíky som zapíjal tradičnými detskými nápojmi typu Kofola a Lift. Ach, Lift. Možno si ho pamätáte. Mal príchuť černobyľských hrušiek a predávali ho v mega veľkom obale. A bol super, lebo umelé farbivo, ktoré doňho dávali, svietilo aj v noci, takže keď som v noci vysmädol, tak som nemusel ani zasvietiť svetlo, aby som ho našiel. Keďže tučné deti sú najpopulárnejšie, tak som si detstvo patrične užíval.


Počas tohto obdobia som sa párkrát pustil do cvičenia. Prvýkrát, asi keď som sa vrátil z toho super tábora, z ktorého mám dodnes nezabudnuteľné zážitky. V telke dávali film, v ktorom hral nejaký boxer a skákal cez švihadlo. Bol rýchly a silný a každého dal dole. Zhodou náhod sme doma mali švihadlo, tak som si povedal ako Dominika Cibulková: POME! Obliekol som si tepláky, tričko a šiel so švihadlom do najväčšej miestnosti v dome – do obývačky. V obývačke sedel foter a pozeral telku. Nejaký americký oblbovák alebo tie vedomostné kvízy typu Kajšmentke, už si to nepamätám. Sedel tam, čumel na telku a v tom som vstúpil do miestnosti ja. Postavil som sa do stredu izby, švihadlo som pevne držal v ruke. Tak, ideme nato! Foter pozeral, čo sa to deje. Nikdy v živote som predtým svojvoľne necvičil. Zahnal som sa švihadlom, nadskočil som, ale asi nie dosť, lebo sa mi švihadlo zamotalo do nohy a ja som drbol ksichtom na koberec. To ste mali vidieť. Salvy smiechu, výbuch eufórie, foter sa smial viac ako keď na silvestra vysielali v telke Senzi Senzus. Tak som sa na to vysral a šiel som si dať Lift na zlepšenie nálady...


Postupne som sa dostal do tajov skákania cez švihadlo a po dvoch mesiacoch som dal 1500 opakovaní bez prerušenia (a bez pádu ksichtom na koberec). To je môj doterajší rekord, z roku asi 2001, ktorý je stále neprekonaný.


Pri švihadle som vydržal asi pol roka, k tomu som robil aj kliky a brušáky. Na mojej postave to veľa nezmenilo, stále som bol tlstý. V jedenástich som veľmi neriešil pomer sacharidov a bielkovín v strave, tak to tak aj vyzeralo...


Môj najväčší horor bol telesná. Väčšina telocvikárov sú psychopati, ktorí od detí, ktoré sa celý deň nepohnú od telky, vyžadujú, aby na telocviku preskakovali cez nejaké bedne a lozili po tyčkách a lanách a tak. To som z duše neznášal. Alebo také skákanie cez kozu. Preboha. Po mojom zážitku so švihadlom som sa bál, že si na tom kvalitne rozbijem hubu. A potom doniesli aj koňa, to bolo to isté, len trikrát väčšie. Vtedy som radšej zabudol „úbor“...


Mal som rád aj beh. Najlepší som bol v dvanásťminútovke, ktorú som pravidelne odbehol za 6minút. Už po prvom kole ma tak pichalo v boku, že som ani dýchať nevládal. Ďalšia disciplína, v ktorej som vynikal, bol hod granátom. Asi to tu zaviedol Hitler v časoch Hitlerjugend, inak si neviem predstaviť, prečo 10 ročné deti hádžu falošné granáty. Tam bol priemerný hod asi 50 metrov. Ja som dal takých 15. To je asi môj rekord. Učiteľ – psychopat, mal zo mňa náramnú radosť...