Úspešný bestseller o kupovaní obleku pokračuje topánkami. Každá správna žena vie, že na nevyzretých  mužov treba ísť postupne a preto nebolo možné naraz kúpiť oblek, topánky, kravatu a tak, ale najprv oblek, potom kravatu, potom ľavú topánku, potom pravú, šnúrky... Ale teraz vážne.

Po úspešnej kúpe obleku som zistila, že Šetril sa mi nezdôveril, že „oblekové“ topánky nemá. Asi tušil, že keď sa to dozviem priamo pri nákupoch, vcucne nás to do najbližšej predajne s topánkami, ktorej sa chcel celým srdcom vyhnúť, pretože práve vyhodil peniaze za tak buržoázny prežitok, akým je oblek. To ešte netušil, že obleky na mieru alebo vlnené obleky stoja asi sedemkrát viac ako ten jeho...

Spoločenskú „akciu“ sme teda absolvovali v teniskách (srandujem, bolo to horšie). Po mojom záchvate paniky, ktorý nastal práve z absencie vhodných topánok, ma môjho srdca exšampión upokojil, že nejaké doma určite nájde. Po úpornom uvažovaní mi oznámil, že má topánky na suchý zips. Áno, čítate správne. Suchý zips. V zozname sexy vecí sa SPOLOČENSKÉ TOPÁNKY NA SUCHÝ ZIPS nachádzajú na poslednej priečke, čo som mu slabým hlasom vysvetlila, akonáhle ma záchranári resuscitovali. Záchranári vehementne súhlasili, ale Šetril má jedinečný vkus, ktorý pod spoločenským nátlakom zásadne nemení.

V ten deň som však zistila, že Boh existuje, pretože tie topánky nevedel nájsť. Otvorila som si teda šampus a čakala, s čím príde. Výsledkom bol opäť kúsok zo šatníka malomestskej mafie, no aspoň mali šnúrky, a nie suchý zips. Moje opatrné zisťovanie o škrabancoch na špičkách a vhodnosti spoločenskej obuvi na futbal sa nestrelo s pochopením.

Vzala som teda čierny box na topánky, čiernu centrofixku, voskovku, uhlie, antracit a hocičo, čo by mohlo urobiť z hranatej, doškriabanej veci s cenovkou v KČS niečo menej odpudivé. Po pol hodine vrstvenia to nebolo lepšie, ale zničilo ma to dosť, aby som si povedala, že veď na plesoch býva aj tak prítmie.

Keďže „ako sme sa učili tancovať“ je samostatný príbeh na iný článok a vyvoláva vo mne posttraumatickú poruchu, poviem len toľko, že ples sme prežili (našťastie) a prežili ho aj topánky (nanešťastie). Potom som však otvorila e-shop nemenovaného obchodu s obuvou na tri písmená (ako trojpísmenový autobazár, len topánky), nahodila veľkosť laby nohy exmilovaného a ukázala mu, že aha, tu majú kožené topánky a dokonca tieto v zľave sú za 25 eurodukátov. 

Vďaka tomuto premyslenému ťahu súhlasil s návštevou predajne. Ukázalo sa však, že to bola obrovská chyba. Väčšina topánok totiž stála 50 petrošekelov, hoci v Evinej predajni pomenovanej podľa jej expriateľa by to bolo asi päťkrát toľko. Budúcemu majiteľovi nových topánok však potemnela tvár.

Mrak z jeho tváre však odohnalo svetlo z trblietok na jedinečnom páre topánok, ktoré by sa dokonale hodili k obleku vyrobeného z alobalu. Ja som síce za každý experiment a v móde mi nevadí modernosť. Nešlo mi však do hlavy, prečo konzervatívny, módu neobľubujúci Šetril s nákupným heslom „všetko moje oblečenie musí vyžarovať mužnosť a heterosexualitu“  zrazu opustil svoje zásady a chcel si obuť niečo, čo si bez hanby mohol obuť jediný človek na svete a tým bol Karel Gott.

Moje naivné ja si myslelo, že sa z neho stal zrazu akýsi módny kajnšmentke. Uvažovala som, či predávajú šaty ako pre diskoguľu, aby som s ním ladila (žiaľ, predávajú). Snaha vysvetliť mu, že také niečo si človek kúpi, až keď má desať párov normálnych iných topánok, zlyhávala. Takmer sme teda odišli s obuvou a lá najznámejší slovenský kontroverzný podnikateľ, našťastie som však prišla na to, kde je háčik.

Došlo mi totiž, prečo ho volám Šetril. Ha! Cena! Oproti ostatným topánkam tieto stáli neuveriteľných 25 eurodukátov. Môj exdrahý si totiž na základe internetovej ukážky topánkovej ponuky myslel, že keď boli jedny v polovičnej zľave, on sa bude držať tohto čísla ako horného limitu pre kúpu. Vybral si teda diskoboty, keďže iné za tú cenu a v jeho veľkosti neboli a radikálne sa ma snažil presvedčiť, že sa mu páčia a že to s cenou vôbec nesúvisí.

Keď som s plačom vysvetľovala situáciu predavačke, utešovala ma a navrhla mi, nech si aspoň ja kúpim pekné lodičky. Pookriala som, hoci lodičiek mám asi na každý týždeň jeden pár, ale musela som odmietnuť, pretože cieľ nákupu bol iný. Pomocou overených metód (psie oči, vyhrážky, prosby v rôznom poradí a v rôznej kombinácii) sa mi podarilo presvedčiť ho, aby si obul normálne, čierne, spoločenské topánky bez trblietok.

Nakoniec si ich kúpil. Tie bez trblietok. Po opustení predajne sa spustil ohňostroj a predavačky mi so slzami v očiach gratulovali. Vyhlásili ma za ženu roka 2019, udelili mi čestný doktorát z manipulatívnosti a dostala som ponuku na zamestnanie od KGB. Milému sa na tvár vrátil pochmúrny mrak. To ešte netušil, že nás zapíšem na kurz spoločenských tancov. O tom nabudúce.