V predchádzajúcich dieloch som popísala, ako sme kúpili oblek i topánky. Veď plesová sezóna sa začína a človek nikdy nevie, kedy dostane pozvánku na ples v opere dedinský bál v obci Dolné Nebožtíky. Ale zimné večery sú dlhé a keď vás už chlastačka doma po večeroch nebaví, treba sa aj spoločensky vyžiť. Však aj tam sa dá piť.

Ak sa pýtate, prečo práve plesy, boli sme aj inde, ale o tom nabudúce. Šetril napríklad obľuboval aj zimné športy, no pri nákupe skipasu sa neriadil vzdialenosťou strediska od miesta bydliska, ale cenou skipasu. Keď namiesto 20-eurového skipasu na stredisko vzdialené hodinku jazdy kúpil 3-eurový skipas na zľavovom portáli na stredisko ŠTYRI HODINY AUTOM len preto, lebo tri eurá, nepridala som sa. A pokojne si pofrflite, aká som fajnová, matematika nepustí: 4 + 4 = 8 hodín jazdy + vybraný zimný šport a to všetko v jeden deň lebovšakubytovaniesinebudemeplatiť.

Najprv to vyzeralo pozitívne. Problém nastal, keď Šetril odtancoval elegantný valčík na celkom rytmickú technosračkuskladbu. Bolo to síce obdivuhodné, odmietla som to však brať ako pozitívum a zapísala som nás na krátky tanečný kurz.

Nebolo to však len tak. Kurz totiž nie je zadarmo. Za to, že (podľa Šetrilových slov) nás nejaká teta bude učiť hopsať, sme mali dať asi tristo eurodukátov. Ohoho, povedal si Šetril. Istú dobu tvrdil, že on sa to naučí z videí na Youtube a vraj nikto necíti rytmus lepšie ako on, čo by náš expremiér označil termínom zjavná lož.

Aby ste si nemysleli, navrhla som, že to zaplatíme na polovicu. Ako všetko. Však to, čo sa naučí, mu nikto nevezme, aj keď sa náhodou rozídeme (update: rozišli sme sa naschvál). I to sa mu nepáčilo. Zaplatiť 150 petrošekelov za niečo tak nehmatateľné presahovalo jeho pochopenie.

„Uvariť“ chlapa na niečo takéto trvá asi dva dni, ale musíte ísť na to pozitívne. Negatívna motivácia nefunguje. Darmo mu budete hovoriť: „Vyzeráš ako debil, keď valčíš na discohudbu.“ Potom s vami už nikdy nikam nepôjde. Nie, treba ísť na to pozitívne. Takto:

Pozri, už máš nový oblek. Nové topánky. Ešte si predstav, ako dobre budeš vyzerať, až sa naučíš trochu rytmu. Veď budeš na tom dedinskom plese vynikať. Mieste pipky si budú sliny utierať, až zistia, že vieš rozoznať Straussa od Freddieho Mercuryho.

Úvodom sme si prešli tradičným frflaním typu „načo nám to kedy bude“ až po „mne to vôbec nejde“ a finálne „to je taká blbosť, idem domov.“ Pripomenula som však, že sme za silvestrovskú tancovačku, ktorá nás čakala o týždeň, upísali diablovi dušu v podobe šesťdesiatich dukátov na osobu (nebojte sa, každý platil svoju časť!) a nehodlám tam sedieť na riti, však som mladá a krásna (a skromná, ako niektorí komentujúci súhlasili pod prvým článkom). A keďže som aj emancipovaná, vyhrážala som sa, že ak nepôjde na tanečnú so mnou on, inštruktorka ma spáruje s niekým iným. Zabralo to, hoci aj tentokrát to bola (z mojej strany) zjavná lož.

Kurzovať sme museli ísť, samozrejme, mojím autom, pretože „on si ho už ničil dosť, keď vozil kamošov na lyžovačky.“ Tu mi už začal zvoniť alarm, ktorý sa mal spustiť pri pizzi na polovicu z prvého dielu, ale v mene tanečného kurzu som to ignorovala.

Šetril nebol úplne nadšený, pretože si myslel, že sa mu vďaka vyššej cene táto zručnosť automaticky stiahne do mozgu ako Neovi bojové umenie v Matrixe a nebude musieť vynaložiť žiadne iné ako finančné úsilie. Napriek tomu sa mu plesy spočiatku páčili – mohol sa najesť zadarmo (rozumej jedlo bolo v cene lístka). Zároveň mohol nenápadne odjedávať susedom to, čo si sami priniesli.

Horšie to bolo na spomínanej Silvestrovskej oslave, ktorá sa konala v celkom nóbl podniku. Nóbl = žiadne pivo na podlahe a fakt dobré jedlo. Lenže, ako to býva zvykom, kultúra sa objavuje aj v gastre a toto bol práve príklad podniku, ktorý si potrpel na kultúru jedenia a sedenia (môj termín pre vynikajúce a pekne podávané jedno).

V preklade to znamenalo, že vám doniesli plátok mäska v strede poloprázdneho taniera, dve zrnká kukurice, plátok paradajky a podobne. Proste lentika na tanieri, ale mňamdop*či chutná lentilka. Vysvetlite to ale niekomu, kto sa pozerá iba na kvantitu a nie na kvalitu. Šetril bol priam zúfalý: na tvári sa mu dal vyčítať výraz, ktorý priam hovoril čo, ku*va, je na tomto šesťdesiat eur?

Videla som, že si už v duchu vypočítal, že za tú cenu mohol mať napríklad 12 pízz, 10 až 12 obedových menučiek alebo dvakrát plnú nádrž do auta, ktoré na mňa ľutoval použiť. Po zvyšok večera mi pílil uši, či toto je naozaj všetko jedlo a či ešte budú po polnoci švédske stoly. Ja som vedela, že budú, ale snažila som sa ho nahovoriť, aby si šiel do večierky kúpiť tresku a rožky. Nešiel, lebo si nechcel platiť taxík.

To ešte netušil, že pôjdeme k susedom na víkend do hlavého mesta, kde sa ceny jedál pohybujú v kategórii rozhodneviacakomenučkoza3,60. Tam som už začala uvažovať nad rozchodom. Mnohí ste sa v komentároch pýtali, prečo nie skôr. Odpoveď je jednoduchá: bola som relatívne mladá a relatívne blbánaivná. Ale aspoň máte tieto články!