Udalosti okolo kovidu nás naučili, že množstvo našich spoluobčanov hlboko verí rôznym mýtom. A ako každý druh viery, je to kombinácia nejakého racionálneho základu, potreby vyjasniť si niektoré javy a veci okolo nás, spolu so zotrvačnosťou myslenia či potrebou zachovania vnútornej rovnováhy, ktorá bráni vzdať sa nejakej už raz akceptovanej predstave o usporiadaní vecí.
Teórie o zdravotných rizikách nosenia rúšok ešte viem pochopiť, lebo sú reakciou na nesporne nepríjmný a obmedzujúci pocit pri ich nosení. A je to v kombinácii s jedným z najsilnejších motívov na vznik takýchto mýtov: potreba revolty voči autorite, alebo hľadanie univerzálneho vinníka, čo ja sám pre seba nazývam fenomén „oni“.
(V slovenčine sa to ešte nádherne kombinuje s možnosťou zamlčať podmet. Potom máme „Zakázali nám chodiť do obchodu, rozkázali nám nosiť rúška.“ „Tak nám zabili Ferdinanda.“ A samozrejme ten sentiment ešte zosilňujú ľudia, ktorí z týchto pocitov nezanedbateľných skupín ľudí politicky a/alebo ekonomicky ťažia. Je v tom tiež potreba udržať sa v nejakej sociálnej skupine, do ktorých sa zaraďujeme z rôznych iných kritérii, napr. „mladé mamičky s deťmi na pieskovisku“. Ale o tomto všetkom som nechcel.)
Čo však neviem pochopiť sú mýty, ktoré ani na prvý pohľad neznejú príliš vieryhodne a následne sú opakovane vyvracané, ako je kauza ivermectin a všeobecná škodlivosť očkovania. Úplným vcholom nepochopiteľnosti pre mňa sú mýty, ktoré neprejdú ani základnou Occamovou britvou, ako su chemtrails a plochá Zem. To však nechajme bokom, ako extrém, a venujme sa teda tým mýtom, ktorým sa veda seriózne venuje.
No a tam si hovorím, veď v tomto sa ja osobne nemôžem mýliť, keď viem, že ako veda funguje. Áno, nič nie je čierne a biele - ivermectin in vitro skutočne ničí vírusy, ba aj nejaké štúdie na potkanoch dokázali určitú účinnosť; vakcíny skutočne majú rôzne vedľajšie účinky a v niektorých prípadoch vážne až fatálne. (Dokonca sa dá povedať aj to, že lietadlá rozprašujúce chemikálie existujú („práškovacie“, alebo keď dopravné lietadlo núdzovo vypúšťa palivo) a abstrakcia plochej zeme plne vyhovuje veľkému množstvu každodenných potrieb, napr. vymeriavaniu pozemkov.)
Lenže veda sa vždy snaží pristupovať k veciam jednak skepticky a druhak so širším pohľadom na vec. Články o účinnosti ivermectinu sa ukázali všetky ako anekdotálne a rozsiahlejšie štúdie účinnosť u ľudí nepotvrdili (pričom je známa jeho toxicita vo vyšších dávkach), na očkovanie sa robi obrovské množstvo štúdií kde sa dôkladne dokumentujú všetky nepríjemné javy a záver je, že je nepochybný pomer výhod voči nevýhodám (ktoré však z individualistického pohľadu skutočne môžu byť dramatické).
Ale takto opatrne formulované závery fungujú len na podobne „vedcovsky“ skepticko-štatisticky zmýšľajúcich ľudí. A podľa všetkého takéto zmýšľanie nie je univerzálne. A je to pochopiteľné, lebo v praktickom živote je neustále spochybňovanie a hľadanie oboch strán problému nevýhodou, brzdou. Človek, ktorý má jednoduché a jasné - hoci aj chybné - predstavy o svete a nestráca čas ich skúmanim, sa vie v bežných situáciách rýchlejšie a obvykle efektívnejšie rozhodovať. Hlboké chápanie sveta nie je v krátkodobom horizonte evolučnou výhodou.
Ďalším faktorom podporujúcim „nevedeckosť“ sú médiá, ktoré sú nevyhnutne filtrom čohokoľvek zložitejšieho a teda milujú skratky a zjednodušenia. S tým je spojená túžba časti vedeckej komunity zviditeľniť sa, či už cez rozhovory pre médiá, alebo napr. cez show akou sú TED talks, apod.
K tomu pristupuje fakt, že ani lekári, ani vedci nie sú homogénnou vrstvou dokonalých rytierov bez bázne a hany, takže do určitej miery tiež podliehajú mýtom, fenoménu „oni“, potrebe patriť do rôznych sociálnych skupín. A bohužiaľ sú medzi nimi aj ľudia, ktorých možno bez váhania označiť za podvodníkov. Metódy vypracované rokmi by sa teoreticky mali snažiť dopad takýchto vedcov minimalizovať, ale znova, nič nie je dokonalé. Reputačné mechanizmy sú založené na pomerne jednoduchých metódach (počítanie publikácií a referencií), čo sa bohužiaľ ukázalo, že je relatívne jednoduché zmanipulovať. Toto všetko oponenti vedeckej metódy môžu použiť ako argument proti vede, a aj to samozrejme používajú. Ale aj tu tá štatistická súčasť skepticko-štatistického pohľadu hovorí, že zatiaľ sa zdá, že úprimná veda ešte stále prevažuje.
Ja osobne sa pokladám za skepticko-štatisticky zmýšľajúceho (a áno, spomaleného a v praktickom živote nie príliš úspešného) človeka. Tak si teda vravím, tieto mýty na mňa nefungujú, však?
Však?
Toto moje presvedčenie v posledom čas nahlodalo niekoľko konkrétnych udalostí.
Jedna z nich sa udiala tu, na DM, kde v diskusii o historickom a teda „prirodzenom“ dvojetapovom spánku uviedol vodnár odkaz na článok, v ktorom sa táto teória spochybňuje. A nejde ani tak o to, akým spôsobom sa spochybňuje, ale o to, že celá tá teória, dve desaťročia takmer bez pochybností prijímaná ako fakt, vychádza z práce jedného človeka, historika menom A.Roger Ekirch, ktorý je podľa všetkého presvedčivým človekom a ktorého sa za ten čas jednoducho nikto neodvážil poriadne skritizovať.
Druhou takouto udalosťou bolo video známeho youtubera Veritasia, v ktorom hovorí o teórii „spôsobov učenia“. Táto teória hovorí, že každý má preferovaný spôsob, ktorým sa učí novým veciam, a je to jedna zo 4 vecí: zrakovo, sluchovo, čítaním-písaním a zážitkovo. Ak sú mi veci podávané tým z tých 4 spôsobov, ktorý je pre mňa ten vyhovujúci, tak sa viem učiť rýchlejšie a efektívnejšie. Lenže Veritasium (vlastným menom Derek Miller, ktorý mimochodom vyštudoval pedagogiku fyziky, takže ho tieto veci zaujímajú) vo videu hovorí, že táto teória nie je pravdivá, čo dokazuje niekoľko serióznych štúdií v tomto smere. Znova je to ukážka teórie, ktorú si viac-menej z prsta vycucal novozélandský pedagóg Neil Fleming, a ktorú si mnohí nekriticki osvojili, možno kvôli anekdotálnym osobným skúsenostiam.
Treťou udalosťou bolo to, že som si trocha čítal okolo Millikanovho pokusu o zmeranie elementárneho elektrického náboja (e). Presnejšie, nešlo o samotný pokus, ako o tvrdenie z jednej prednášky Richarda Feynmana. Millikan totiž pri svojom pokuse s nabitými kvapôčkami oleja pri výpočte výsledku použil nepresnú hodnotu viskozity vzduchu, čo spôsobilo výsledok s chybou v určitom smere. Feynman tvrdil, že následné merania experimentátori podvedome falšovali tak, aby sa ich výsledok podobal Millikanovmu, a kvôli tomu sa hodnota meraní roky postupne blížila k skutočnej hodnote e. Hľadal som dôkazy a zdá sa, že neexistujú. Meranie e sa v tom čase robilo aj inými metódami, takže ten rozdiel bol známy a hľadalo sa jeho vysvetlenie. Medzičasom niektorí fyzici používali priemer medzi rôznymi meraniami, ktorý zhodou okolností vychádzal oproti (dnes známemu) správnemu posunutý v smere Millikanovho výsledku. Keď sa vysvetlenie našlo v podobe chybnej konštanty, problém bol vyriešený. Zdá sa teda, že nikto výsledky nefalšoval a Feynman fabuloval, lenže bol dostatočne známou a dôveryhodnou postavou na to, aby sa tento príbeh ujal a desaťročia uvádzal ako príklad chyby, ktorej sa vedci dopúšťajú z psychologických dôvodov, kvôli vieryhodnosti autora chybného tvrdenia...
Všetkým trom týmto mýtom som doteraz veril a tieto udalosti mnou teda tak trocha otriasli. Samozrejme, neviem, koľkým takýmto mýtom ešte verím. Možno mnohým. Nemôžem predsa do hĺbky overovať každú jednu vec, ktorú v živote stretnem.
A musím sa zmieriť s tým, že ani ja nie som dokonalý... :-)
