Odlet
Testy negatívne, dokumenty vytlačené, kufre zbalené. Ísť busom na Schwechat ráno na piatu, s kuframi, je len pre masochistov, takže sme si priplatili taxi. Na letisku rutina, akurát už prvý let (VIE-AMS) meškal asi 45 minút. Na prestup bolo našťastie času dosť a kufre sme nemuseli riešiť. Stopoval som, koľko presne trvá dostať sa z lietadla na gate (25 min) a za pochodu som kolegom chatoval inštrukcie, na čo si dávať pozor. Ďalší let bol AMS-SEA, 10 hodín by malo byť aspoň trochu znesiteľnejších vďaka inflight wifi (messengery zdarma, ostatné za príplatok). A už počas letu budeme vedieť, či sa kolegom prestup podaril, alebo máme problém. „Vitajte na palube úplne novučičkého A330-900 Neo. Veľmi sa vám ospravedlňujeme, ale v týchto nových strojoch ešte nemáme zavedené inflight wifi. Ako kompenzáciu dostanete voucher na $50, ktorý môžete použiť na kúpu leteniek u nás a ničoho iného.“
Prestup v Seattli mohol byť problematický aj pre nás - mali sme naň necelé 2 hodiny, ale museli sme si vyzdvihnúť batožinu, prejsť cez imigráciu a znovu batožinu odovzdať. Vyzeralo to byť tesné, ale ak by sme nestihli let, zdarma by nás prebookovali na ďalší let a tie sú dosť časté. Nakoniec to bolo úplne bezproblémové a aj napriek krátkemu meškaniu sme hladko preplávali cez všetky kontroly a ešte asi hodinu sme sa nudili pred odletom. Napichol som sa na letiskovú wifi a zistil, že kolegom sa podarilo dobehnúť na prestup a ten pre zmenu meškal. Tak som mohol s kľudným svedomím zrušiť auto. Let SEA-SLC samozrejme tiež meškal asi 45 min, aj wifi tam bola. Len sa na ňu nedalo pripojiť. Možno pre plebs v zadných radoch už nevyšlo.
V SLC na letisku skapal pes, napriek tomu, že tam pristáva jedno lietadlo každých cca 10 minút. Ale nejako sa tam tí ľudia roztratia, či čo. Podarilo sa mi zavolať odvoz do hotela pri letisku, kde sme si konečne mohli vydýchnuť. V hoteli nebolo prakticky nič, v okolí dve pofidérne reštaurácie a pár benzínok. Chodníkom veľa nedali, tak sme sa cez trávu, štvorprúdovku a odvodňovací rigol presunuli na väčšiu z benzínok na nákup. Po návrate na izbu som zistil, že som niekde stratil kartičku od izby. A vonku už bola tma. Mal som šťastie, kartička mi vypadla na benzínke pri platení a ochotný predavač mi ju hneď vytiahol zo smetného koša.
Na raňajkách sme sa konečne stretli s kolegami (po dvoch rokoch korony aj naživo), vrátili sa na letisko dopísať additional drivers a mohli sme vyraziť. Do Walmartu, nakúpiť proviant a hlavne dátové SIMky. Kolegovia nie sú trochári, ich telefóny podporujú eSIM, a už od príletu si veselo dátujú. My sme ale odkázaní na fyzické karty. Z minula (2019) si pamätám StraightTalk, že fungoval fajn za dobrú cenu, tak som zobral dva štartovacie balíčky po $35. Pri Salt Lake City sme sa pôvodne chceli zastaviť v Bingham Copper Mine, ale vyššia moc zasiahla. Kvôli covidu sa oficiálne prehliadky nekonali, zosuvy pôdy pár mesiacov dozadu zas zablokovali prístupovú cestu k južnej vyhliadke. Zastavili sme sa aspoň v Yuba State Park, kde je veľmi fotogenické jazero uprostred púšte.
Po ceste na juh som sa začal babrať so SIM kartami a snažil sa ich rozchodiť. Doba ale pokročila, emerika prechádza z GSM/CDMA na 5G, väčšina operátorov už vypla všetko staršie a zostáva len LTE a 5G. Vyškemral som hotspot od kolegu, keďže SIM treba registrovať cez web a dáta sa samé nechceli spustiť. A bolo mi oznámené, že môj telefón je stará tehla a nie je kompatibilná so sieťou T-Mobile. Síce som v tej sieti v tej chvíli veselo roamoval, ale rozkaz znel jasne. V balíčku boli ešte SIM pre AT&T a Verizon, určite AT&T zafunguje (Verizon som odjakživa ignoroval, keďže CDMA nie je kompatibilné s GSM). Tu pre zmenu môj telefón zahlásil, že kartu nevie prihlásiť do siete. Tak som skúsil druhý telefón, síce o pol roka starší, ale aspoň flagship - ten musí ísť. Nope, to isté. Aj priateľkin výrazne novší telefón dopadol rovnako. Zo zúfalstva som doň strčil kartu Verizon a čuduj sa svete, registrácia prešla. Ostatné telefóny ju ale vytrvalo odmietali. Tak dobre, budeme používať jeden telefón ako hotspot, čo sa dá robiť. Je tu ale jeden maličký problém - tie dáta nejak nechcú fungovať. Automatizovaný support cez SMS nevyriešil nič, APN reset tiež nie, callback som nechcel, tak som ďalej sockoval kolegov hotspot a skúšal web chat.
Ten web musel programovať nejaký sadista, hlavne na telefóne to je použiteľné len s obrovskými bolesťami. Chat každú chvíľu odscrolluje mimo, zatvára klávesnicu a dvakrát uprostred konverzácie zmrzol a celú konverzáciu zrušil. Nakoniec mi tretí supporťák dal ručné nastavenia APN a tie zabrali. Čiastočne - dáta sa síce rozbehli, ale tethering nie. Do toho mi zavolal štvrtý supporťák (údajne som si žiadal callback) a silou-mocou chcel kontrolovať APN po telefóne. Na ceste. V Utahu. S mizerným pokrytím. Nevydalo. Po asi týždni som si uvedomil, že celý čas so sebou vláčime relatívne nový tablet so SIM slotom. Tam zbehla registrácia hneď na druhý pokus a tethering fungoval bez problémov. Ale to predbieham.
Dáta síce nefungovali 100%, ale aspoň som tým vybavovaním zabil toľko času, že som nestihol vyklikať Angels Landing lotériu. Angels Landing je asi najobľúbenejšia túra v Zione a pred koronou tam chodilo také množstvo ľudí, že sa rozhodli obmedziť kapacitu. Aby to bolo férové, zaviedli lotériu na vstup. Pár mesiacov vopred sa otvoria registrácie, človek si zadá veľkosť skupiny, 1-6 preferovaných termínov, zaplatí symbolický registračný poplatok a dúfa. Nás samozrejme nevybrali (a to sme sa prihlásili štyrikrát), ale pre takých je ešte jedna šanca - day before lottery. A tá má deadline o 15:00 Lima (miestneho času). A hádajte kedy som „doriešil“ mobilné dáta? Zhruba 15:20. Ale tak v Zione sme 3 noci, tak mám ešte jednu šancu, hneď ráno to vyklikám.
Pred Zionom sme sa ešte zastavili v Parowan Gap. Sú tam staré petroglyfy (plus kopa nových graffiti, plus nejaké z 19. storočia, o ktorých sa vedú polemiky či je to vandalizmus, alebo kultúrna pamiatka).
Ešte o kúsok ďalej sú skamenelé odtlačky dinosaurích stôp, ale bez upozornenia, popisu a ilustrácie ich spozná asi iba geológ či paleontológ.
