Národný park Zion
Prvý deň v Zione sme sa rozdelili a ja s priateľkou sme začali menej náročnou túrou na rozohriatie - Emerald pools. The Grotto, Kayenta trail k Middle Emerald Pool. Tam nás čakala postaršia jelenica, kľudne sa kŕmiaca kríkmi.
Odtiaľ kúsok k Upper Emerald Poolu. Tam nám zážitok spríjemnil školský výlet prepubertálnych spratkov, ktorí mali potrebu vykrikovať, loziť po skalách mimo trasy a hádzať kamene do jazierka. Ich učiteľ to bral pozitívne, pochválil ich akí sú skvelí lezci a slušne ich poprosil nehádzať kamene do prírodnej pamiatky.
Cestou naspäť sme zle odbočili a dostali sa k Lower Emerald Poolu priamo a nie cez Middle (mali sme uzavretú stávku, či tam tá jelenica ešte bude, pravdu sa už nikdy nedozvieme). A cestičkou k Zion Lodge.
Rozohriati sme si trúfli na niečo väčšie, takže sme sa vrátili do dediny a požičali si výstroj do Narrows - topánky do vody. Väčšina ostatných si k nim brala aj drevenú turistickú palicu, ale ako sme po ceste zistili, prakticky nikto nevedel ako ju používať. Takže síce zaplatili viac a zbytočne ťahali dve-tri kilá navyše, ale aspoň každú chvíľu ohrozovali ľudí okolo seba. Nebyť mojich mačacích reflexov, o oko by som prišiel 2x, zuby 1x a medzi rebrá by som dostal 3-4x.
The Narrows je trasa, ktorá sa nedá prejsť suchou nohou, ani ak je hladina nízka.
Keď sme boli v Zione naposledy v 2019, rieka bola tak rozvodnená, že prístup do Narrows bol zakázaný. Teraz to ale našťastie šlo, ak bol človek ochotný akceptovať riziko siníc (cyanobaktérie znejú hrozivejšie, takže budem používať cudzí termit). Ponárať sa ani piť vodu sme neplánovali, takže sme smelo šli. Podarilo sa to bez kompletného namočenia, maximum bolo do polovice stehien v jednom úseku. Samozrejme, Narrows znamená brodenie, takže úplne štandardná situácia bola, že sme si vykračovali suchou nohou po brehu a sledovali skupinku turistov po hruď vo vode, ako bojujú s prúdom. Alebo možno potrebovali na záchod? Zaklincovala to pani v cca 6. mesiaci tehotenstva, ktorá sa vo vode plnej cyanobaktérií nechala fotiť iba s bruchom a tvárou nad hladinou. Darwin by mal radosť.
Brodenie sa je ale fyzicky namáhavé, takže aj krátkych 10 kilometrov bola veľká makačka a na konci sme ledva nezaspávali postojačky.
Pri vracaní požičanej výstroje sa mi podarilo chytiť wifi a zistil som, že Angels Landing sa nekoná. Nie že by nás nevybrali v lotérii - oni nás do nej ani nezaradili. Kvôli systémovej chybe sa všetky registrácie v intervale asi dvoch hodín nezapísali. Presne 14:40 prišiel urgentný mail, že nastala chyba, registračný poplatok mi vrátia a ak sa chcem zúčastniť lotérie, mám na to celých 20 minút. Veď každý predsa nonstop sleduje maily, hlavne v národnom parku s obmedzeným pokrytím. Vtedy som bol zrejme niekde okolo konca Narrows, kde ani poštové holuby nelietajú.
Nasr..dení sme sa rozhodli vyskúšať šťastie. Hneď ráno pôjdeme na Scout Lookout, čo je 90% trasy na Angels Landing a najvzdialenejšie miesto, kam sa ešte dá ísť bez povolenky. Tam skúsime uprosiť Rangera nech nás pustí ďalej. Odtiaľ je to už len asi 700m reťazami a rebríkmi na úplný koniec Angels Landing. A ak by nás nepustili, je to prakticky totožná túra (mínus achievement a trochu lepší výhľad).
A tak sme aj urobili. Túra na Scout Lookout je komplet vybetónovaná, sú tam síce ťažké stúpania, ale nič technicky náročné. Smerovky, mapy aj popisy trás vravia priemerný roundtrip 3-4h. My sme to dali za 2 aj s výdatným fotením a dlhšou pauzou hore.
Mladá Rangerka bola neoblomná: Áno, mali sme včera problém a je mi to strašne ľúto, ale všetky sloty sa pridelili a nemôžem pustiť nikoho ďalšieho. Ak by som Vám urobila výnimku, hneď by prišli ďalší v rovnakej situácii. Je mi to veľmi ľúto.
Ako bonus nás nikto z kolegov nečakal tak skoro naspäť, takže sme museli čakať, kým predčasne ukončia výlet a prídu po nás. Wifi som vedel chytiť iba mimo národného parku a vstupnú kartičku mali oni, takže naspäť nás už nepustili. Čakanie sme teda strávili nákupom potravín a ich konzumáciou v tieni pred obchodom.
