"Dobrý deň,
 
keďže nemáte na stránke uvedený telefonický kontakt, musím Vám vynadať písomne." 

Takto sa začína môj mail firme, u ktorej sme si objednali skleník. Ale to už je vlastne záver príbehu, takže sa vrátime pekne na začiatok. To vám bolo tak. Môj muž sa rozhodol, že potrebujeme skleník. Očarila ho totiž možnosť mať vlastné veselé paradajky a chrumkavé uhorky už začiatkom jari. Najprv urobil prieskum u kamarátov, ktorí už skleník vlastnia. Prieskum ho utvrdil v tom, že jeho plán je dobrý a realizovateľný.

Druhou fázou bol výber vhodného skleníka pre naše podmienky a okolnosti. Po viacerých úvahách a konzultáciách padla voľba na skleník v tvare domčeka s hliníkovou konštrukciou a výplňami z polykarbonátu. V tretej fáze prešiel ponuky rôznych predajcov na internetoch a vybral skleník od českého dodávateľa. Zdal sa nám cenovo primeraný, dodávateľ budil dojem, že sa vyzná, nie je to žiadna čínska mačka vo vreci. Tak sa teda skleník objednal. Po nejakom čase a menších manévroch s dopravcom ("Dobrý deň, vezieme vám ten skleník." - "Aha, dobre, ale ja som mimo mesta. Vrátim sa až v utorok večer, môžete mi ho doručiť v stredu?" - "Jasné, nie je problém." - utorok, iný hlas - "Dobrý, vezieme vám ten skleník." - "Ale ja som povedal vášmu kolegovi, že budem doma až zajtra a povedal, že to nie je problém." - "Jaaaaaj, kolega, hm..., no dobre, tak zajtra." - streda - nič - štvrtok - "Dobrý, vezieme vám ten skleník." - "Fajn, čakám vás." ) šťastne dorazil na miesto určenia.

Po prvotnom preštudovaní návodu sme započali terénne práce, teda vyrovnali sme do vodováhy kúsok pozemku, kam skleník pôjde, do štrkového lôžka sme uložili veľké drevené hranoly, na ktorých bude konštrukcia upevnená. Neskôr muž zložil spodný rám skleníka a uchytil ho o hranoly (táto operácia trvala cca dve hodiny, zapamätajte si tento údaj). No a potom sme čakali na vhodnú konšteláciu hviezd, aby sme mohli ten zázrak poskladať. Po krátkom období, ktoré možno charakterizovať ako "čakal, čakal, mráz ho ľakal, slniečka sa bál, na dážď nadával", konečne nastal víkend V a my sme sa pustili do práce.

V návode písali, že odporúčajú skleník stavať vo dvojici a na túto operáciu si vyhradiť pol dňa času. Čo neuviedli bolo, že jeden z dvojice by podľa možností mal byť chobotnica a ten poldeň nie je pozemský, ale nejakej inej planéty, ktorá okolo svojej osi rotuje približne 4x pomalšie než Zem.

Prvým krokom bolo vybaliť a skontrolovať všetky komponenty. Ukázalo sa, že tento úkon by bolo bývalo vhodnejšie uskutočniť už v predchádzajúci večer v rámci schôdze POZ, pretože sám osebe trval zopár hodín. Jeho výsledkom bolo zistenie, že časť polykarbonátových platní má oproti rozmerom udávaným v návode o 7mm väčšiu šírku. Hmmm, asi niekto vo výrobe zle nastavil linku. Otázka znela, čo teraz. Pri predstave pokusu o reklamáciu, kedy by sme stratili niekoľko týždňov a kilometre nervov s pochybným výsledkom (lebo ako som spomínala vyššie, montáž sme už predtým započali zostavením spodného rámu a v pribalených papieroch bolo upozornenie, že reklamácia bude uznaná len u nedotknutého výrobku), sme si povedali, že polykarbonát nie je sklo a tak ho možno poľahky rezať orezávačkou. Pre istotu muž všetko asi 5x premeral a spolu sme to potom skontrolovali, aby sme náhodou neodrezali niečo nesprávne. A aj tak sme do toho zatiaľ nebabrali a pustili sa do stavby rámu.

Najprv bolo treba osadiť rohové stĺpiky. Tu sme narazili na ďalší milý malý problémik. Totižto celá skladačka bola na takom princípe, že jednotlivé hliníkové lišty mali po dĺžke žliabok, do ktorého sa navliekli skrutky a po priložení potrebného dielca sa to spojilo matkou. Jednoduchý a elegantný systém. Keby... keby súdruhovia neurobili chybu v meraní a nedodali skrutky presne o toľko dlhšie, aby v rohoch okolo seba nevedeli prejsť. Pomaly som začínala krútiť hlavou a muž začínal byť zlostný (kto ho pozná, vie, že je ťažké vôbec si to predstaviť). No nič, k slovu sa dostalo mierne násilie a s pomocou kombinačiek boli skrutky presunuté na patričné miesta.

Na rad prišli stĺpiky štítových stien. Tie mali podľa obrazového návodu... jaj, ja som ešte nespomenula návod. Takže návod, to je vám vec náramne dôležitá. A pravdepodobne vďaka poznatku z Monitoru 9 a štúdií PISA, že naša omladina nevie čítať s porozumením, je návod k nášmu skleníku obrázkový a bez textu. Ale ak čakáte dokonalosť v jednoduchosti, teda štýl IKEA, budete sklamaní. V niektorých krokoch sa aj popis mojej sedačky môže ísť hanbiť do kúta. Iné kroky zas chýbajú úplne. Ale to už predbieham, takže sa vráťme do deja.

Stĺpiky štítových stien mali teda zapadať do úzkeho profilu v základni stavby. Mali, ale nezapadali, pretože profil bol presne o ten chlp užší, aby ostali balansovať na hrane. A tak opäť prišlo na rad násilie. V tomto bode sa mi začala v mysli formovať zatiaľ nejasná predstava aj násilia iného, páchaného na výrobcoch nášho objektu vo výstavbe.

Ďalej sme v súlade s návodom mali osadiť prvé polykarbonátové platne. HAHAHA HA... ANI JEDNA nepasovala. Všetky som musela orezať. A keď sa už konečne vedeli zmestiť do svojich drážok, ukázal sa nový drobný zádrheľ. Do spodného rámu sa mali osadiť plastové lišty so žliabkom, do ktorých by platne zapadli a ktoré slúžia ako tesnenie. BY ZAPADLI, keby žliabky neboli ÚZKE. Muž začína nadávať. Ja po chvíli bezmocnej zlosti beriem šróbovák a násilím rozťahujem lištu do požadovanej šírky. Chvalabohu to funguje. Počas stavby budeme musieť tento násilný čin opakovať s KAŽDOU JEDNOU predmetnou lištou.

Pri skladaní štítových stien muž nahlas vyslovuje informáciu, že keby tá rároha nebola stála toľko peňazí, tak sa na to celé vy...kašle. Ale čo už teraz, keď sme sa pustili do boja, musíme vydržať až do konca.

Večer prvého dňa máme poskladané obe štítové steny a začíname montovať zvyšok hliníkovej kostry, nech nám to do rána nesfúkne vietor. Táto časť ide pomerne rýchlo a pomerne hladko, až nám je to divnô. Jediná oštara je so skrutkami, ktoré treba do určených drážok napáskovať v presne určenom množstve, pretože ich neskôr budeme potrebovať a po uzavretí jednotlivých blokov ich už nebudeme mať ako narvať na potrebné miesta. Len škoda, že táto informácia sa akosi nedá nakresliť a tak sme museli jednu štítovú stenu rozmontovať, keď sme nič netušiac v istej fáze použili prvú pripravenú skrutku namiesto druhej.

Rám dokončujeme už potme. Chlap, meniaci sa na hrdinu, rozhodne, že ešte osadí okná, ktoré si poskladal ešte na začiatku. Okná. Kapitola sama osebe. Nasleduje malá odbočka. Náš skleník bude mať okná štyri. Dostali sme k nim od dodávateľa ako darček automatické otváranie na jedno okno. Pretože systém vyzerá byť jednoduchý, elegantný a blbuvzdorný, dokúpili sme automatiku aj na jedno z ďalších okien. Je to praktické, funguje to samo, skleník sa v teple vetrá, v zime zavrie. Chlap poskladal okná a mňa poveril montážou otváracích mechanizmov. Tie manuálne boli síce krivé, ale jednoduché a funkčné. Po vybalení automatických mechanizmov a naštudovaní návodu spochybňujem vhodnosť daného systému pre naše okná. Muž ma posiela pozrieť na stránku inštruktážne video. Pre istotu pri tejto príležitosti overujem na stránke deklarovanú kompatibilitu systému s typom skleníka. Oficiálne všetko ok. Akurát v praxi nemožno systém namontovať, zavadzia manuálna úchytka. A čo urobiť s úchytom na manuálne otváranie? Vraj odskrutkovať. Uhm. Akurát, že je tam prinitovaný. Možno ho akurát tak nezvratne odbrúsiť. AAAHAHAHAA. Začínam v duchu spomínať všetky nadávky, ktoré som sa na DM naučila. Koniec odbočky.

A ako okná osadiť do rámu? V návode nepíšu. Teda nekreslia. Zúriaci hrdina navŕta do rámu diery a okná vo svetle čelovky namontuje. Koniec prvého dňa, ide sa spať. (Len tak na okraj - v návode nekreslili ani montáž dverí, to nás rozveselí zajtra.)

Na deň druhý nám ostáva už len zopár krokov návodu. Opatrne sa tešíme, že osadiť platne do rámov bude už pomerne jednoduché. Muž zisťuje, že medzi dodanými komponentmi je kôpka objektov neznámeho významu, ktorých využitie návod nekreslí. Po chvíli uvažovania objaví, že sú to úchyty na okná a do rámov teda vŕtal zbytočne. Oznamuje, že keby skleník bol býval lacnejší, v tejto chvíli by sa práve menil na hromadu márnych kúskov. S dobre ovládanou zúrivosťou premontuje okná správnym spôsobom. Včera zistenej krivosti to aj tak nepomôže, a tak máme zabezpečené vetranie, aj keby okná nemali žiaden otvárací systém.

No, a ide sa na tie platne. Osádzame bočné steny a strešné diely skleníka. Opäť ANI JEDNA platňa nemá potrebné rozmery, všetky musím orezávať. Ale keďže sme zrejme postúpili do ďalšieho levelu, ani orezanie na potrebný rozmer niektorým platniam nepomohlo. Ukázalo sa totiž, že rám mal od výroby NEPRESNE NAVŔTANÉ diery a tak vzniknuté segmenty nemajú tvar presných obdĺžnikov, ale lichobežníkov. Síce minimálnych, ale postačujúcich na dojebabranie celej konštrukcie. Vyhlasujem, že výrobcovia si zaslúžia po smrti v pekle naveky skladať tento paškvil. Pekne dokolečka, ako Sizyfos.

Na záver ešte treba znova všetky už osadené strešné platne na mieste orezať, aby sa do zlomu medzi strechou a stenou zmestila odkvapová lišta (chlap ma chváli, že režem pekne rovno, odpovedám, že presnosť rezania (a vlastne akýchkoľvek deštruktívnych aktivít) v mojom prípade vzrastá s mierou zúrivosti; na záver mi už aj laser môže závidieť). Tá spolu s plastovými koncovkami efektom „do rohu sa skriňa opre, musí to byť, kurva, dobré!“ spôsobí, že na prvý pohľad skleník nakoniec vyzerá pomerne úhľadne.

Skrátka a dobre, skleník stojí po dvoch dňoch práce. Ale veľa nechýbalo, a bol by skončil rozmlátený na kašu. Ešte bude treba drobné dokončovacie práce, potom urobiť vnútri hriadky a uličku medzi nimi a môžeme sadiť. Asi to bude fajn, ale teraz sa ani nedokážeme tešiť z dokončenia tejto tortúry.

Rozhodla som sa, že zavolám do firmy a porozprávam im, ako sme sa s tým ich paškvilom natrápili. Telefonický kontakt však majú niekde dobre zašitý (asi vedia prečo), preto sa rozhodujem pre mail. Opisujem proces podobne ako v tomto článku, len stručnejšie. Mail končí týmito vetami:

„Konštatujem, že vo vašej výrobni musia pracovať Pat a Mat podľa Murphyho pravidla: "Meraj mikrometrom, znač kriedou, rež sekerou." Inak si nekvalitu vášho produktu neviem vysvetliť. Zachovávajúc si zvyšky viery v ľudstvo sa snažím dúfať, že takýto nepodarok ste nám nepredali vedome. V každom prípade však vašu firmu ani výrobky nebudeme nikomu odporúčať, naopak prípadných záujemcov upozorníme na našu nepríjemnú skúsenosť. Vo vašom vlastnom záujme verím, že uvedené nedostatky v budúcnosti odstránite.“

Odpoveď zatiaľ neprišla. (Niežeby som nejakú očakávala.)