Odkedy mi priateľka odišla s najlepším kamarátom, je mi za ním občas naozaj veľmi smutno. Presne som vedel, kedy sa blíži koniec aj môjho ďalšieho vzťahu. Prišla mi esemeska bez smajlíka na konci. Nechýbala ani akútna žiadosť o stretnutie. Vzhľadom k stredu týždňa som nemohol vyhovieť jej notifikácii, aby sme sa stretli nasledujúci deň. Mali sme totiž dopredu dohodnutý zápas v hernej stratégii „World of Warcraft“, daľej len #nolifeacitvity, so solidárne orientovanými priateľmi ako som ja. Po oznámení tohto podujatia, na ktorom som participovať jednoducho musel, a následnej ponuky stretnutia na piatok, som mal pocit, že jej andrealín nabral nekonvenčné rozmery. Do blížiacej sa schôdzky na mňa chrlila smsky, ktorých jazykový prednes by zaujal nejedného jazykovedca. Najfrekventovanejším slovom  bolo neraz psychopat, sociopat, debil či retard s ťažkou duševnou zaostalosťou. Ako študentku medicíny som ju nemohol brať na ľahkú váhu. Blázon poväčšine netuší, že je blázon, ani ja som to nevedel s istotou potvrdiť, ani vyvrátiť. Obrátil som sa na podobne orientovaných priateľov, ktorí akoby predčasne dospeli vo vľúdnom prostredí lokálnej krčmy, v miestnosti zvanej „vzadu“, kde často ťažko rozoznať empatiu od diagnózy. Spýtal som sa, či som v poriadku. Bez váhania vyvrátili jej prognostické závery a ubezpečili ma, že 12 hodín hrania denne, 3 dni bez sprchovania, vychádzanie z domu len v nutnosti- apatia žien je úplne v poriadku. 


 

Jej nálada v správach sa menila častejšie ako grécka vláda. Naozaj spektakulárny námet  pre americký sitkom. Čo čert nechcel a ona chcela, stretnúť sme sa mali v piatok trinásteho. Okrem toho, že v tento deň dal Filip Pekný 13. októbra 1307 upáliť 15 000 templárov, nevidím na tom dni nič zlé. A v ten istý deň o 612 rokov neskôr padla aj newyorská burza, ale vinu pripisujem štartu prohibície 2 roky predtým. Veď kde sa nepije, tam sa nerobí. Ak by prohibícia na Slovensku vyhrala a nepomohla by ani remíza východniarov s alkoholom, v Bratislave by nemal kto robiť. Toľko k piatku trinásteho, piatok je deň ako každý iný. Deň ako stvorený na hranie, či sa darí alebo nie, pripisujem skills v nolife activity. 


 

Lokalitou stretnutia sa stalo jej prechodné bydlisko. Vždy som mal rád internáty. Také vľúdne miesto, kde sa alchymicky premieňa všetka tá perepúť z adolescentov na promovaných inžinierov, magistrov, právnikov, doktorov, debilov. To miesto občasne hájilo obstojnú alternatívu pavilónu opíc z bojnickej zoo, zoznamky aj hodinového hotela. Ja som bol vždy o krok vpred. Nikdy som nemal problém sa tam dostať ani ojekabátiť službukonajúci dozor pri vstupe. Mal som neustále upgradovaný preukaz podľa najnovších novelizácií. Bol však fejkový jak končatiny paraolympionikov. A čo je lepšie ako vyhrať paraolympiádu? Nebyť kripel. 


 

Kamarátov, duševnú podporu Zuzu, narodenú v opačnej verzii pohlavia, som nechal čakať dolu. Zuza je označenie osovo súmernej ženy, ktorá ešte nevie, že je sexi a pripadá jej úplne normálne nosiť dres s Ronaldovým menom. Akosi sa lepšie cíti v mužskej spoločnosti. Viezol som sa vo výťahu, bývala na 9. poschodí, čo je presne o 4 menej ako 13. Náhoda? Tiež celkom neskoro spomenúť si, že som mohol niečo kúpiť a vymeniť si ponožky. Ale ktorý chlap by si šiel po kopačky s čokoládou a čistými ponožkami? No o tom potom.

 

Dohodnutí sme boli na poobedie, možno aj preto ju prekvapila moja prítomnosť v jej dverách. S výrazom človeka, ktorý zbadá zjavenie, mi otvorila. Prekvapenie bolo patrične aj na mojej strane. Zrejme som ju zastihol počas myšlienkovej odbočky stať sa človekom, pretože to, čo mala na hlave, mi náramne pripomínalo účes Júlie Tymošenkovej. V tej chvíli by po nej nepískol ani pískajúci hrniec. Pripisujem to zvláštnemu duševnému rozpoloženiu, v akom zrejme bola. 


 

Odstúpenie od dverí bolo pre mňa dedukciou pozvánky ďalej. Oblak acetónu, ktorý ma zasiahol v izbe (dozaista zastihnutá v snahe nalakovať si nechty), situáciu nestabilizoval. Vždy som bol vytrénovaný na boj so ženami v kategórii manipulácia, predmenštruačná tenzia a citové vydieranie. No teraz som naozaj nevedel, čo bude ďalej. Chcel som to mať iba rýchlo za sebou.

 

Sediac na posteli niečo hľadala. Hľadala to niečo s papučou v ruke. Bál som sa, že by ma ňou mohla udierať po temennej kosti. Po chvíli napätia našla aj druhú papuču a podala mi ich. Ja som sa však vyzúvať nemohol alebo nechcel.  Na chvíľu zo mňa opadli obavy o zdravie. S rýchlosťou blesku sa však vrátili, keď chytila do rúk podľa môjho odhadu dvojkilovú knihu. Dostať po hlave objemnou nádielkou odbornej literatúry by mohlo spôsobiť v mozgu značný defekt. S obavami o svoj život a  pripravený priznať aj veci, ktoré som nespáchal, som čakal na verdikt ako svätý za dedinou. Začal som sa cítiť degradovaný ak Pluto. Potom sa ten nestály zhluk duševných poryvov koncentrovaných v mojej frajerke spustil. Naozaj neviem, o čom. Akurát tónom, v ktorom bolo viacej rutiny než emócií. O tom, ako nám to nikdy neklapalo. S pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote som už vôbec nevnímal tie audio-gestikulačné prvky z jej strany. Počul som, čo mi hovorila, ale nič z toho mi nedošlo do hlavy.


 

Ťažko skúšaný životom sa zo mňa na  chvíľu  stal citový ateista. Cítil som sa sám ako Napoleon na Ostrove sv. Heleny. Chvíľu som sa hľadal. Nadobudnutý súcit so strateným lietadlom malajzijských aerolínií vystriedala šanca na úspech. Ani citový ateizmus netrval tak dlho, dokonca som ani sám nebol. Mal som doma teplé miesto ako Zvolenská v Bruseli. Už v tom období nás bolo 10,3 milióna registrovaných noliferov. Začal som kalkulovať počet ušetrených peňazí, čistých ponožiek. Duálny život dvoch registrovaných účtov na serveri nadobúdal šancu na úspech a ja som mohol s entuziazmom demonštrovať svoj talent. Btw, som presvedčený, že aj za teplú vodu príde preplatok. A čo z toho vyplýva? Že žiadna žena nie je viac ako World of Warcraft a podobné nolife aktivity.