Každý sme svojím spôsobom šiši. Naozaj. Jeden chce mať super čisté auto, druhý register trestov. Kňourovi je to jedno, má oboje. Niekto sa snaží o uznanie, slsp o pobavenie iných. Ja rada umývam okná. Rada robím aj iné veci, veď nie som horšia od Beby. Otras, nechaj si tú otázku, aj tak neodpoviem.

Podľa vzoru mnohých mešťanov si aj u nás na Lazoch začali kupovať nehnuteľnosti (rozumej, staré domy, o ktoré nik iný nemá záujem) a hrať sa na dedinčanov. Lebo je v móde mať bio jablká (pretože majú na háku ich striekať, aj tak netušia, čím, a hlavne kedy), v piatok popíjať a hulákať do neskorých večerných alebo skorých ranných hodín, dymiť na celé Lazy, veď najlacnejší gril a najnekvalitnejšie uhlie z čerpačky. A predovšetkým sa usmievať v Jednote na predavačky v sobotu o pol jedenástej, tesne pred záverečnou.

Je na tom aj niečo pozitívne, keďže využívajú domáce pracovné sily. Pretože tak je to správne. Treba sa sceliť s prostredím. A čo si vojín Kefalín predstavuje pod pojmom domáce pracovné sily? Určite nie svojich príbuzných a priateľov z mesta. Predstavuje si domácich nezamestnaných, alebo lepšie povedané, nezamestnateľných a zúfalcov, ktorým je každý cent dobrý. A na týchto zúfalcoch sa potom budú s priateľmi z mesta zabávať pri grilovaní v altáne, ktorý im domáci postavia. Veď koho budú ohovárať, keď nie toho, čo ten altán staval?

Tak nejako sa mešťania dozvedeli o mojej úchylke. Neviem, ako a kedy, noviny neodoberám, internety, ani elektriku nemám. Dohodli sme sa na brigáde. Dohodli sme sa na vykonaní prác. Prečo som radšej nešla na polmaratón! Prečo som len nedostala infekčnú hnačku! Ale ako sa hovorí, dávaj si pozor na želania....

Gazda je trochu obstarožný čávo, čo si myslí, že som vďačná za každý jeho prejav pozornosti. Ja som sa jedného chlapa šťastlivo zbavila, ďalšieho by som pri sebe nezniesla. A ďalšieho ďalšieho už vôbec nie, čo som FunkCIA?

Podotýkam, že sme si hneď potykali. Bolo to užitočné pri akýchkoľvek jeho narážkach a návrhoch. Choď do riti znie lepšie v singulári. Jeho pani manželka je celkom milá osoba. Domácich majstrov už mala v dome neúrekom, tak nasadila úsmev číslo 7 a zdalo sa, že v tomto kŕči prežijeme deň  bez ujmy. Na jeho slizké reči asi bola zvyknutá a nevšímala si ich. Alebo ja som si ich nevšímala? Neviem. Ako hovorím, potykali sme si a patrične to zapili. Čo na tom, že bolo osem ráno.

Poháre s prípitkom boli čisté, priesvitné. Okná pekné, biele. Po pár ťahoch mokrou handrou sa ukázalo, že majú hnedé rámy. A po ďalšej polhodine vošlo do miestnosti svetlo. Ahá, oni si dali vymaľovať, ale asi veľmi dávno. Pavučiny ako v Irish Pube, niekoľko generácií múch a molí po smrti. Odložené, nevratné, zaprášené, a hlavne prázdne fľaše rôzneho druhu alkoholu. Staré periny a jeden z prvých počítačových monitorov. Prach pri každom nádychu. Organizovaný neporiadok. Lučiakovej hlásim, že som si po práci ošetrila ruky dostatočnou vrstvou Indulony. Modrej. Expirácia 2006.

V kuchyni to nevábne páchlo po stuchline. Obed som slušne odmietla a po zhliadnutí vnútra chladničky som si z prvého výkladu vybrala domácu slivovicu... na raňajky, obed aj olovrant. No nešťastnou náhodou som ochutnala kúsok grilovaného kuracieho stehna. A keď mi tá hnačka neprejde do stredy, diagnóza je jasná.

Už si dávam pozor na želania.