Zákrok
Sestra s priateľom tu bola do polhodiny. Nezabudla ma pozdraviť štýlom sebe vlastným:
„Tak co kulhavej kojote. Jdem?“
Jdem. Od urgentu na Kramároch bývam 5 minút bežnou chôdzou, lenže to by som nedal. Odviezla ma tam. Po ceste mi „zaspievala“ úryvok z tracku Vĺčko tĺčko od Horkýžákov, aby sme zistili, či mi aj smiech robí nedobre. Robil. Cesta trvala asi 3 minúty. Vysadili ma pred urgentom, že oni to idú zaparkovať, nech sa zatiaľ zaevidujem. Urgent na Kramároch mi už bol známy. Párkrát som už mal tú česť, tak som dobre vedel čo a ako. Iba žeby nie.
Čas 19:30. Stojím pred automatickými dverami ktoré sa neotvárajú. Na dverách prilepených snáď dvadsať papierov. Zopár z nich naznačovali, že tadiaľ cesta nevedie, keďže je to COVID pracovisko. Postávam tam ako falus v teplej vode a snažím sa nájsť ten správny papier, ktorý by mi prezradil ako to tu funguje a kadiaľ sa dostanem na pohotovosť. Zozadu sa mi prihovorila sestrička ktorá vybehla na cigaretu.
Sestrička: „Čo hľadáte?“
Ja: „Dobrý večer, urgent.“
Sestrička: „Čo neviete čítať, tam to píše že urgent je za vami.“
Ja: „Čítať viem. Máte tu ale nalepených 20 papierov.“
Sestrička: „Tak tuto, v tejto búdke sa zaregistrujte.“
Dokýval som sa ku kontajneru, kde nikto nesedel. Búdka oblepená papiermi s inštrukciami. Na dverách nájdem oznam: „Ak tu nesedím, zaklopte.“ Zaklopal som. Dogúľala sa slečna. Teda slečnisko, ale to je v tomto príbehu irelevantné. Zapla mikrofón a spustila:
Slečna: „Čo treba?“
Ja: „Potrebujem ísť na urgent.“
Slečna. „Čo vám je?“
Ja: „Pravdepodobne zlatá žila. Mám teplotu a nedokážem sa hýbať.“
Slečna: „A čo teraz?“
Ja: „No teraz by ste ma mohli zaevidovať.“
Slečna: „A na aký urgent?“
Ja: „Čo ja viem? Asi chirurgiu.“
Slečna: „No ale rovno Vám vravím, že čakačka je 4 až 5 hodín.“
Ja: „Super. Čo teraz?“
Slečna: „Choďte na Mickewiczovu. Toto je COVID pracovisko.“
Ja: „Ďakujem.“
To „ďakujem“ bolo pomerne sarkastické. Naskakujem do auta a letíme na urgent číslo dva. Naskakujem a letíme treba brať s rezervou. Nástup postiženého trval cca 30 sekúnd a každé poskočenie auta na našich dokonalých cestách mi ten pomyselný žeravý kutáč zatláčalo hlbšie a hlbšie. Preto som sestru poprosil nech sa skúsi vyhnúť všetkým kanálom a nech nebrzdí príliš prudko. Dorazili sme k urgentu číslo dva. Tu musím vyzdvihnúť dokonalú parkovaciu politiku a možnosti, ktoré toto okolie ponúka. Zastavili sme za značkou zákaz zastavenia. Vystúpil som z auta a zapálil si poslednú cigaretu, predtým čo malo nasledovať. Ach ako som sa len mýlil. Pomalým krokom a držaním tela ako gorila som prešiel k vrátnikovi. Hovorím švagrovi: „Opýtaj sa kde tu majú urgent.“
Švagor: „Dobrý večer. Prosím Vás, kde tu nájdeme urgent?“
Vrátnik: „Aký urgent hľadáte?“
Švagor sa na mňa nič netušiac pozrel. Posunul som sa asi o 2 metre bližšie.
Ja: „Aký urgent ponúkate?“
Vrátnik: „No ja neviem kam chcete ísť?“
Ja: „Pravdepodobne chirurgiu.“
Vrátnik: „Tak to je hneď táto ružová budova, tamto sú dvere.“
Vykúpenie je na dosah. Vchádzame dnu. V chodbe urgentu sedia štyria pacienti. Teda jeden z nich je len ako doprovod. Hovorím si, tri kusy, to pôjde ako po masle. Nejdem zase opakovať tú istú hlášku. Mýlil som sa posledné 3 dni. Pacoši sedeli náhodne pozdĺž chodby. V strede boli dvere do ambulancie, na konci chodby evidencia pacientov. Štrikujem si to rovno k evidencii. Za okienkom nikto nesedí. Som šokovaný. Postávam, obzerám pacientov či niekto nenadviaže očný kontakt a neporadí ako to tu funguje. Z ambulancie vybehne sestrička, hneď sa na mňa pozrie a opýta sa:
Sestra: „Dobrý večer, čo by ste chceli?“
Ja: „Dobrý, chcel by som sa zaevidovať na urgent.“
Sestra: „A čo Vám je?“
Pozerá sa na mňa sestrička, moja sestra, švagor, všetci ostatný bedári. Všetky oči na mne.
Sestra: „No čo Vám je? Veď hovorte.“
Ja: „No viete, je to celkom chúlostivé a nerád by som to vykrikoval na celú chodbu.“
Sestra: „Jasné, prepáčte. Poďte tuto za roh.“
Len pre predstavu, v chodbe bola „dokonalá“ akustika na súkromné rozhovory. Sestrička ma zatiahla za roh. Zvukové podmienky sa nezmenili:
Sestra: „No čo Vám je?“
Ja: „Asi zlatá žila.“ - zašepkal som
Sestra: „Zlatá žila?“ - nezašepkala.
Ja: „No áno. Neskutočne to bolí a mám aj teplotu. Možno sa tam zasekla nejaká zrazenina alebo niečo.“
Prebehlo meranie telesnej teploty rukou na čele.
Sestra: „No to môže byt aj absces.“
Ja: „No nech to je čokoľvek, potrebujem pomoc.“
Sestra: „No dobre, len teda budete musieť trocha počkať. Máme dnu dva úrazy.“
Ja: „Mám všetok čas sveta.“
Sestrička zaliezla do ambulancie a my sme si našli svoje miestečko na prečkanie. Súputníci sa začali baviť, ako dlho tam už sedia a čo im vlastne je. Pri bolesti, hlade alebo kyslíkovom šoku z nedostatku nikotínu bývam vytočený. V tomto momente som bol hladný a trpel som. Preto som túto posádku pracovne nazval dementi.
Rozhovor prebiehal nasledovne:
Dement 1.: (nespomínam si ako dlho tam už bol) „Ja som si porezal palec a prišiel som sa opýtať, či to treba zašiť.“ - polovičný dement
Dement 2.: „Ja tu čakám už 5 hodín. Poslali ma tu z Kramárov, lebo tam je vraj dlhá čakacka do piči. A to sa chcem iba opýtať či mám tento prst zlomený alebo nie.“ - právoplatný dement.
Dement 3.: „My sme tu dve hodiny. Ja mám triesku v ruke. Vybrala som si ju ale asi mi to začalo hnisať.“ - dement par excellence ženského pohlavia
.
Dement, ktorý tam čakal 5 hodín sa po chvíli postavil a zaklopal na ambulanciu s tichými slovami Panny Márie, či sa mu na to nemôžu len pozrieť kurva, lebo tam čaká ako kokot už 5 hodín a keď to netreba röntgenovať a ošetriť tak on ide do piče. Ako už správne tušíte, sestrička mu povedala niečo milé a týpek tresol dverami, pozbieral si svoj bordel a rezkým krokom vyštartoval smerom k východu. Po ceste ešte stihol vynadať celému svetu a tresnúť vchodovými dverami. Yes, o dementa menej.
Sedenie mi očividne robilo väčší problém než pomalá chôdza alebo postávanie, preto som sa tam pomaličky motal, konečne som mal čas na čítanie všetkých tých oznamov na stenách, dverách a oknách. Na dverách visí oznam: Poradie pacientov určuje lekár podľa závažnosti. Keďže možnosti na súkromný rozhovor tam boli nulové, píšem sestre ktorá sedí predo mnou môj postreh:
Ja: „Nechcem byt kokot ale dúfam, že ma uprednostnia pred trieskou v ruke a porezaným palcom.“
Sestra: „Myslím, že budeš kokot a budeš tu čakať ešte 3 hodiny.“
Vskutku precízna dedukcia. Keďže času bolo veľa, nervov málo, na cigu som šiel ešte asi 3 krát. Zo zvedavosti som začal študovať, čo to ten absces je. Nejdem Vám to tu opisovať. Kto sa nemá rád a nechystá sa najbližšiu hodinu niečo jesť, na internete sa dozviete všetko. Náš malý klub sa pomaly zmenšoval. Najprv ošetrili dementa nežného pohlavia, nasledoval porezaný palec. Čakanie na môj rozsudok ešte spríjemnila sestrička, ktorá vymindžovala dementovi, ktorý sa tam objavil, lebo prišiel na pohotovosť s tým že ho už dlhšie pobolieva koleno.
Je niečo okolo 23. hodiny a ja vchádzam do útrob ambulancie. Sestrička vo dverách hovorí:
„Poďte tu, k pani doktorke povedať, čo vás trápi.“
Posledný pohlaď cez zatvárajúce sa dvere na moju vyškierajúcu sa sestru. Niet cesty späť. Pani doktorka ma vyspovedala pri vypisovaní prvej časti správy a už ma aj posiela si ľahnúť na stôl. Najprv na chrbát, kde mi prejde moje vymakané bruško. Všetci máme nasadené rúška preto nevidím jej reakciu. Počas zatláčania rôznych miest nepovedala ani slovo, mňa nikde nezabolelo a preto sme zmenili polohu. Sestrička to komentovala slovami:
„Vystrčíme riťulku. Celú riťulku vystrčíme na pani doktorku.“
Pani doktorka ma nalubrikovala a v momente penetrovala. Som chlap a preto som toto potešenie v medicínskom prostredí už raz zažil. Nič príjemné, ale nie je to ani žiadna tragédia. Tentokrát to bolo ale omnoho intenzívnejšie. Ďakoval som, že je to pani doktorka a nie pán doktor s čabajkami namiesto prstov. Jemným pohybom prsta ešte prebehla po mojom čokoládovom oku, i riekla:
„Je to absces. Treba to okamžite otvoriť a vytlačiť z toho všetko, čo sa bude dať. Súhlasíte s tým?“
To som ešte nevedel čo to obnáša a preto som odpovedal:
„Samozrejme, hocičo len nech to už prestane.“
Celý tento zákrok sa robí bez anestézie. Jediné čo Vám môžu ponúknuť je zachladenie postihnutého miesta sprejom. Chladenie bolelo že neuveriteľne. To ale ešte nič nebolo. Nepôjdeme do detailov. Moja skúsenosť je však taká, že som v živote nezažil nič tak intenzívne bolestivé a to mi raz ťahali zabudnuté korene z ďasna hodinu a pol. Na stupnici bolesti od 1 do 10 dávam solídnu dvanástku. Celé to trvalo asi 5 minút, mne ale pred očami prebehol celý život. Spotil som sa ako kurva v kostole. Je verejne známe že personál nemocníc je poddimenzovaný, preto som si nezahral len úlohu pacienta, ale aj asistenta. Jednou rukou som si držal polku, aby mala pani vedúca dosť miesta na realizáciu. Musím ju ale pochváliť. Od prvého rezu išla ako píla bez zastavania. Sestrička bola nepochopiteľne milá, keď vezmete do úvahy s akými ľuďmi tam je denne v kontakte. Upokojovala ma, hovorila čo sa bude kedy diať, vravela že som úžasný a statočný. Super ženská. Keby chcela tak ma má. Teda ak by bola mladšia. Nevermind.
Po zákroku mi medzi polovičky natlačili za pol kila gázy, zadok prelepili leukoplastom a bolo po paráde. Zajtra sa mám vraj zastaviť na chirurgii aby mi to vyčistili a previazali. Poučili ma čo a ako robiť a nerobiť. Zaplatil som 10€, vyfasoval predpis na antibiotiká a protip od sestričky:
„Pani manželku poproste nech vám dá vložky ktoré používajte keď si vyberiete tú gázu.“
Konečne ma niečo na celej tejto situácii úprimne pobavilo. Možno to nebolo až také vtipné, ale minútu po zákroku klesla bolesť na znesiteľnú úroveň a ja som sa opäť dokázal nefalšovane usmiať. Už som sa tešil ako to poviem sestre a ako na to zareaguje. Zareagovala podľa očakávania. Vysmiala ma. Vyrazili sme hľadať otvorenú lekáreň v pondelok pred polnocou. Na to že je to hlavné mesto, je tu bohovsky málo pohotovostných lekárni. Šli sme teda do Ružinova kde som obdržal antibiotiká, probiotiká a vložky. Ako bonus aj úsmevy mojich záchrancov. Domov som prišiel po polnoci, kopol do seba antibiotiká a ľahol spať.
Konečne.
Pokračovanie nabudúce
