Plný nadšenia z toho, že SLSP dostáva za odmenu cecky od čitateliek, som si predsavzal, že napíšem aj ja článok v jeho štýle. Aspoň názov, lebo iné neviem. Okrem toho nejazdím na mercedese a najďalej na sever som bol vo Frankfurte na letisku. Jednu celú noc, lebo zrušili náš let.

Na rozdiel od SLSP-a, ja chodím na dovolenku s cestovkou a každý, kto do diskusie napíše, že chodí bez cestovky, dá fotku svojich ceckov. Aj chalani. Aj tento rok som si povedal, že som minul toľko dovolenky na fušky, že by som si za tie peniaze mohol aj gule hompáľať, LHK, močiť sa (alebo si) v teplej vode a popíjať sladené chladené drinky. Žiadne zablatené jazero alebo šírina na východ, ale more. Vytypovali sme si pár ostrovov, kde asi nebudú migranti. Veď je to podobne frustrujúce pre nich, ako keď dôjdu na Slovensko, že sú na gréckom ostrove. Keďže sme puberťákov šupli do tábora, ostalo nám už len vyhľadať vhodnú destináciu a hotel, kde sa dá vyspať, pleseň neožíva v kúpeľni a jedlo nerecyklujú ako Jim Steinman pesničky. Po krátkej komunikácii s cestovkou sme sa aj dohodli a mohli sme ísť na Rodos.

Osadenstvo: štyria účtovníci (dve rodiny), dvaja puberťáci na rozhraní medzi detstvom a pubertou, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či chcú byť deťmi alebo dospelákmi, dvaja malí, ktorých rodičia si povedali, že nie je dobré mať jedináčika, tak majú dvoch jedináčikov.

Začať dovolenku letom o pol siedmej večer nie je nič moc, lebo sa do tých ôsmich dní zaráta aj ten deň. Na rozdiel od minulého roka sme všetci mali platné pasy a let prebehol bez problémov. Dostal som miesto vedľa priestorovo znevýhodnenej tetky a predo mnou sedel ďalší taký. Na letisku som videl takého kulturistu, ktorý mal asi 200 megaknourov. Našťastie som nesedel v jeho blízkosti a nevidel som ho celý čas do príletu domov. Mal veľkosť mojej skrine v práci a šiltovku na hlave. Ale keďže už bol postarší, tak tie svaly mal tak nesúmerne uložené, ako keď sa natlačí 6 kopčekov zmrzliny do malého kornútika.

Na hotel sme prišli okolo jedenástej. Po tej nechutnej suchej bagete, čo letušky rozdávali v lietadle, sme boli hladní. Večera sa už nepodávala, ale na izbe nás čakali obložené taniere, fľaša vína a vody. Pre istotu sme si ešte išli vyskúšať bar a potom spať. Na druhý deň sme sa za svetla snažili zorientovať v areáli, ktorý bol pomerne veľký, keďže to boli dva hotely. Boli na svahu, takže človek niekedy nevedel, keď vošiel na jednej strane, na ktorom poschodi ma vyjsť, aby sa dostal na pláž. Poschodia vo výťahu boli označené ako L, R, B (hádanka do diskusie, kto uhádne tieto skratky).

Hlavný bazén bol so slanou vodou, čo mi trošku vadilo, lebo človek si dá sladký koktail s promile alkoholu v pohári a ide sa do vody. Dajaký fagan na vás šplechne a už máte slanú chuť v hube. Pri mori to človek ešte aj očakáva, že si z tej vlny logne, ale v bazéne je to neočakávané a na ten veľký stres som si dal radšej ďalší presladený koktail. Voda bola ináč pre mňa studená. Moje gule, rozhýčkané termálnymi kúpaliskami a aquaparkami, sú senzitívne a pri tej teplote vody sa mi zmenšila veľkosť mužnosti asi o tri čísla. Keď som vyliezol z vody, mal som dilemu, či ísť na ženské alebo pánske WC. Keď som sa rozhodol, že predsa len na pánske, tak som sa rozhodoval, či si sadnem alebo to risknem nastojáka.

Prvé dva dni sme pičovali, že fúka vietor. Ďalší deň sme pičovali, že nefúka a škvaríme sa ako prasa na zabíjačke. Pravdaže sme sa natierali päťdesiatkou, ale bolo to prd platné, keď mi vyčnievala len holá hlava z vody.

Mladé nezávislé osadenstvo DM nechápovo krúti hlavou, čo je dobré na takejto dovolenke, kde sa celý deň nič nerobí, iba žerie a pije. Práve to, že sa celý deň nič nerobí, iba sa žerie a pije. Že sa ráno zobudím a nemusím sa rozhodovať podľa počasia, lebo stále svieti slnko a mraky uvidím až doma. Najťažšie rozhodnutie dňa je, kam sa uložiť, čo si dať na raňajky, obed a večeru a udržať deti relatívne na uzde (aby sa nezabili a nepozabíjali sa navzájom). Poobedná siesta bola vrcholom celodenného programu. Deti pozerali telku - v našej izbe boli malí a pozerali rozprávku, u kamaráta puberťáci pozerali film a my dospeláci sme dospávali celoročný deficit spánku. Niekedy k tomu dopomáhal alkohol. Asi som bol jediný v celom rezorte, ktorý si pýtal apricot brandy s ľadom, ale môžem to odporúčať, keby ste sa zatúlali do Grécka. Ouzo som mal len raz, aby som nezabudol na jeho chuť.

Keď sme si vyberali dovolenku, recenzie boli celkom dobré. Pravdaže okrem tých slovenských. Slovákom naschvál dávali malé izby (všetky izby boli rovnaké, okrem rodinných), zle orientované, personál bol pre nich lenivý a nevšímal si ich a sťažovali sa na jedlo. Tak, komu sa tam nepáčilo jedlo, tomu odporúčam stravovať sa celý rok v Eureste. Komu nestačia jedlá v dvoch radoch a k tomu rôzne šaláty, zelenina, ovocie, zákusky a zmrzlina, ten musí mať doma naozaj špičkového šéfkuchára. Okrem toho boli tematické večere a za pobyt sme ich mohli mať dvakrát. Grécka bola na spôsob taverny a švédskych stolov, ale francúzska večera bola s obsluhou a tých šesť chodov by zvládol asi len kamionista čakajúci na vstup vo Vyšnom Nemeckom, ktorému došli zásoby a tých 12 hodín, čo stojí v teple, ešte aj hladuje.

Našťastie tam bolo málo Slovákov. Došli sme len tri rodiny a keď sme niekoho počuli rozprávať sa po slovensky alebo česky, tak sme sa tvárili, že im nerozumieme. Na druhej strane tam bolo veľa Rusov. Keďže turecký prezident Endiaron sa vtedy ešte nekamarátil s Putinom, Rusi išli do sveta namiesto Turecka. Okrem toho po rusky hovorili aj trošku počernejší s krivým nosom alebo aj šikmookí. Podľa mňa Rusi valcujú svet, len o tom nevieme. Potom tam boli ešte Francúzi, Nemci, umiernení Arabi, ktorých manželky nemuseli byť zahalené, ale opaľovali sa ako civilizovaní Európania. Na moje počudovanie tam bol pokoj, Rusi sa neožierali, ako je to o nich známe. Bolo tam plno detí a pre ne prispôsobené atrakcie. Našťastie miniklub nás minul, takže sme prežili bez ujmy na psychike. Ani animátori neboli premotivovaní. Pravdaže okrem jednej Poľky, ktorá keď sa dozvedela, že sme zo Slovenska, prešla na poľštinu. Museli sme ju upozorniť, že my sme južní Slovania.

Aby to nebolo len o tom, že celý deň nič nerobíme a močíme (sa) v slanej vode, tak sme sa rozhodli, že spoznáme aj kúsok ostrova. Boli sme blízko hlavného mesta, tak sme sa rozhodli, že to bude výlet pre nás. Ako dopravu sme mali na výber buď linkový autobus, hotelový autobus alebo taxík. Podľa delegátky je linkový autobus v špičke preplnený a často už neberie ľudí. Nás bolo osem, takže táto alternatíva padla. Hotelový autobus mal blbý odchod o pol tretej (hurá do najväčšieho tepla) a potom o piatej. Čiže aj táto alternatíva padla. Zostal taxík - 12 eur za 7 km, čo je lacnejšie ako v Bratislave (späť iba 10).

Na malú sme nenasadili ani vôdzku, ani sme jej na krk nedali ceduľku, keby sa náhodou stratila, že kto si ju nájde, môže si ju nechať. Toto sme mali len pred troma rokmi, odvtedy sa už zo všetkého vykecá.

V meste sme prešli naozaj len malú časť historického centra. Veď s deťmi sa to veľmi nedá. Aspoň sme videli hrad (alebo zámok) a pár uličiek. Okrem toho plno butikov, reštaurácií, cukrární s autentickými gréckymi suvenírmi vyrobenými v Číne. Hodím pár fotiek, nech môže Grejty analyzovať, ako zle som fotil. Preženiem ich cez pár filtrov, aby to bolo ešte viac gýčové.

V Grécku som bol v podstate už štvrtý- alebo piatykrát, ak zarátam aj južný Cyprus. Za posledných pár rokov z nich vymizol ten mámvpičizmus, ktorý si niektorí nesprávne interpretovali ako “lenivý Gréci”. V butikoch sa s nimi nedá vyjednávať, ceny sú pevné, dajú vám na všetko doklad… V rezorte už nepracujú brigádnici zo Slovenska a Čiech, ale Gréci v rôznych vekových kategóriách. V bare pri bazéne bola milá tetka, ktorá nebrala ani trinkgeld. Že je to v cene.

Sedem dní ubehlo ako alkoholikovi v kóme, a už sme boli na ceste domov. V lietadle sa zasa podávala nechutná suchá salámová bageta a v Bratislave taxikár pičoval, že sme s deťmi a on nemá autosedačku. Hneď som cítil, že som došiel domov.