Prvýkrát som sa vybral pozorovať zvieratká, keď som mal nejaké 4 roky. Rodičia ma vzali do Jaloveckej doliny, tam sme sa skryli za popílené kmene stromov a čakali, kým neprídu jelene, aby sa napásli. Na moje sklamenie prišla len líška, jelene nás odignorovali.

 

Naši mi vysvetľovali, že prefíkané jelene líšku vyslali ako prieskumníka, tá nás zbadala a jelene varovala. Ale samozrejme je tu aj možnosť, že keď som konečne zbadal nejaké divoké zviera, tak som proste začal od nadšenia pišťať tak nahlas, že všetky jelene proste sa proste vydesili a ušli do Žiarskej doliny.

 

Prešlo nejakých 10 rokov a otec ma opäť zobral pozerať jelene. Tentokrát to bolo začiatkom jari. Mal k tomu aj vlastnú teóriu. Tvrdil mi, že jelene (pod čím treba rozumieť aj jelenice, srnky a srnce) sa touto dobou naschvál sťahujú nižšie, lebo hore na horách je ešte sneh a oni si spod neho nevedia vyhrabať potravu.

 

Vyrážali sme vždy skoro ráno a ja, namaškrtený knihou Z poľovníckej kapsy a článkami zo starkého Poľovníctva a rybárstva, som k tomu pristupoval veľmi zodpovedne. Nielenže som sa snažil obliekať čo najzelenšie, ale dokonca som si v príručke Mladých svišťov našiel návod, ako sa načierniť sadzami z korkového štupľa. Síce som to nikdy nevyskúšal, vždy sa nám podarilo zbadať nejaké zvieratká.

 

Prešlo ďalších 10 rokov. Teraz už počas svojich výprav neriešim oblečenie, smer vetra, ani aké sadze si dám na tvár. Dokonca počas prechádzok lesom ani nepozerám intenzívne na zem, aby som náhodou nestúpil na nejakú halúzku a nevyplašil zvieratko zapraskaním. Asi som sa naučil chodiť ticho ako nindža, lebo len málokedy sa mi stane, že by som počas prechádzky prírodou neuvidel aspoň jeden kus. Alebo sú jelene (pod čím treba rozumieť aj jelenice, srnky a srnce) proste len strašne premnožené.

 

Napríklad naposledy počas prechádzky so psom som narazil na štvorčlenné stádo srniek, chvíľku na mňa hľadeli, potom kúsok odhopkali. Keď som sa ku nim priblížil, tak si zas kúsok odhopkali. Niežeby som ich naháňal, len skrátka tá háveď šla po ceste, po ktorej som chcel ísť ja. Pozorovanie vysokej zveri teda pre mňa už ani nie je zaujímavé, ale stále sú iné zvieratá, stretnutia s ktorými sú pre mňa stále zážitok:

 

Diviak

 

To som si tak jedno pekné septembrové ráno zvesela šľapal na Ostrú vo Veľkej Fatre. A práve keď som prichádzal na takú lúčku, započul som nejaké zapraskanie. Takých zapraskaní počuť v lese na milú jarmilu. Ale keďže bol september a práve prebiehala jelenia ruja, nechcel som, aby si ma nejaký poľovník pomýlil s trofejným šestnástorákom a zavesil si moju hlavu nad kozub. Tak som pre istotu zapískal. Z kríkov predo mnou ale namiesto poľovníka vybehlo asi 5 diviakov, podľa veľkosti som ich odhadol na odstavčatá. Zároveň niečo dychčalo rovnako intenzívne ako ja po odbehnutí osemstovky. Pomaly a obozretne som sa posúval po chodníku hore. Pričom som oči nespúšťal zo smeru, odkiaľ bolo počuť fučanie. Ako nebolo mi všetko jedno. A to som len nedávno čítal, že ak diviak fučí, tak sa pripravuje na boj s protivníkom. Dovtedy som si myslel, že diviak je ako francúzsky buldoček a proste fučí prednastavene.

 

Medveď

 

Podľa toho, čo počúvam v krčmách, tak sa pomaly nedá ísť do lesa bez toho, aby človek nezakopol aspoň o troch mackov. Internet sa len hemží radami, čo si vziať do oblastí s ľudožravými medveďmi a ako ich spoznať. Lenže ja očividne dupem ako slon, lebo medveďa som doteraz stretol len dvakrát. Alebo možno predsa len nie sú tak premnožené, ako ľudia tvrdia.

 

Teraz stručne popíšem svoje druhé stretnutie. To sme si raz spravili rodinný výlet do Necpalskej doliny - ja, mama, sestra a pes. A keďže bolo horúce augustové poobedie, tak pes sa šiel schladiť do potoka. Ja som mal obuté sandále, tak som šiel za ním; sestra šla povedľa Necpalčianky a mama šla po ceste. V potoku môj pes objavil nejaký mimoriadne zaujímavý koreň lopúcha a potreboval si ho oňuchať. A vtedy som si všimol, že k nám niečo uteká.

 

Moja prvá myšlienka bola, že je to utečený pes. Ale druhá myšlienka bola, že na psa je to nejaké vysoké, takže to asi bude jel... ešte som ani nestihol dokončiť tú druhú myšlienku, keď som si všimol, že je to na jeleňa nejaké široké. No ono to vlastne ani neboli také nejaké ozajstné myšlienky, ktoré si zvykne človek obvykle sformovať vo svojej hlave. Boli to skôr také protomyšlienky, ktoré ani poriadne nestihol vysloviť môj vnútorný hlas, kým som zistil, že sú mylné.

 

Ešte som zakričal medveď, nech sa baby aspoň mentálne pripravia. Samozrejme, že na poobedňajšiu rodinnú vychádzku som si nevzal ani Magnum .44 ani ten čilisprej na medvede. Medveď stihol vbehnúť až do potoka, kým si nás konečne všimol. Nasledovala súťaž v zíraní - medveď zíral na nás, my na medveďa, pes na koreň lopúcha. Keďže nebol na vôdzke najväčší strach som mal z toho, že sa rozbehne na medveďa, potom si uvedomí, že precenil svoje sily a utečie sa schovať za nás. Údajne to tak psy bežne robia a medveď si to namiesto chlpáča vybaví s jeho majiteľom. Našťastie sa ale Krátkolab so veľkým zanietením ňúral v zemi a okolitý svet si vôbec nevšímal.

 

Netuším, ako dlho na nás zíral, pretože, ako isto viete, keď robíte niečo fakt nepríjemné, tak čas plynie strašne pomaly. Ale našťastie sa nakoniec rozhodol, že nás nechce na večeru a vybehol kamsi hore do protiľahlého svahu. Takže sme psa dali na vôdzku a šli sme ďalej hore. Teraz už nie potokom. Po asi 10 metroch pes narazil na miesto, kde medveď prešiel cez cestu, zježil sa, začal štekať a vybral sa hore do svahu. Očividne predpokladal, že ak pôjde po stope, tak narazí na medveďov brloh a tam si to s ním vybaví, až sa medveď vráti domov.

 

Kamzík

 

Kamzíky som mal kedysi za extrémne plaché zvieratá a dúfal som, že sa mi niekedy podarí natrafiť aspoň na jedného. No a potom ma jedného pekného letného dňa vzali kamaráti na Ďumbier. No a cestou z Krúpovho sedla na chatu sa mi konečne splnil môj sen. Ležal pokojne na skale pár metrov nad chodníkom. Okolo neho bolo zopár krkavcov. Alebo to možno boli aj havrany, neviem, nie som ornitológ. Popod neho chodili turisti, ale on si ich vôbec nevšímal. Usúdil som, že taký apatický je len preto, lebo zdochýňa a krkavce len čakajú na svoju chvíľu, aby mu mohli vyďobať sladké, šťavnaté očné buľvy.

 

Prešlo pár rokov, pár ďalších stretnutí s kamzíkmi a ja som usúdil, že teda asi vôbec nebudú plaché. Avšak asi najnezabudnuteľnejším stretnutím s nimi bolo, keď sme raz v zime šli opačným smerom - z Ďumbiera na Krúpovo sedlo. Bolo to v novembri, ale snehu už bolo požehnane. Už z diaľky sme videli stádo, ako si kopýtkami vyhrabávajú spod dnehu nejakú trávu alebo čo vlastne v zime jedia. Vôbec im nevadilo, že sa blížime. Celý čas som čakal, že odbehnú, ale oni nič. Nakoniec sme sa ocitli uprostred stáda. A kamzíky sa až vtedy konečne pohli; konkrétne tie, čo boli pod nami sa pohli nahor, teda smerom ku nám. Normálne som začínal byť znepokojený, aj keď nie až tak veľmi ako počas stretnutia s mackom. Barany a capy údajne niekedy zvyknú byť agresívne voči ľuďom. A kamzíkov som vždy považoval za ich menej civilizovaných bratrancov. Nakoniec som sa rozhodol, že ak sa niektorý z nich bude chcieť zahrať baran-baran-buc, tak ho proste ovalím ruksakom po hlave. Našťastie to nebolo potrebné.

 

Vlk

Toto bude stručné. Akurát som bol niekde na Krpelianskej Magure, keď som kútikom oka zbadal nejaký pohyb a uvidel nejakú šedú psovitú šelmu vbiehať do stromov. Ani som si ju nestihol poriadne obzrieť.

 

Rys

Na rozdiel od vyššie spomenutého vlka, rys ležal celkom nehybne. mohol som si teda vychutnať pohľad na tohto majestátneho tvora. Ale zas bol celkom problém nájsť ho, lebo jeho škvrnité telo splývalo s podkladom na ktorom ležal. Dokonalé maskovanie. Ak by som nevedel, že tam niekde musí byť, asi by som ho nezbadal. Tu by som mal asi dodať, že rysa som pozoroval vo výbehu štokholmskej zoo, vo voľnej prírode som rysa zatiaľ nevidel.

 

* * *

 

Ako ste si isto všimli, celým týmto článkom sa tiahne bambi efekt, pretože tu spomínam len samé veľké a majestátne zvieratá. Možno som niekedy videl aj nejakého hovnivála perzského alebo motolicu laponskú, ktorých ostáva na svete už len posledných 10 kusov, ale neocenil som to. Medzi zvieratká, ktoré by som rád do budúcna videl, patrí napríklad los alebo jazvec. Naopak zvieratá, ktoré by mi vôbec nechýbali, keby som ich už nikdy nevidel, sú komáre alebo kliešte.