Osemnásteho júna ma dve milé sestry zobrali na dvojmesačný výlet do Španielska na Kostu Bravu. Na bratislavské letisko sme cestovali vlakom, od Kraľovian sme stáli. Ale v lietadle sme si sadli, čo ma príjemne prekvapilo. Ešteže Rajner je viac modrý ako žltý, inak by nám ho poloboh slovenskej syntaxe, kapitán Danko, zrušil. Z Girony ide další vlak cez malebné utiahnuté dedinky s typickou architektúrou, no ani tu som neušiel svojmu najhoršiemu nepriateľovi - slnku. Vlak mal klimatizáciu. Pri tomto zistení mi zajasalo depotné tukové tkanivo, ktoré v sebe skýta polovicu vodných zdrojov Žitného ostrova.

 Vystúpili sme na stanici malého prímorského mestečka Colera s päťsto mimosezónnymi obyvateľmi, čo je predposledná stanica trasy do Portbou, približne päť kilometrov od francúzskych hraníc. Budeme pracovať v reštaurácií Can Llisa v Kempingu San Migel, ktorá má na Tripedvajzri štyri hviezdičky, takže žiadna lacná vývarovňa. Prišiel po nás údržbár Daniel na derby dodávke, nabral štyri obrie kufre a viezol nás popri úzkych uličkách s výhľadom na more. Spektakulárna zátoka, čistá voda, jemný štrk, ubytovanie a strava grátis. Ako správnemu Slovákovi mi chýbala ešte miešačka, no už chvíľu spoznám kuchyňu morských plodov.

Kemping San Migel je blízky k zákazníkom, ponúka bazén, výber z niekoľkých bungalovow alebo miest na parkovanie karavanov či stanov (článok obsahuje platenú reklamu), vlastný supermarket, slušné a čisté sprchy, potápanie, výlety loďou, a ak ste z inej časti Európy ako z východu, z uvedených cien nedostanete kardiovaskulárnu chorobu. Ešte v ten deň ma predstavili Lluisovi, náčelníkovi kempu - okrem toho, že bol starostom Colery vyzeral z polovice ako Dejvid Geta - jeho manželke, jeho mame, ktorá robila šéfku v reštaurácii a usmievavému, personálu, ktorý sa tak často spomína v opisoch ubytovaní. Tentokrát aa naozaj usmieval. Veľa ľudí, veľa emócií, veľa slov. Začínal som si uvedomovať, že nebol práve najgeniálnejší nápad vybrať sa prísť tu s vedomím, že moje znalosti španielčiny predstavujú refrén z Despasíta a tancovanie Makareny. Dúfal som, že ma bude zachraňovať angličtina. Omyl. Dostali sme rozdelenie služieb a zaľahli do vyhriateho bungalowu, kde mi celú noc vyplakávali potné žľazy. No bude tu fantasticky, o tom som nepochyboval. Zaspal som.

Prvý deň. Zoznamujem sa nanovo s personálom, moje meno je ťažké sa vyslovenie, preto sa dva mesiace volám Mateo. Káva má viac druhov ako smeťavá a dvojité expreso. Páni. Alkohol v Španielsku je lacnejší ako u nás, no v reštaurácii, kde denné menu stojí 13,5o, som si musel pri nalievaní dávať pozor. Dolores, šéfka reštaurácie sedí na vysokej čiernej stoličke a pije korto bez kofeínu. Na parkovisku stojí jej Mercedes C220d a na svojom ajfóne 6s Plus si pozerá instagramový profil. Je vdova. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou.. ale nie, na to sa mám príliš rád. Už som mal nacvičené sí v smutnej, poslušnej a šťastnej tónine, riadiac sa podľa tváre hovoriaceho. Treba sa veľa usmievať, vtedy funguje čokoľvek.

Druhý deň. Na rukách mám z komárích štípancov vytvorené súhvezdie Panny a Veľkej Medvedice. Išli sme k moru, sezóna ešte nezačala, preto sa dalo na pláži hýbať a zatiaľ na nás zo všetkých strán nepozerali cicky zošuverených senilných dám vo francúzskom prevedení. Menej nežné pohlavia našťastie držali svoje odkvapy v plavkách, a tak sme boli ušetrených vypálených dúhoviek. Keďže som bol biely ako dlaň Ibrahima Majgu, vliezol som do čistučkého mora a vyšiel odtiaľ rovnakej farby ako kreveta, ktorú sme mali na obed. Menu sa tu povie pikapika, preto som sa najprv bál, že budeme jesť pokémony. Z miestnych špecialít som mal prvý týždeň v gatiach metalové koncerty, ale keďže som študent, a ešte aj zo Slovenska, dokážem si zvyknúť na všetko. Aj na tridsaťstupňové horúčavy, ktoré musím odrobiť v čiernych nohaviciach a blbečkovskej zástere.

Tretí deň. S metlou a mopom mám viac nachodené ako Vlado Wais nacúvané. Zisťujem, že sa tu hovorí ešte jedným jazykom, horším ako morgulčina a fínština dokopy - katalánčina je prvotriedna hatlanina. Chlapi, ktorí ju vymýšľali museli stráviť týždeň v krčme v Panických Dravcoch, aby spáchali takúto opachu. V podstate kombinuje francúzštinu so španielčinou, no z oboch si berie len to najhoršie. Už ma nezachraňuje ani španielčina. Pri pokusoch zaspíkovať si som sa stretol so skvostmi ako ou maj dog, Chary Poter a she is your wi-fi. Hlavné zložky posteľného substrátu tvorili Francúzi a Belgičania. Najväčšie insepšny som zažíval, keď sa mi s francúzštinou snažili niečo vysvetliť po španielsky. Úslužne som prikývol a cestou k baru som rozmýšľal, čo to dokonskejriti chcú. No väčšinou som sa dovtípil a mal som zo seba radosť.

Prestal som počítať dni, nachádzam sa v mestečku, kde sa mieša spodný galaktický prúd a južný magnetický azimut, inak si nasledujúce anomálie vysvetliť neviem. Dopozeral som obidve série Gravity Falls, preto mám chuť vydať sa do hôr hľadať gnómov, musia tu byť. {Vydal som sa (do hôr) a ostal som zaseknutý na vrchole bez turistických chodníčkov s pollitrovkou vody a spotenými pazuchami, inak sú naozaj pekné.} Jeden anglický pán si prišiel urobiť rezerváciu, povedal Dolores, že chce stôl pre šesť osôb na meno Stív. Dolores v choase prikývla, nakoniec si to zabudla zapísať. Na druhý deň prišiel Stív a dostal stôl na meno Seňor No Remembr. Je štrvtok. Vo štvrtok mám fiestu. Každý vie, že mám vo štvrtok fiestu, lebo to povedala šéfka. Preto si chcem vo štrvtok ráno pospať dlhšie. Vo štvrtok ráno zvoní telefón, mám ísť do práce, lebo dnes nemám fiestu. Dolores ma presviedčala, že nemám fiestu a keďže ma platí, podarilo sa jej to. Vo štvrtok teda fiestu nemám. Jedna spolupracovníčka sa rozhodla svoje voľno predĺžiť a jeden deň a tri celé gramy (žmurk), tak som išiel namiesto nej. O pár dní neskôr prišli nové spolupracovníčky a hneď začali objavovať čaro gravitácie. K počtu rozbitých pohárov sa pridala nula. Hmyz je tu taký veľký, že by sa mohol preradiť do triedy cicavcov. Na pravej nohe sa mi objavuje kŕčna žila a sľubuje mi pevný a dlhý vzťah. Doslova. A niektorí ľudia sú hovedá.

 V krušných chvíľach pomáhali v reštaurácii Eva a Lluis so zásterou God save the cream. Eva sa boji ísť do chladničky, lebo by ju tam niekto mohol zavrieť. Raz si zákazník popýtal čierny čaj (te negro), išiel som sa Evy opýtať, čo je Montegro a odvtedy ma má za roztomilého idiota. Občas som mal pocit, že ma zákazníci majú za oriešok z Popolušky, a že im splním prianie len ak ma rozbijú. Vo štvrtok pred dňom voľna je na námestí hartypard a tak idem. Dídžej, ktorý vyzerá ako veliteľ Nočnej hliadky a ktorý si odžil slávu ABBY a YMCA v detstve, vypúšťa slušné hity a potáca sa v rytme prípustných tuc-tuc odrhovačiek. Bosé deti, šedivé tváre so zavretými očami, jednonohý sympaťák a pubertiaci s vytasenými ajfónmi. Baví sa každý. Začínam sa kývať v rytme piesne, ktorej textu rozumiem asi ako Robino sociálnym potrebám. Dav skáče a vlní sa s dídžejovými rukami, obrubníky a akýkoľvek predsudok už nie sú prekážkou. Napokon ma zlomilo I Feel Good od Jamesa Browna, vypustil som nahromadenú príchuť prehnaného bontónu z práce čašníka a začal som tancovať ako pod prúdom. Mám okolo seba dva metre asfaltového parketu, obkľučujú ma vytasené mobily a rev nabudených tínedžerov. Pridávajú sa ku mne a opakujú každý krok, ktorý mi v tom ohromnom víre bezstarostnosti príde do nôh. You Never Can Tell z Palp Fikšn ma privádza do vytrženia a už neviem čo robím. Španieli sú mimo. A páči sa mi to, aspoň ľahšie zapadnem.

O štyri dni neskôr sa koná barbakoa so živou hudbou. Francúzska dáma (v podprsenke a celá oblečená) spieva vskutku živo, behá po reštaurácii s mikrofónom a vie urobiť slušnú šou s dobrými decibelmi. V kritickom okamihu vbehne za bar a roztancuje tri čašníčky. Pridáva sa sedemdesiatročná Dolores s dislokáciou krčných stavcov, my ostatní, Eva, potom kuchyňa a nakoniec celý personál skáče za barom pred zrakmi klientely s mnohovýrazovým vrásnením mimických svalov. Je august a všetkým trošku hrabe. A stále je to fajn.

Naučil som sa žehliť, piť džintonik, robiť lahodnú kávu ako v reklamách, aj keď nie som zmyslená žena s plnými perami, šoférovať golfové autíčko, otvárať víno ako pro a všetky tie kúl veci, ktoré robia barmanočašníci, dokonca aj čúrať v zástere. No ak som sa naučil nazoaj cennú pravdu - prosím, čašník nie je sluha, ale človek, ktorý vás obslúži najlepšie, ako vie, ak mu to dovolíte. Ak raz budete mať neukojiteľnú túžbu znepríjemniť mu život, spomeňte si na Hegrida a strčte si do ruky vidličku alebo niečo. Niektorí hybernanti dokázali za stolom stráviť štyri hodiny. Na jednej strane rešpekt, na druhej.. prečo? Chápem, že tam napokon nechajú šesť stoviek a my by sme sa mali tváriť ako dôchodcovia s päťeurovkou na konci roka. Ale prečo? Iní sa odsúvali stoličkami tak, že by mohli s určitosťou preukázať zemské zakrivenie, prechádzať pomedzi nich s rukami plnými tanierov spôsobovalo môjmu anjelovi strážnemu zápal očných spojiviek. Reštaurácia sa zatvára s posledným hosťom, preto s hlúpou zmenou prichádza hlúpa zodpovednosť, rekordmani odchádzali o druhej ráno so širokými úsmevmi a zívaním, ktoré im sľubovalo aspoň desať hodín spánku. Ale pre zákazníka čokoľvek. Krajšie úsmevy už mali iba špiny hostia, ktorí prechádzali po práve umytej dlážke alebo pri čistení stola ukazovali prstom, kde mi ešte ostal nanometer rádioaktívneho prachu. Našťastie svet ešte nie je v takých nevyhrabateľných hovnách, že by moja nádej v ľudstvo nedostávala občasnú dávku resuscitácie a ďakujem dvom Francúzom z oblasti Koňak hovoriacim po anglicky, milým babkám, severanom so zmyslom pre humor, každému dobrému srdcu a všetkým, čo sa nesprávali ako korunované hovedá.

Veci, ktoré hodnotím na desať z desiatich: sprchovanie sa pod hviezdami, prošuto, nočné plávanie, jazdy na golfovom autíčku, Maria, plážový koncert kapely Orquestra Maribel, východy slnka, hustá atmosféra počas semifinálového zápasu Belgicka a Francúzska, Barcelona (po Rimavskej Sobote najkrajšie mesto, aké som videl, Boh žehnaj vnúčatám jej architektov) a chvíle, kedy som si prial ostať o niečo dlhšie.

Sedím v lietadle (naozaj sedím), v ušiach mi hrá Home od Hollow Coves a chce sa mi spať. Som opálený ako rakúska zastáva, keďže som svoje mužstvo a okolie jemu priľahlé nevystavoval nepriateľskému slnku. Dokonca som prestal chutiť komárom. Za celé leto som umyl tri a pol milióna pohárov (štvrtinu som rozbil), odteraz pijem len slamkou z vodovodu. Ale som šťastný a mám sa fantasticky – v tom som sa nemýlil. Ďalší rok ochutnám Škandináviu, vraj tam majú ešte debilnejšie jazyky. Dúfam, že tam sú golfové autíčka.

Odcestujte na chvíľu zo Slovenska, nie preto, aby ste sa sem nemuseli vrátiť, ale preto, aby ste si mali čo doniesť.