Ako získať trón - Braveheart

Na začiatok musím poznamenať, že film Statočné srdce bol pre mňa veľmi mätúci. Prečo v bitke pri Stirlingskom moste nevidno žiaden most? Prečo do filmu napchali romancu medzi Williamom Wallaceom a Izabelou Francúzskou, keď v tom čase mala tri roky? A prečo sa vlastne ten film volá Statočné srdce, keď táto prezývka patrila Robertovi Bruceovi, ktorý je na plátne asi tak 10 minút? Ale kým sa teda oboznámime s osudmi Statočného srdca, dajme si tradičný prehľad postáv. Názvy väčšiny postáv som ponechal rovnaké ako naposledy, len budú patriť iným ľuďom.

Edward - anglický kráľ, ale pozor, teraz to bude Edward II., syn Edwarda I. (Kladiva na Škótov) z predchádzajúceho dielu.

Robert Bruce - škótsky šľachtic, vnuk Roberta Brucea z minulej časti.

Comynovci - najvýznamnejšia škótska šľachtická rodina, ktorá mala taktiež vlastný nárok na škótsky kráľovský trón, Červený John Comyn bol navyše synovcom Johna Balliola.

Život je ako sex. Raz je človek hore a raz dole, len to obvykle trvá dlhšie ako tri minúty. V minulej časti boli dole Škóti, ale v tejto časti sa udejú dve udalosti, ktoré budú mať za následok, že Škóti pôjdu hore rýchlejšie ako počty nakazených.

V roku 1306 došlo k stretnutiu medzi Bruceovcami a Comynovcami v kostole v Dumfries. Dôvody stretnutia nie sú úplne známe; na rozdiel od jeho priebehu. V kostole prišlo k hádke a Červený John Comyn a jeho strýko boli zavraždení. Keďže všetci ostatní uchádzači boli mimo hry, Bruce ako last man standing bol korunovaný za škótskeho kráľa.

Ale neznamenalo to, že by (ak mám pokračovať v sexuálnej metafore), šiel hneď hore. Skôr sa len dostal dopredu a život ho naďalej nemilosrdne jebal. Zabiť niekoho v kostole bolo v tej dobe absolútne tabu. Rovnako opovrhnutiahodné ako znásilniť trojnohé šteniatko. Cirkev Brucea okamžite exkomunikovala. Navyše vražda vyvolala v Anglicku značné rozhorčenie. Edward II. prehlásil, že kým nepotrestá Brucea, nebude dva dni spať pod tou istou strechou. Starý kráľ pre zmenu prehlásil, že ak by umrel skôr, ako pomstí Comynovu smrť, chce, aby poniesli aspoň jeho kosti v čele trestnej výpravy.

Popravde si neviem úplne dobre predstaviť, ako vykosťujú mŕtvolu starého kráľa, aby mu mohli splniť jeho posledné prianie, ale gróf z Pembroke,[1] veliaci posádke Perthu, zvládol problém s Bruceom vyriešiť skôr, ako sa hlavná anglická armáda vôbec dostala na sever.

Bruce sa s Pembrokeom pokúsil dohodnúť na bitke, ale anglický veliteľ mu odvetil, že už je neskoro večer a bojovať budú až ráno. Pohľad na nasledujúce udalosti sa líši podľa toho, kto vám je sympatický. Podľa Angličanov šlo o legitímnu rousse de guerre, podľa Škótov o hnusný trik. V každom prípade anglické vojsko za súmraku napadlo škótsky tábor. Prekvapení severania sa nezmohli na odpor a Bruce bol rád, že sa mu podarilo ujsť aspoň s časťou armády. Ale aspoň sa poučil, že nemá odkladať na ráno, čo sa dá urobiť ešte večer.

No keď je človek dole, často sa stane niečo nečakané, v dôsledku čoho klesne ešte hlbšie. Pri Tyndrume[2] klan MacDougallovov, tradičný spojenec Comynovcov sa rozhodol pomstiť jeho vraždu, napadli zvyšky Bruceovcov a uštedrili im ďalšiu porážku. A aby to nebolo málo, Angličania zajali jeho manželku, milenku a sestru. Len pre istotu – boli to tri rôzne osoby. Manželka mu pokus získať škótsku korunu neschvaľovala a Angličania sa ku nej správali relatívne dobre, ale sestra a milenka dopadli horšie. Starý kráľ ich nechal zavrieť do klietok a vystavil ich v Roxburghu a Berwicku. Jediné súkromie mali pri vykonávaní potreby.

Bruce teda ušiel na Hebridy, kde strávil zimu, a jar. Podarilo sa mu zhromaždiť hneď dve invázne armády. Jednu viedli jeho bratia Thomas a Alexander, ale pri Loch Ryane ich prívrženci Comynovcov porazili a zajali. Nasledoval tradičný osud všetkých zradcov - poprava obesením, vláčením a sťatím.

Druhej armáde velil Robert Bruce osobne a mala viac šťastia. Podarilo sa mu poraziť anglickú armádu pri Glenn Trool aj Loudon Hill. To znamenalo jediné, zorganizovanie ďalšej anglickej trestnej expedície. V jej čele sa vydal starý kráľ, ale do Škótska sa už nedostal. Umrel cestou. Na trón usadol jeho syn Edward II. a ten boj proti Škótom nebral až tak vážne ako jeho otec. Bruce tak mal dosť času, aby sa vysporiadal s Comynovcami a ich prívržencami.

Čoskoro si Bruce trúfol aj na škótske hrady s anglickými posádkami. Vo svojom boji mal aj tajnú zbraň. Povrazové rebríky. Znie to možno smiešne, ale boli ľahšie ako normálne rebríky a robili menší hluk, vďaka čomu sa podarilo Škótom dostať sa do viacerých hradov bez toho, aby si ich Angličania všimli. Na druhej strane sa po nich šplhalo lepšie ako po obyčajnom lane.

Bruce dobyl zámok v Perthe, keď sa mu podarilo nájsť plytšie miesto v hradnej priekope. V temnú zimnú noc sa prikradol k hradu, na čele svojich mužov sa prebrodil cez ľadovú vodu a zneškodnil nič netušiacu posádku. Bez toho, aby sa zdržiaval zbytočnými oslavami svojho úspechu, v priebehu mesiaca vyhladoval posádku v Dumfries. Ale ani tu Škóti neprestali. V lete 1313 Bruce poveril svojho mladšieho brata, aby začal obliehať pevnosť v Stirlingu. Ale Stirling nebránili amatéri, ktorí by sa nechali len tak zaskočiť, navyše mali dosť zásob. Preto sa mladý Bruce dohodol s veliteľom hradu, že ak do jedného roka nepríde na 3 míle od zámku vojsko anglického kráľa, vzdá sa. Robert Bruce nebol úplne nadšený, pretože táto dohoda znamenala, že pokiaľ Edward nechce vyzerať ako úplný chmuľo, tak musí zhromaždiť vojsko a vydať sa stirlingskej posádke na pomoc.

Tu si len stručne ukážme, akým požehnaním pre Škótov bol nástup mladého Edwarda na trón. Nielenže doteraz ignoroval vyčíňanie Brucea v Škótsku, ale väčšinu času sa (spolu so s svojim... ehm... priateľom Pierrom Gavestonom) venoval nasieraniu vlastnej šľachty. Povolávacie rozkazy poslal Edward šľachte až v decembri a zhromaždiť sa mali 10. júna 1314.

Medzitým anglická posádka v Linligthgowe pomáhala so žatvou. Znie to ako detail a rovnako nezaujímavo znie, že William Binnock na tamojší zámok doviezol fúru sena. Zaujímavejšie je, že pod senom sa skrývalo 8 škótskych ozbrojencov, ktorí sa veľmi rýchlo vysporiadali s lenivcami, ktorí namiesto pomoci so žatevnými prácami ostali radšej na hrade. V Roxburghu zas „pochovávali basu“ tak rozšafne, že ráno posádka si ani nevšimla ako ráno na Popolcovú stredu sa Škóti vkradli do hradu a získali ho pre Brucea. A nakoniec v Edinburghu sa im podarilo zohnať miestneho obyvateľa, ktorý zvykol behať z hradu dole do mesta za sukňami. V Škótsku to môže byť dnes dvojzmyselné, ale vtedy ešte kilty nepoužívali. Záletník Škótom ukázal miesto na hradnej skale, kade sa dalo poľahky vyliezť. Časť Škótov teda klamlivo zaútočila na hradnú bránu a druhá časť zatiaľ vyliezla na hradné bralo, použila osvedčené povrazové rebríky a dobyla hrad. 

Viac už Bruce dobyť nestihol, pretože v júni 1314 konečne dorazil Edward so svojou armádou k hradu Stirling. Bruce bol samozrejme rozhodnutý nepustiť ho bližšie ako na 3 míle. A jediný spôsob, ako mu v tom zabrániť, bolo vybojovanie rozhodujúcej bitky proti anglickej armáde. Táto bitka bola zobrazená aj vo filme Braveheart, ibaže to vyobrazenie bolo mierne historicky nepresné. Čím chcem povedať, že vôbec nezodpovedalo realite, presne ako zvyšok filmu. Bitka sa nezačala tým, že by Škóti ako retardi vybehli na anglickú armádu a ziapali pri tom slobodááá.

Skutočnosť bola o dosť iná a pre mňa zaujímavejšia.[3] Ešte tesne pred bitkou si anglický rytier všimol Brucea ako na svojom koni jazdí popred škótsku armádu a rozhodol sa zoťať hlavu hada. Nacválal preto v brnení a s kopijou priamo proti Bruceovi, ktorý mal oblečené len normálne šaty a v ruke držal len sekeru. Bruce sa útočníkovi šikovne vyhol a ako ho míňal, švacol ho sekerou do hlavy takou silou, až zlomil porisko. Pre škótskych vojakov bol výsledok súboja morálnou vzpruhou, pre anglických už menej.

Čo sa týka samotnej bitky, ako prví, ešte za chodu, zaútočili ťažkí anglickí jazdci. Narazili pri tom na formácie škótskej pechoty zvané šiltróny. So šiltrónmi sa Angláni stretli už v bitke pri Falkirku, a aj vtedy si na nich jazda vylámala zuby, ale potom anglickí lukostrelci rozstrieľali škótsku pechotu.[4] Lenže pri Bannockburne Edward Škótov podcenil a útok sa začal skôr, ako vôbec anglická pechota, vrátane lukostrelcov, dorazila.

V prvý deň teda Škóti odrazili anglický útok, ale Angličania ešte stále neboli porazení. Práve naopak, stále to boli Angličania, kto mal stále prevahu. Tí sa neprezieravo utáborili v bažine[5] medzi dvomi potokmi. Pešiaci unavení celodenným pochodom si tak pred bitkou ani nemohli poriadne oddýchnuť pred nadchádzajúcou bitkou.

Bruce zatiaľ rozmýšľal nad tým, či neustúpiť, ale v noci od Angličanov prebehol škótsky rytier, ktorý ho oboznámil s náladou v anglickom tábore a uistil ho, že ak zajtra zaútočí, určite zvíťazí.

Ráno to boli teda Škóti, kto zaútočil ako prvý. Tým, že po oboch stranách bojiska boli potoky, Angličania nemohli naplno využiť svoju početnú prevahu. Opäť sa ukázala Edwardova retardácia. Nebudem tu teraz dávať taktický rozbor celej bitky, ale Škóti nakoniec zvíťazili a uchovali si svoju nezávislosť. Edward musel z bojiska neslávne utiecť.

Jeho útek bol taký rýchly, že dokonca v Škótsku zabudol svoju manželku. Nezabúdajme, aký osud postihol zajatú Bruceovu sestru a milenku. Takže je otázne, čo by sa jej stalo, ak by ju Škóti zajali.

Tomuto osudu sa našťastie vyhla, ale jej vzťahy s manželom to ešte viac naštrbilo. A to už pred tým boli poznačené tým, že Edward pred ňou uprednostňoval svoju skutočnú lásku, Pierra Gavestona. A čo sa týka anglicko-škótskych vzťahov, po Bannockburne boli na koni Škóti a mohli prejsť do ofenzívy.

No záverom, mal som plán ísť sa pozrieť do Stirlingu na miesto, kde sa odohrali udalosti opísané v tomto článku. Plánoval som tam doraziť okolo 20. marca 2020. Medzičasom ale počet prípadov Covid-19 v SR dosiahol dvojciferné čísla a Pellegrini preventívne uzavrel hranice. Nakoniec som bol teda návštevu Škótska oželel a bol som rád, že sa mi podarilo vrátiť sa domov. Na travelblog z tých končín si teda chvíľu počkáte.