Ako získať trón - Írsko

Okrem dedenia a uzurpácie existuje ešte jeden spôsob, ako získať trón. Založenie si vlastného kráľovstva. Ideálne aj s blackjackom a so štetkami. Je to jedna z tých zaujímavejších možností ako získať trón, lebo buď susední králi nie sú nadšení z nového suseda alebo budúci poddaní nie sú nadšení z nového kráľa, ktorému budú platiť dane. Takže zakladania nového kráľovstva sa málokedy zaobíde bez preliatia trochu krvi. Viď založenie Talianskeho kráľovstva alebo Druhej ríše v 19. storočí. Ale keby som písal o nich, musel by som prestať písať o anglicko-škótskom doťahovaní. Takže dnes si dáme pokus o obnovenie írskeho kráľovstva v roku 1315.

A hlavnými aktérmi tejto fázy vojny boli:

Edward II. – Anglický kráľ.

Edward Bruce – Írsky kráľ. Potomok írskeho veľkokráľa Briana Borua, ktorý vládol do roku 1014, teda asi 300 rokov pred opisovanými udalosťami. Tiež bol potomkom kráľa Leinsteru Diarmaiada MacMurchada (ak je tu niekto s dobrou pamäťou na mená, bol to starý otec Izabely de Clare, manželky Williama Marshala). A samozrejme to bol aj mladší brat nášho starého známeho Roberta Brucea, škótskeho kráľa

Roger Mortimer – kráľov poručík v Írsku. Neskôr to bol ten s rozžeraveným kutáčom, čo si myslím, že je veľmi šikovný spojler na ďalší diel, ktorý nič neprezradí tým, čo sa nevyznajú do histórie, ale zas naznačí tým, ktorí niečo tušia. A tí, čo sa vyznajú ešte viac, budú tvrdiť, že vlastne žiaden rozžeravený kutáč ani nemal a šlo len o zveličenie od stredovekých kronikárov. Ale ja som vždy hovoril, že by sme nemali kaziť pekné príbehy pravdou. A aby som nezabudol, aj on zhodou okolností bol potomkom Williama Marshala.

De Lacyovci – angloírski šľachtici.

Llewelyn Bren – vodca waleských vzbúrencov. Prívlastok Bren nedostal podľa svojej obľúbenej zbrane (každý blbec predsa vie, že v 14. storočí guľomety neexistovali), ale po welšsky to znamená kráľovský.

Po tom, ako Škóti rozdrvili anglickú armádu pri Bannockburne, mohli konečne po dlhých rokoch prejsť do ofenzívy. Samozrejme, že podnikali nájazdy do severného Anglicka, ale Bruceovi čoskoro napadlo otvoriť druhý front na mieste, kde ľudia nemajú radi Angličanov a privítali by škótskych osloboditeľov. A nie, Francúzsko to nebolo. Cieľom Škótov bolo Írsko, ktoré Angličanom pririekol ešte v roku 1155 pápež svojou bulou Laudabiliter.

A takto nejako sa zrodila myšlienka, že Škóti pomôžu bratskému írskemu národu zbaviť sa jarma anglických imperialistov, ktorí v tom čase okupovali východnú polovicu írskeho ostrova. A ako bonus si za svojho kráľa dobrovoľne vyberú Edwarda Brucea, brata nového škótskeho kráľa. Pre Škótov to bol ideálny scenár, nielenže otvoria nový front, ktorý odčerpá anglické zdroje, ale v prípade úspechu už írske zdroje nebudú podporovať Angličanov, ale Škótov.

Samozrejme, že nie každý Ír bol nadšený z toho, že anglických vládcov vymení za škótskych. Írskych rojalistov ale Škóti porazili v priesmyku Moyry. Angličania potom vyslali proti Bruceovi novú a silnejšiu armádu. Tej sa síce podarilo Brucea zatlačiť, ale oblasť v ktorej operovala, bola tak spustošená škótskymi nájazdníkmi, že časť armády sa musela vrátiť na juh kvôli nedostatku jedla. Tí, Angličania, ktorí ostali, už nedokázali zabrániť ďalšiemu škótskemu víťazstvu. Keby v tom čase existovali talkshow Adely Banášovej, mohli si Angláni odblokovať deviatu čakru a žiť z pránickej stravy, ale takto boli závislí na logistike a tom, čo sa im podarilo zrekvírovať sedliakom v okolí. A ako som už písal, väčšinu jedla v okolí stihli ako prví zhabať alebo zničiť Škóti.

Keďže Škótov sa nepodarilo poraziť ani na druhý pokus, pokúsili sa Angličania Škótom nastražiť pascu. Roger Mortimer vyslal bratov de Lacyovcov, aby vylákali Brucea ku Kellsu. Bruce sa pri Kellse naozaj objavil a pasca naozaj sklapla. Ale nechytil sa do nej Bruce, ale Mortimer. De Lacyovci boli zradcovia a tajní spojenci so Škótmi, takže do pasce spadol Mortimer. Pred ním bol Bruce a za ním zradní de Lacyovci. Mortimer sa ledva prebil z obkľúčenia a hneď zamieril do Anglicka, aby priviedol posily.

Tých bitiek tu už spomínam priveľa, a možno to aj niekoho aj nudí. Čo tak teda prejsť na nejakú inú obľúbenú konverzačnú tému? Napríklad na počasie. Nakoniec aj to počas írskej kampane hralo veľmi dôležitú úlohu. Roky 1315-1317 boli na Ostrovoch extrémne upršané, čo malo za následok katastrofálnu neúrodu, ktorá zredukovala britskú populáciu o desatinu. Ceny obilia leteli hore. Šľachta si ešte mohla doviezť zbožie zo zámoria, ale sedliakom neostalo nič, len hladovať. Problém nebola len neúroda. Mäso sa v tom čase na Ostrovoch konzervovalo solením a vo vlhkom prostredí sa morská voda odparovala príliš pomaly na to, aby sa podarilo získať dostatok soli. Zvieratám vlhko tiež nerobilo dobre a na kopýtka sa im dostala nejaká pliaga, ktorá spôsobovala, že ešte aj ovce a kravy kapali a ich mŕtvoly sa rozkladali v jazierkach, ktoré ešte pred pár rokmi zvykli byť pasienkami. Postupne sa situácia zhoršila natoľko, že pospolitý ľud bol donútený jesť nečisté zvieratá ako psy a kone. Podľa kronikára táto situácia mala nastať na severe, kde bola situácia najhoršia, pretože ju okrem počasia komplikovali ešte aj škótske nájazdy. Priemerná doba dožitia klesla tesne pod 30 rokov.

Spočiatku to bol Bruce, kto využil neúrodu lepšie ako Edward. Väčšinu Írov presvedčil, že im bude lepšie, ak nebudú Angličanom platiť desiatky. Ale hladomor mu zahral do karát aj vo Walese, keď zapríčinil vzburu[1] vedenú práve Brenom. Možno aj po skúsenostiach z Írska sa Edward rozhodol situáciu nepodceniť a vyslal proti nemu hneď tri armády. Jednej z nich velil práve Mortimer. Bren vedel, že je obkľúčený presilou a bez šance uspieť, preto ráno pred bitkou sa rozhodol vzdať sa a zabrániť bitke, v ktorej by zbytočne padli jeho krajania. Od Angličanov žiadal len milosť pre svojich nasledovníkov. Toto gesto tak zapôsobilo na jeho premožiteľov, že sami žiadali kráľa, aby ušetril Brenov život. Aj vďaka ich príhovoru neskončil na popravisku, ale len v Toweri.

Ale nebolo to len Írsko a Wales, kde boli nepokoje. V Bristole sa vzbúrili mešťania a ich povstanie opäť potlačil Roger Mortimer. A ani situácia na severe Anglicka nebola ružová. Nielenže tam Škóti podnikali lúpežné nájazdy, ale v zmätku doby sa ku nim začali pridávať aj severoanglickí šľachtici, ktorí sa rozhodli obohatiť svoje truhlice na úkor svojich susedov.

Zatiaľ sa v Írsku podarilo Bruceovi potlačiť počiatočný odpor a 1. mája 1316 sa nechal korunovať za Írskeho kráľa. Podľa pápežskej buly z roku 1155 Írsko malo patriť anglickému kráľovi a preto Bruce požiadal pápeža, aby túto bulu odvolal. Medzitým sa aspoň pokúsil získať si srdcia a mysle svojich nových poddaných. To sa dá rôznymi spôsobmi, napríklad tým, že dedinčanom darujete slona.[2] Lenže, kde by ste v stredovekom Anglicku vzali slona? Bruce teda musel vymyslieť niečo iné. A ako hovoril Stalin, ak zabijete tých, ktorí Vás neznášajú, ostanú len tí, ktorí Vás majú radi. A niečo podobné sa rozhodol vyskúšať aj Bruce a začal tyranizovať každého, kto čo aj len náznakom prejavil odpor proti Škótom. Nemuselo to byť nevyhnutne len vraždenie, ale aj ničenie domov a úrody, znásilňovanie, krádeže dobytka a podobne.

Stačili len dva roky, aby Íri začali považovať Angličanov za menšie zlo. Keď sa začiatkom roka 1317 Roger Mortimer vylodil s novou armádou v Írsku, mal Bruce mimo Ulsteru v Írsku len málo verných stúpencov. Podľa kronikárov mala anglická armáda 15.000 vojakov, ale pravdepodobnejšie číslo bude desaťkrát nižšie. Škóti sa tentokrát neodvážili vybojovať bitku proti anglickej presile a radšej ustúpili. Mortimer ich neprenasledoval. Nielenže Írsko tou dobou sužoval už tretí rok hladomor, ale Škóti opäť spustošili oblasť, ktorou ustupovali. Ak by ich Angličania prenasledovali, opäť by hladovali ako pred dvomi rokmi.

Keďže nemalo zmysel prenasledovať škótske vojsko, Roger sa rozhodol potrestať aspoň de Lacyovcov, ktorí ho zradili v bitke pri Kellse. Najskôr za nimi poslal posla – jedného zo svojich najvernejších rytierov, aby ich predvolal pred Rogerov dvor. Ale de Lacyovci posla popravili a tým si aj podpísali svoj ortieľ. Roger sa za nimi vypravil a v dvojdňovej bitke ich porazil. Postupne sa Mortimerovi podarilo spacifikovať aj ďalších odbojných írskych šľachticov. Ale svoje ťaženie sa mu nepodarilo zavŕšiť porážkou hlavného pôvodcu všetkých problémov. Predtým, ako sa stretol v bitke s hlavnou škótskou armádou, ho kráľ povolal nazad do Anglicka.

Ale nakoniec došlo aj na Edwarda Brucea. V roku 1318 sa stretli anglická a škótska armáda v rozhodujúcej bitke pri Faugharte. Bitku nám popísali hneď dvaja kronikári a každý z nich úplne inak. Bruce zrejme rozdelil svoju armádu. Prvý kronikár tvrdí, že ju rozdelil na dve polovice (Škótov a Írov, ktorí odmietli bojovať); ďalší ju rozdelil hneď na tri časti, ktoré zasiahli do boja nie naraz, ale postupne, takže Angličania ich mohli poraziť jednu po druhej. Obaja kronikári sa zhodli aspoň na tom, že v tejto bitke padol Bruce a aj niektorí jeho najvýznamnejší spojenci.

Po smrti Brucea čakal tradičný osud zradcov[3] - rozštvrtenie a rozposlanie kusov tela do všetkých kútov kráľovstva. Hlava zradcu bola poslaná na kráľovský dvor. A ako oslávil anglický kráľ a jeho priatelia znovuzískanie Írska? Hugh Despenser, jeden z kráľových obľúbencov vyvliekol vznešeného Brena z jeho väzenia a popravil ho.

Práve Brenova poprava bola jednou z príčin, prečo Roger povstal proti kráľovi Edwardovi II. a nakoniec ho aj zvrhol z trónu, ale o tom zas niekedy nabudúce.