Pán Cuhra starší tým, v čo veril a za čo mal vlastne posratý komplet celý život, je pre mňa fenoménom. Ľudia v tej dobe zrádzali aj pri menšom nátlaku, alebo náznakoch výhod. Zamýšľala som sa však aj nad jeho ženou a deťmi. Ako to vydržali? Mali rovnaký pohľad na to, v čo veril on? Veď jeho žena mu vlastne ani nemala kedy stropiť hysterickú scénu á la Vilma Cibulková v Pupende, kde by naňho kričala – Konečně zahoď ty svý posraný ideály a zamysli se nad budoucností svých dětí! Ale to som len uletela, myslím, že to bola statočná žena, absolútne stotožnená s postojom svojho muža. Badať to na výchove ich detí.
O všetkých deťoch neviem podrobnosti, ale minimálne jedno, syn Jaroslav, zdedil chrbticu po svojom otcovi a presekal sa životom síce krvopotne, ale so cťou.
V rokoch 1948-1950 študoval na jezuitskom gymnáziu v Bohosudove, v ktorom komunisti v rámci „Akcie K“ jednej noci urobili raziu, vyhádzali všetko a všetkých a gympel zavreli. „Akcia K“ bola násilná likvidácia mužských rehoľných rádov, z ktorých ich najviac zaujímali jezuiti a saleziáni, teda rády, ktoré sa venovali vzdelávaniu. Nasledovala „Akcia Ř“ – ženské rehoľné rády. Všetkému však predchádzal proces Machalka a spol. Tomuto procesu sa osobne venoval Alexej Čepička, zať Klementa Gottwalda. (Gossip vložka, ktorú som sa dozvedela nedávno – Marta Gottwaldová, pôvodným povolaním slúžka, sa nikdy nedávala oslovovať „súdružka“, trvala na „milostivá pani“.)
Teraz nám tu birmovaní komunisti pozývajú pápeža na návštevu, milé, hm.
Takže chlapec nastúpil na ZDŠ a po ukončení deviatky sa hlásil na štátne gymnázium. Riaditeľka si zavolala pani Cuhrovú a oznámila jej, že pokiaľ bude ona nažive, mladý Cuhra sa na žiadnu takú školu nedostane. Na otázku pani Cuhrovej, či má zlé výsledky, pani řídící vypenila, či je málo to, že jeho otec bol odsúdený za velezradu. A takí študovať nebudú. Maucta.
Dostal na výber – horník? Hutník? Zedník? Vybral si poslednú možnosť a nastúpil do dvojročného učňovského odboru a s pomocou vyučujúcich potom prestúpil na stavebnú priemyslovku do Plzne. Praha bola zakázané mesto. Pred maturitou, v roku 1955 mu niekto ukradol peňaženku. Peniaze si vzal a zvyšok kamsi pohodil. Nálezca ju zaniesol na Verejnú bezpečnosť a tá ju posunula na plzeňskú vyšetrovačku ŠtB. V tej peňaženke bol totiž väzenský moták – báseň o jeho otcovi z Jáchymova, ktorú napísal spoluväzeň. To ich zaujímalo. Dostal skraja na budku, aby bol vláčnejší a vypovedal, od koho to má. A potom ich zrazu prestala zaujímať básnička na hajzláku a chceli podpis na viazací akt spolupráce s nimi. Ak chce zmaturovať. Morálka však nie je Clavin Strong, v lekárni nekúpiš. Buď ju máš, alebo nemáš. Keď si Jaroslav Cuhra predstavil svojho zmučeného otca, ktorý napriek všetkému spoluprácu nepodpísal, nebolo o čom. Poďakoval, vzal si ešte zopár po papuli na cestu a šiel v ústrety symbolickej, aj ozajstnej noci. A viete čo? Zmaturoval. Lebo možno predseda maturitnej komisie nebol úplný kretíno živočicháro. Večerne potom vyštudoval stavebnú fakultu ČVUT, lebo na dennom štúdiu by príliš klal zraky. Občianska odvaha je mocná vec. Na fakulte, kde študoval jeho otec, snáď zostal niekto, kto nesral z komunistov maggi v kockách (v tejto súvislosti len pre záznam – počet Slovákov s ocenením „Spravodlivý medzi národmi“ je slušný, Česi síce trochu zaostávajú, ale stále vyzerá, že gule majú).
Pracoval ako projektant podnikov Agroprojekt, Stavoprojekt, ale pomyslieť na viac, než len stáť pri pantografe ani neskúšal. Do roku 1968 sa angažoval v skupine „Mladí lidovci“, kde sa stretol s Josefom Bartončíkom, dali dokopy stranu s novým politickým smerom. Strana sa však hneď po prvých voľbách od okupácie v 68 prihlásila k programu Národnej fronty a KSČ. Vystúpil z nej a rovno sa zaradil medzi disidentov. Sám otvorene hovorí o tom, že aj medzi disidentami boli rovní a rovnejší. Prominenti a plebs. Niektorí si mohli kľudne potriasať rukou s francúzskym prezidentom a cestovať a niektorí boli pre somariny vození do Vykmanova. Schíza.
Chartu 77 nakoniec podpísal, ale bol k tomu v podstate vyprovokovaný. Pre neho bola Charta záhadná, nečitateľná a uletená. Od začiatku sa vedelo, že je prešpikovaná donášačmi, ale vážne výhrady mal aj voči ľuďom, ktorí ju uviedli do života. Vtedajší plzenský kaplán Václav Malý mu však hovoril, že nie ľudia, ale myšlienka je nositeľom posolstva a práve preto by mal podpísať. Odpoveď bola – „Ako môžem veriť myšlienke, keď nemám dôveru v ľudí, ktorí ju presadzujú?“ A potom sa zišlo pár chytrých plzeňských hlav a zistili, že ani jeden z nich Chartu nepodpísal. Prečo vlastne?
Lebo sme zbabelci.
No to ho naštvalo. On a zbabelec? Podpísal.
A tak nasledujúcich 15 rokov prežíval komunistický režim viacmenej v zakonzervovanej podobe. Ideológia si udržiavala telesnú teplotu, na zjazdoch KSČ sa do zblbnutia tlieskalo, oká siete spolupracovníkov s ŠtB sa priebežne opravovali. Možno pár slov k tomu, ako sa získavali agenti a spolupracovníci ŠtB. Základom bolo vytvoriť tvrdý, až nemorálny nátlak na vybraného človeka. Predtým si však dopodrobna zmapovali váš život a zamerali sa na fakty a deje, ktoré by sa dali prekrútiť tak, aby sa stali v ich rukách silnou zbraňou. Išli ste s kolegyňou z obeda, alebo z nejakej pracovnej udalosti a oni vás nafotili z takých uhlov, aby to vyzeralo, že ste sa držali za ruky. Potom vám to predložili a postupne vyvolali vo vás psychózu, zmätok a strach, voperovali vám pocit, že musí na vás donášať niekto z vašich známych, snáď dokonca z rodiny a prestal ste sa cítiť ako normálny slobodný človek. Poznali o vás každý jeden detail, dokonca aj to, kedy ráno sedíte po káve v hajzli a že máte pokazený splachovač. Pre niekoho, kto to dovtedy nezažil, to môže znieť neskutočne, ale bolo to skutočné a ohromne deprimujúce, pretože vám hrozilo nebezpečenstvo, že na nich závisí, či sa váš život obráti naruby, alebo nie. A aby to bolo ešte zmätočnejšie, niekomu po odmietnutí spolupráce dali pokoj (jeho spis však viedli ďalej) a niekoho prenasledovali až za hrob, čím nechali ľudí navzájom sa rozoštvávať – veď poznáme staré známe – ja nemám taký zážitok, takže sa to nestalo.
A tak za zdanlivo bezvýznamné položenie kvetov k pamätníku vzniku ČSR dostal pán Cuhra mladší pobyt vo Vykmanove, all inclusive samotku. Povypočúvali, porobili bu-bu-bu a povykrikovali svoje „provokace“, ale v podstate sa k nim chovali slušne, žiadne fyzické tresty sa nekonali. Že čo to?
Lebo udalosti sa dali do pohybu, Poľsko, Maďarsko, NDR sa nasrali a u nás to tiež nemohlo dopadnúť inak, hoci Jakešovi v tej jeho pomátanej hlave ide iný film. Pán Cuhra odmieta tvrdenie, že by sa niečo dohodlo s disentom predtým. Že dohody sa uzatvárali potom a uzatvárali sa veľmi rýchlo, to áno, toho bol svedkom. Ak môžem, dám sem svoj skromný názor – dalo sa s takými kurvami vôbec na niečom dohodnúť? Veď boli falošní ako maďarské euro.
V januári 1990 bol pán Cuhra mladší kooptovaný do Federálneho zhromaždenia za poslanca a člena ústavnoprávneho výboru – KDU-ČSL (prvý, krátky mandát ponovembrového parlamentu), po voľbách bol už námestníkom ústavnoprávneho výboru a po ďalších voľbách predseda branno-bezpečnostného výboru. Čiže všetko, o čom hovorí, má z prvej ruky, nie je to nejaké konšpiračné blúznenie.
Za minulosťou sa urobila hrubá čiara. Len hrubá čiara. A to bola chyba. Obaja Cuhrovci zdieľali zhodne presvedčenie, že pokiaľ sa zločin nepotrestá a spravodlivosť nebude naplnená, práva sa obvykle nedočkáme a naplní sa nespravodlivosť (sem si vložte Nelsonovo HA-HA!). Ako som už uviedla v diskusii, Václav Havel a ľudia okolo neho rozhodli inak.
Pán Cuhra mladší bol súbežne so svojou funkciou v ústavnoprávnom výbore tiež členom komisie pre vyšetrovanie udalostí zo 17.novembra 1989. Tím nebol poverený len objasnením príčin policajného zásahu proti študentom, ale aj udalosťami, ktoré nasledovali bezprostredne potom. Dvanásť dní po 17. novembri vtedajšie výhradne komunistické zloženie Federálneho zhromaždenia zrušilo články ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti a články povyšujúce učenie marxizmu-leninizmu na jedinú štátnu ideológiu. Ale už deň predtým pracovníci štátnej bezpečnosti začali do všetkých krajov rozvážať inštrukcie, ako ďalej pôsobiť v zmenených podmienkach a zachovať si doterajšiu pozíciu v priemysle, štátnych úradoch, na vysokých školách, v odboroch a v masmédiách. V tom bol jeden z dôvodov, prečo sa komunistické vedenie bez toho, aby mobilizovalo políciu a ľudové milície, zrieklo svojho vedúceho postavenia. Pripravovali sa na to a stratu politického vplyvu nahradili rovnako účinnou zbraňou a to posilnením svojej pozície v hospodárskej oblasti. Poslúžil im k tomu finančný kapitál, nazhŕňaný v predošlých rokoch a uložený v zahraničných bankách. Počítali s tým, že s pomocou svojich spolupracovníkov v rozhlase, televízii a tlači budú ovplyvňovať verejnú mienku. A ten najväčší tromf mali v takmer neporušenej štruktúre vlastnej politickej strany. Fatálnou chybou ponovembrového vývoja u nás bol fakt, že činnosť ich strany nebola pozastavená, alebo aspoň obmedzená.
„Vedeli sme úplne presne, čo sa stane 17. Novembra, ale k zovretiu študentského sprievodu a k pelendrekovým násilnostiam dôjsť nemalo, bola to nepredpokladaná udalosť a naša chyba. Včas sme informovali Politbyro, ale bez odozvy, členovia Ústredného výboru KSČ dali ruky preč, už ich to nezaujímalo, všetci odišli na víkend domov, trebárs aj na Slovensko, rezignovali, zmizli. Vedeli, že to príde, po Poľsku, Maďarsku a NDR to bola už len otázka času. Okrem toho, keďže sa Moskva nehodlala nijako angažovať, ani vedenie komunistickej strany nebolo jednotné, ani príliš rozhodné. Tak sme si na vedení Štátnej bezpečnosti povedali, že viac už urobiť nemôžeme a šli sme domov tiež“.
Generál Alojz Lorenc pri trojdňovom výsluchu komisiou pre vyšetrovanie udalostí zo 17.novembra 1989.
Komisia mala pomerne rozsiahlu právomoc. Mala právo predvolať a vypočúvať svedkov, prizvať znalcov. Všetky svedectvá podliehali ustanoveniam trestného poriadku, takže si každý dával pozor, čo povie. Krivá výpoveď svedka pred komisiou znamenala to, čo krivá výpoveď pred súdom. Pán Jaroslav Cuhra mladší, ako člen komisie opisuje generála Lorenca ako vzdelaného a inteligentného človeka. Mohol pred nimi síce hrať svoju spravodajskú hru, ale všetky informácie, ktoré mala komisia okrem jeho výpovede k dispozícii nasvedčovali tomu, že tak nerobil.
Ďalšia fazeta práce tejto komisie pozostávala z previerok poslancov, ministrov, ich námestníkov, zamestnancov Úradu predsedníctva vlády a kancelárie Federálneho zhromaždenia o ich registrácii v zozname spolupracovníkov s ŠtB. Začiatky tejto práce v začiatkoch hatil fakt, že všetky zväzky sa museli zviezť na jedno miesto a to hraničilo s bezpečnosťou ľudí, ktorí ich zvážali. Z hlavných stredísk ich totižto odmietali starí komouši vydať a kto nevie, čoho je taký nasratý starec schopný, nech ide pred sviatkami do Kauflandu.
Čo zistili, aký poriadok bol v registri, o lustračnom zákone a o prekopávaní spoločenského poriadku v Československu, vyjednávaní s komunistami o zmenách v zákonoch, Čalfovi, o čase, ktorý sme potrebovali, ale nemali sme ho, si prečítate v ďalšom dieli.
