Indianapolis v minulom dieli nám trošku priblížil americký seriál Indy, dnes sa pozrieme na okruh kde sa jazdí druhá veľká americká séria – NASCAR (National Association of Stock Car Auto Racing). Prvý ročník Daytona 500 sa jazdil v roku 1959, musíme sa ale pozrieť trošku hlbšie do histórie, konkrétne do roku 1903, keď prví jazdci začali skúšať maximálku svojich tátošov na Floridskej Daytona Beach, kde piesok po odlive vytvoril pekne hladký povrch pre takýto typ pokusov. V roku 1927 tu napríklad padol svetový rýchlostný rekord s priemerkou 203.8 mph (328 km/h) a s krátkodobou maximálkou 211 mph (340 km/h). Na tenkých kolečkách a v udupanom piesku to asi chcelo poriadne gule. Prvé okruhové preteky tu zorganizoval lokálny pretekár Sir Hugdahl v Marci roku 1936, hneď na tento prvý pokus si ich došlo pozrieť niekoľko tisíc fanúšikov a zaujali ich natoľko, že od roku 1939 sa tu jazdili už troje preteky ročne – v Marci, Júli a Septembri. Trať bola veľmi jednoduchá, začínala na spevnenej diaľnici A1A, šlo sa 2 míle (3.2km) južne, tam to jazdci otočili na pieskovú pláž, po ktorej sa vrátili smerom na sever k štartu. Preteky mali dĺžku 3.2 míle (5.1 km), v druhej polovici 40-tych rokov sa okruh natiahol na 4.2 míle (6.8 km).

Séria pod názvom NASCAR vznikla v roku 1949, prvé preteky sa jazdili na Charlotte Speedway a Daytona Beach hostila druhé preteky série v Júli daného roku s 28 pretekármi na štarte. Výhodou Floridy bolo teplo, ktoré dovoľovalo pretekať už vo Februári, teploty dosahovali pre nás letné teploty a dokázali atakovať aj 32 °C. Na severnejších okruhoch sa v danom čase dalo maximálne lopatovať haldy snehu, alebo sa šmýkať na ľade, a nie pretekať. Od roku 1950 sa teda Daytona jazdí výhradne vo Februári. Začiatkom 50-tych rokov už bolo organizátorom zjavné, že pláž nemá kapacity na umiestnenie všetkých fanúšikov a začalo sa pracovať na permanentnom okruhu. Ten sa začal stavať v roku 1956 na mieste starého letiska na ploche 181 ha, nazvali ho Daytona International Speedway. Posledné preteky NASCAR na Daytona Beach sa odjazdili v roku 1958 a od 1959 sa jazdí už len na International Speedway. Ten má tvar tri-oválu (ovál v tvare trojuholníka), dĺžku 2.5 míle (4 km) s klopenými oblúkmi v uhle 31° a rovinkami v uhle 18°. Hlavná rovinka ma 1.2 km, dve kratšie po 910 metrov. Pre predstavu aké klopenie je tých 31° jedna fotka zo stavby.

Tvar je jednoduchý, v podstate Indianapolis s 1 zákrutou navyše, no keďže zákruty majú 3x väčšie klopenie je to jeden z rýchlejších okruhov v seriáli. Vzhľadom na dosahované rýchlosti je Daytona  jednou z dvoch tratí v sérii NASCAR, kde musia autá dokonca používať reštriktor v sacom potrubí na obmedzenie výkonu motora a tým pádom na spomalenie áut na rovinkách. Celý areál je ale stavaný na viac druhov pretekov, na vnútornej ploche je aj klasická časť trate s neklopenou cestou a zákrutami, ktorú využívajú cestné autá a motorky, je tu sekcia na supercross, motokárová dráha a dokonca aj vodná plocha na preteky rýchlostných člnov.

 

Kvalifikácia má aj na tomto okruhu svoje špecifiká. Z prvých dvoch miest síce štartujú jazdci podľa najvyššej dosiahnutej rýchlosti (a tým pádom s najkratším časom), zvyšok štartového poľa je ale zoradený podľa výsledkov dvojice predpretekov na 125 míľ. Ďalšou špecialitou je poradie pretekov v sezóne, väčšina sérií má najväčšie podujatie na konci ročníka, no Daytona 500 ako najväčšie preteky série NASCAR sezónu otvárajú. Jedna vec našťastie ostala klasická, vyhráva prvý v cieli.

Čo sa týka áut, v súčasnosti už majú k sériovému „stock car“ veľmi ďaleko. Keď séria NASCAR v roku 1949 začínala povolené boli len autá v sériovom stave, so všetkými sedačkami a ak mali rádio tak aj s ním. Aby sa predišlo prejazde po rozbitom skle všetci štartovali so spustenými bočnými oknami, vybratými alebo prelepenými svetlami a odstránenými spätnými zrkadlami. V neskoršom vývoji sa, podobne ako v rally, muselo vyrobiť aspoň 500 cestných áut v rovnakej špecifikácii ako pretekárske auto, až sa došlo po dnešné okapotované trubky s veľkým „starým“ motorom. Momentálne teda majú autá trubkový rám ktorý slúži zároveň ako bezpečnostná klietka, skelet musí byť z minimálne 0.6 mm hrubého plechu a mať tvar sedanu, k tomu je 5.8 litrový V8 motor vpredu a poháňaná zadná náprava, z aerodynamických vecí tu máme len splitter vpredu, zadný spojler, bočné prahy a otvory v oknách na prívod vzduchu. Zakázané sú všemožné generátory vírenia, difúzory, ďalšie krídelká, otvory na kapote a na podlahe, atď.. Pri motoroch sa jedná z pohľadu iných sérií o stariny, používajú sa liatinové V8 bloky len s dvoma ventilmi na valec a OHV rozvodmi, no tieto dokážu točiť až 9,800 otáčok a produkovať takmer 900 koní. Pre rok 2019 bol výkon obmedzený na 750 koní na tratiach do 1 míle, a na tratiach nad túto dĺžku, a teda aj na Daytone, sú potom priškrtené len na zruba 550 koní. Do roku 2012 sa tu dokonca nepoužívalo vstrekovanie paliva ale staré karburátory. Prevodovka je taktiež len 4 stupňová, minimálna váha s jazdcom a plnou nádržou je 3,400 lbs (1,542 kg), no a k tomuto výkonu a váhe nečakajte žiadne špeciálne brzdy, maximom sú 32 centimetrové liatinové  brzdové kotúče, žiadna karbón-keramika (pre predstavu veľkosť ála bežný Ford Kuga/Mondeo). Napriek týmto obmedzeniam dokážu autá dosahovať rýchlosti cez 200 mph (320 km/h), na soľných pláňach v Bonneville to v roku 2007 rozgúľal Russ Wicks až na 244.9 mph (394,1 km/h). Autá majú zároveň minimum elektroniky, nie je tam ABS ani trakčná kontrola, telemetrické dáta sa dajú stiahnuť iba počas státia v boxoch a malú časť live údajov majú k dispozícii televízne stanice. Na tratiach s pravdepodobnosťou dažďa je povinný minimálne jeden stierač a vtedy okrem slickov nosia aj gumy s drážkami.

Vráťme sa ešte k rýchlosti, najvyššiu priemerku v kvalifikácii na Daytona 500 dosiahol Bill Elliott na Forde vo Februári 1987 – 210.36 mph (338.55 km/h), najvyššia preteková priemerka je z roku 1980 – 177.6 mph (285.8 km/h) kedy Buddy Baker na Oldsmobile odjazdil 500 míľ za 2:48:55. Od roku 1988 sú na tejto trati zavedené spomínané reštriktory v saní, takže tieto rekordy asi ostanú na dlhší čas neprekonané. V NASCAR jazdia samozrejme aj ženy, prvá si to strihla už v 1977. A ak si spomínate na Indianapolis a Danicu Patrick ktorá tam skončila v 2009-tom tretia, tak v 2013 sa stala prvou ženou ktorá vyhrala kvalifikáciu na Daytona 500, tentokrát ale nie vo formulovom aute série Indy, ale v sériovom voze série NASCAR.

A ešte jedna foto pre porovnanie o akom rozdiele hovoríme medzi NASCAR a Indy