Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Tri hodiny telesnej. Za tri hodiny toho stihneš veľa. Hlavne sa veľa krát spotiť. Ani náhodou som o túto skutočnosť nemal záujem a predsa. Bolo treba sa dostať na izbu, patrične sa ustrojiť a hop ho na prízemie smer telocvičňa. Našim profesorom nemal byť nik iný ako neslávne známy pán Kapitán. Nie ten náš Kapitán z parlamentu, ale taktiež rovnako dôležitá osôbka. Počul som len nejaké historky a úprimne som bol zvedavý či budú pravdivé. Jasné, že boli. Historky sa zakladajú na pravde, toto si pamätaj. Rozcvička ako na základnej škole ma nijako neohúrila, ale prišiel som na svoju slabinu. Rozcvičky ako také neboli mojou silnou stránkou. Na zahriatie sme si mali dať päť krát dvadsať klikov. Celkom slušná pumpovačka, ale stále som to zvládal. Ak máš veľké brucho, musíš cvičiť hlavne prsia, aby to nebolo až tak vizuálne poznať, že si tučko. To nie je z mojej hlavy, takto mi to povedal jeden terajší príslušník. Takže po krásne stovke klikov som bol pripravený na ďalšiu partiu. Úplne ma to nabudilo. Neuveríš, ale nasledovali opäť kliky. Teraz ale mali trocha iný charakter. Nohy si mal stále tak ako mali byť ale dopredu si sa posúval krokodílím štýlom. Klik, ruka dopredu, klik až kým neprídeš na koniec telocvične, potom otočka a to isté. Tu už moje sebavedomie spolu so silou chceli odplávať rovnako štýlom krokodíla. Tak si vravím, že by na tie cecky už aj stačilo, stvrdnuté som ich mal tak, že by som neobjal ani storočný dub v najlepšej viere, že z neho nasajem nejakú energiu. A tá by sa mi momentálne naozaj hodila. Cvik číslo tri. Tramtadadá opäť kliky. Tentoraz neuveríš, ale mali sme si nájsť sparing partnera. Princípom bolo po každom kliku si dať hihg five so svojim parťákom. Z celej škály som si hľadal niekoho rovnako zmoreného ako som bol ja. A našiel som ho, výška skoro rovnaká, váhou ma prevyšoval, takže bola ešte nejaká reálna šanca vyniknúť, ale pohľady sme mali rovnaké. Kapitulácia. Nič viac iba pozeranie sa na hodinky a odratávanie do konca. Lenže čo sa dalo robiť keď sme boli iba možno v polovici. A pred nami ešte toľko klikov. V čase, keď som bol na pokraji zúfalstva ma dorazila posledná séria. Vďaka bohu, náš tréner to poňal naozaj profesionálne, takže na spestrenie sme mali odbehnúť dĺžku telocvične, na jej konci spraviť klik, odbehnúť na druhý koniec, tam spraviť dva kliky a pokračovať, až kým sa nezastavíme na čísle desať. Keď o tom teraz píšem nezdá sa mi to ako niečo nemožné. Každopádne si to zopakovať dobrovoľne nechcem. Asi pri piatom opakovaní som bol na konci s dychom. Len tak pošmotkávajúc som predstieral schopnosť vykonať niečo čo by sa dalo považovať za beh. O klikoch ani nehovorím. Ale má to aj svoju svetlú stránku. Od vtedy mi stačí na túto disciplínu iba pomyslieť a už mám prsné svaly navreté ako protagonisti vo filmoch pre dospelých. Táto vyučovacia kvázi hodina ma presvedčila, že som prišiel maximálne nepripravený, a že to čo som si predstavoval bol blud. Ak to má takto pokračovať aj ďalej, neviem či odídem ako víťaz. Myslíš si, že bol nejaký čas na sprchu? V žiadnom prípade. Za desať minút som mal byť v inej miestnosti na prednáške číslo dva. Bol som rád, že som si stihol dať zo seba tie kusy spotených handier pred časom nazývané tričko a kraťasy a šup do oficiálnej garderóby. Smradľavý ako tchor som si sadol do poslednej lavice čakajúc čo za perličku ma čaká v nasledujúcich dvoch hodinách. A výborne, právo. Snáď ma táto prednáška nakopne do učenie a priblíži ma do sveta vzdelaných. Ako ma poznáš, nič také sa nestalo. Základné poučky ako čo je štát by som ešte nejakým spôsobom zvládol, ale smerovali sme čoraz bližšie k pojmom, s ktorými sme nemali úplne najpriateľskejší vzťah. Všetko sa dá naučiť, pokiaľ tomu veríš, si na najbližšej ceste za úspechom. Alebo máš naozaj silnú schopnosť použiť sebaklam. Musíš sa vedieť nastaviť. Vec v pesničke Obyčajný Slovák rapuje, že naša národnosť všetko vydrží. Začínam našich trocha podozrievať, že som asi Mexičan. Na hodiny podobného typu sa mi neskoršie osvedčili najpálivejšie cukríky na cmúľanie. Keď už ani káva nedokázala zahnať pocit ospalosti a nudy, boli ideálnym riešením. Aj keď po čase účinok všetkého pomizne.
A k tomu náš prednášajúci predmetu bol riaditeľ výcvikového strediska a nech to pre teba znie ako chce, dám ruku do ohňa za to, že ani ty by si nechcel pri podobnej vrchnosti začať nahlas chrápať na znak tvojho záujmu. Keď je začiatok takýto, dokázal som si živo predstaviť čo ma bude čakať v nasledujúcich mesiacoch. Ale nepanikáril som, panika prichádza až na konci. Ale ako sa hovorí, horšie čakaj, lepšie príde.
Cez prestávku som sa stretol s chalanmi na izbe. Držali sme sa parlamentnej etikety, preto každé zasadnutie začínalo kávou. Prekrikujúc sa medzi sebou sme prišli na to, že naše dojmy sa zhodujú. Zatiaľ to vôbec nebolo ako nám hovorili. Zatiaľ sme nepocítili nijakú pohodu a o srande sa ani nedá ceknúť. Bohužiaľ, ale tak to bolo. Nie, že by sme boli nejaké vyplašené detiská, ale toľko noviniek znovu po novinkách s nástupom, na takýto rýchly sled udalostí sme zjavne neboli pripravení.
Celý deň sa točil okolo práva, zákonov, penológie, všetkého čo sa týka starosti o obvinených a odsúdených, úprimne by som to nazval ako chujovinami, ale v tomto fachu je potrebné tieto veci ovládať nech si už o nich myslí kto chce čo chce. Ale zase, aby som sa netváril ako taký znudený študent, prišli aj zaujímavé prednášky. Napríklad taká strelecká príprava bolo niečo čo človeka odpúta od okolitej reality a z chuti sa pri tom dokáže nadchnúť. Toto bol aj môj prípad. Síce som tomuto predmetu venoval maximálnu pozornosť, v podstate mi pri neopatrnej manipulácií so zbraňou mohlo ísť o život, ale duchom som bol akoby niekde inde. Nebol som na výcviku v triede s takmer neznámymi ľuďmi. Dokázal som sa nadchnúť, čo mi prišlo v pomyselne zeleno- sivom prostredí ako balzam na dušu.
Najkrajšie bolo samozrejme ukončenie vyučovania, po ktorom sme ešte museli zotrvať hodinu na ubytovni. Asi aby sa predchádzalo vzájomnému stredu pri vychádzaní z objektu spolu so zamestnancami. Až tak mi to neprekážalo. To bol čas na ďalšiu poludňajšiu kávu. Za deň sme ich dokázali vypiť aj päť, šesť takže spotreba bola naozaj talianska. Ale káva nie. Čas po výučbe sme mohli stráviť ľubovoľne. Niekto išiel cvičiť, niekto sa učil na izbe, niekto išiel za zábavou. Áno, myslím tým šenky, bary a iné lokály. Aj naša trojica sa chcela spoločensky angažovať, preto sme podobné reštauračné zariadenia začali vyhľadávať taktiež, ale s tým rozdielom, že kým naši kolegovia chodili v partií a naozaj vypustili z hlavy starosti okolo učenia, my sme si išli sadnúť do malej útulnej a hlavne málo zaľudnenej krčmičky a tam sme sa učili a následne skúšali. Poviem ti úprimne, neznášal som to. Mal som sto chutí sa nadrbať ako hyena, fakt som to potreboval, ale začal som hrať hru tých dvoch. Nemám tušenia či aj oni to na mňa hrali a vznikol takzvaný syndróm kolektívneho vedomia, ale ostali sme pri dvoch pivách a poznámkach zo streleckej prípravy. Nemám rád keď ma niekto skúša. Hlavne aj preto, že sa zvyknem neučiť. Bohužiaľ, teraz som ale musel vyjsť zo svojej komfortnej zóny a naplno sa prispôsobiť. Išiel som tak v podstate proti sebe ale teraz to malo aj nejakú hlavu a pätu. Takže som sa dlho nebránil. Dôležité bolo hlavne sa nenadrbať ako teľa a prísť pred 23 hodinou. Pokiaľ by niekto prišiel neskoršie, ráno by mu dali fúkať. Respektíve by s ním uskutočnili dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu v jeho dychu. Príchody ako 22:58 boli úplne bežné, ľudia síce prišli spotení a zadychčaní z behu, ale aspoň mali akú takú istotu, že im ráno nebudú musieť fúknuť. Stávalo sa aj, že si niekoho vybrali námatkovo, ale najčastejšie išiel fúkať ten čo mohol. Mohol som skoro vždy. Takže pekne som musel prísť do miestnosti, zasalutovať a zahlásiť sa zástupcovi riaditeľa ústavu a mohli sme ísť na to. Keď som to absolvoval prvé razy, pár krát som sa aj zakoktal. Do konca výcviku som sa túto poučku tak nabiflil, že som ju dokázal odrapotať aj počas spánku.
Príchody na ústav po pracovnej dobe boli vždy trocha zložitejšie. Nie, že by sa tam nedalo dostať, išlo skôr o ľudí, ktorí vtedy robili na vchode. Niektorí boli naozaj v pohode, dalo sa s nimi zažartovať, ale niektorí boli ako svrbenie anusu. Už už chceš byť na izbe a nevidieť tie ich kyslé tváre, ale nedajú ti pokoj, pokiaľ ti poriadne nedajú pocítiť, že ich otravuješ. Osobne by sa mi nechcelo robiť to čo oni a hlavne tam kde oni, snažil som sa ich pochopiť, ale vždy ma premohla zlosť a podráždenie. Niekde na vchode ľudská stránka z tela vymizne. Rozumiem im, lebo som nejednu službu na vchode do ústavu absolvoval, ale nezabúdam.
Preto sme sa snažili dnu a von chodievať čo najmenej. Čím menej vidíš príslušníkov na vchode po pracovnej dobe, tým sú obe strany spokojnejšie. Úplne opačný prípad bola blondínka. Usmievavá mladá baba, na ktorej nechali oči asi všetci, ktorí prechádzali hlavným vchodom, povedal by som, že aj niektoré príslušníčky. Keď robila ona, chodieval som na mobil aj niekoľko krát za večer, aj keď som v podstate nikomu nechcel telefonovať a v podstate ani nikto nevolal mne. Vlastne som bol rád, že mám kľud. Jeden telefonát denne, niekoľko sms a to bolo všetko. Odnaučil som sa používať mobil a naozaj nič sa mi nestalo. Ale tak ja som nemusel volať domov manželke ako sa majú deti a podobne. Mal som priateľku a tá chápala, že je to tam tak ako je.
Aby si chápal, na blondínku som sa chodil iba pozrieť, nie ju tam baliť a vyzliekať očami. Aj keby to bola pekná predstava.
Nejako takto sme trávili večery. Vybehli sme na nejaký nákup, potom do obľúbenej pivárne, ale vždy len na dve maximálne na tri pivá, lebo sme boli fakt posratí. Potom naspäť na izbu kde sme sa pustili do študovania alebo pozerania televízie. Rátam, že sme taký mesiac boli úplne zhnití. Ani fitko, ani beh ani nič. Večerom sme ešte chodievali hrávať futbal, ale moji spolubojovníci boli futbalovo viac nadaní, preto som po chvíli zistil, že pre nich nebudem najideálnejší kandidát na hru. To mi ale nevadilo. Mal som rád kľud a samotu. Respektíve ten pokoj. Cez deň bolo ruchu a zhonu nad hlavu. Preto som bol rád za hodinu osamote. Vonku sa mi vtedy nechcelo chodiť, nepoznal som to mesto a ja mám vo zvyku sa stratiť. Dokážem pri chodení vypnúť natoľko, že stratím pojem o čase aj smere a už ani neviem čo nie som v nejakom susednom meste. Snažím sa to nejako cibriť, ale niekedy keď máš na háku sa to proste stane.
