Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.

 

Nie, že by som sa nerád učil, mojim problémom je skôr učiť sa v prostredí, ktoré mi nevyhovuje. Preto som rád za každú aktivitu mimo miesta, ktoré po čase z duše znenávidím. To je veľmi silné slovo, chcel som povedať, ktoré mi nevyhovuje. A som rád, že ľudia vo vzdelávacom inštitúte mysleli aj na také prípady, akým som ja. Čakali nás exkurzie. Nie je nič krajšie ako exkurzia naplánovaná na deň, kedy by sa za iných okolností malo učiť. Dobre to padne, je to také mentálne pivko počas letného večera. Ibaže, mys sme mali akurát zimu a to teda, že poriadnu. Náladu mi to však nepokazilo. Mali sme v pláne prejsť niekoľko ústavov v jeden deň. Takže klasika, ráno sme dostali suchý obed v podobe rezňa a dvoch chlebov. Samozrejme nemohol chýbať džús v detskom vydaní a nejaká ta sladkosť. Začínal som na sebe pociťovať, že z toho leopoldovského chleba a slivkových perníkov začínam byť trocha viac mimo formy ako som bol zvyknutý. Makal som stále, ale príjem bol asi vyšší ako výdaj. Tieto ranné cestovania ma mali pripraviť na moju budúcu funkciu. Vychádzať na cesty za tmy a občas sa za tmy aj vracať naspäť do ústavu. Tmavú atmosféru ešte viac vyzdvihovalo ročné obdobie. Hnusná zima, vietor dokázal až páliť, no vieš si predstaviť aké je to asi nepríjemné, keď sa máš v zime teperiť v studenom autobuse bohvie kam a ešte k tomu na miestach kde pred tebou sedeli väzni. Samozrejme, že sme išli bacharským autobusom. Hádam si si nemyslel, že majú pre nás nejaký extra nóbl s čalúnenými sedačkami aké ma RegioJet. Aby si bol v obraze, nepodávala sa žiadna káva, zlatá žila sa dala chytiť len si sa pozrel na tie plastové sedačky a svetlo počas tmavých rán pôsobilo uspávajúco. Ale spať sme nemohli. Na to si dával náš vedúci extrémny pozor. Nechápem prečo, mohol mať od nás kľud a chvíľu si mohol aj on zdriemnuť, ale čo sa budeš hádať s kapitánom. Je síce pravda, že zaspať som nemal ani v úvahe kým nepocítim závan teplého vzduchu, lebo v opačnom prípade som sa už nemusel zobudiť. Bolo to trochu ako výstup na horu keď už nemáš síl ale vieš, že zaspať jednoducho nemôžeš, z dôvodu, že domov sa už nemusíš dostať. To mám z nejakého filmu, ale presne mi to pasovalo na danú situáciu. A vieš, náš dresscode bol maximálne profesionálny, krásne silónové nohavice, rovnako ladená zimná bunda, v mojom prípade o niekoľko čísiel väčšia. Nevedeli sme sa s kapitánom, ktorý nás mal v ten deň na starosti dohodnúť ako zvolíme pokrývku hlavy. Snažili sme sa ho presvedčiť, že klasická šiltovka sa k tejto uniforme nosiť môže, ale nenechal si predsa radiť od nejakých bažantov. Jasné, že sme mali pravdu a nebol nijaký dôvod si robiť starosti, ale v tomto prípade to znamenalo, že sme si museli zobrať brigadírku akoby sme išli na slávnosť, odovzdávanie cien ZVJS za najšľachetnejší čin roka. V konečnom dôsledku sa na nás pozerali ostatní príslušníci ako na debilkov.

Nejako sme to prežili, ale vieš, keď máš pravdu, je to ťažšie. Prvá zástavka bola najznámejšia slovenská väznica. Také malebné miestečko najmä ak ti deň predtým pustia dokument o vzbure, ktorá tam v deväťdesiatich rokoch nastala. Veľa sa toho od tej doby zmenilo, ale tam človek prvýkrát vstúpi, pocíti atmosféru rokov minulých. Za múrmi ostane vždy to zlé aj keď civilisti už dávno zabudli. Hneď z príchodu nás zaviedli do múzea, kde sa nájdu informácie od histórie slovenského väzenstva až po dnešné dni. Samostatná sekcia je venovaná už zmieňovanej udalosti. Všade sú rozložené artefakty, ktoré sa po vzbure našli. Zaujímavé akí sú ľudia zruční a prešpekulovaní keď príde na vec. Škoda, že podobné zručnosti nevedeli využiť aj na slobode. A možno vedeli, len ja sa tvárim ako najmúdrejší. Keď sa po vzbure robili prehliadky ciel, v jednej našli sekáčik na mäso. Taký starý, ktorý by si možno našiel ešte u babky na zadnej strane s líškou alebo čo za zver to mohla byť. Je to ťažká oštara, ktorú len tak neprenesieš vo vrecku nohavíc. Dotyčný, u ktorého tento predmet našli povedal, že to mal na krájanie klobásy. Aj ja som sa pri tejto historke zasmial, ale keď si to tak zoberieš, nemali veľmi na výber čo sa týka príborov vieš. S príborovým nožom sa klobása krája ťažko a keď mal len toto, nikto nemôže vyvrátiť či to bolo na klobásu alebo na útok proti bacharom. Ale srať na to. Nechajme históriu históriou, kiež by sa nič podobné neopakovalo. Po prejdení tejto svätyne sme zastali pred hlavnou bránou. Oproti našej base, bola táto neporovnateľná. Vyzerala ako vstup do tajného vojenského objektu. Ak si dobre pamätám, boli tam dve kontroly, museli sme sa preukázať služobným preukazom, bez neho by nás nevpustili nikam. Možno na veľa ale kto by to riskoval. V podstate to bolo ako zabudnúť si pas a chcieť niekam letieť. V našom fachu nepredstaviteľná vec. Vedúci zájazdu sa len tak triasol čo ho majú pri sebe všetci, lebo to samozrejme ráno zabudol odkontrolovať. Rátal s tým, že už sme dospelí, ale úprimne mnohí z nás mali od dospelých jedincov dosť ďaleko. Vďakabohu sme boli týmto prepúšťacím lístok vybavení všetci, čo sa o skupine po nás nedalo povedať, vtedy musel zaúradovať miestny riaditeľ a dať povolenie na vstup aj bez tohto dokladu, dajme tomu, že pre nás dokladu totožnosti. Nemalo by sa a nesmie sa to takto robiť, ale keď sa v tvojej skupine nájde inteligent, nič sa nedá robiť. Nechceli ho nechať sa len tak obšmietať po vonku. Prešli sme teda bránou a prevzal si nás iný príslušník, ktorý nám hovoril o histórií daného miesta. Zaujímavá prednáška, ťažko sa to vysvetľuje keď si tam nebol a dúfam, že ani nikdy nepôjdeš. Nový sprievodca nám ukázal nejaké pracoviská, samozrejme, nedalo sa prejsť všetko. Nebolo by to najvhodnejšie aj kvôli bezpečnosti. Neviem či to súviselo s tým, že sme mali v skupine aj nejaké dievčatá, tak aby chlapom neprepínalo. Naozaj neviem, ale v podstate aj na čo. To čo sme v ten deň videli nám úplne stačilo. Niektoré tie miesta sa dajú vidieť aj v dokumentoch. Išli sme sa pozrieť aj na zrekonštruovaný takzvaný hrad, kde boli väzni zabarikádovaní. Dali to naozaj pekne dokopy. Keď sme prechádzali cez basketbalové ihriská, náš prednášajúci si všimol, že si väzni medzi sebou niečo podávajú a okamžite im to zbadal. Boli to zjavne cigarety.

Asi mali na športoviskách zakázané fajčiť, alebo čo. Ale zaujímavé ako si to mohol všimnúť. Pre mňa to bola úplne banálna vec, lebo som sa s tým za múrmi ešte nestretol. No tak čo. Niečo si podali, veď to je úplne v poriadku. Aspoň som si to myslel ale realita bola iná.

Zatiaľ sme prechádzali iba vonkajšie priestory ale konečne nás zobrali aj dnu. Normálne by som si povedal, že príjemná zmena po tej kláde vonku ale vieš, už sme boli úplne, úplne v base. Vo vnútri to vyzerali klasicky, ako aj v našom ústave, len viac vynovené. Prešmi sme nejaké cely, dokonca niektoré dvere sa aj otvorili, aby nám väzni mohli povedať ahoj. Neviem či to malo byť nejaké milé gesto, vybrať niekoľko vytipovaných reprezentačných a usmievavých pánov, aby sme mali pocit, že im nič nechýba. Neviem, ale nejako ma to nezaujímalo. Čo však bolo zaujímavé boli dvaja odsúdení. Volali ich opičky. Hneď ma napadlo, že je to asi vôli tomu, že sú rómovia. Nerád by som sa nejako extra dotýkal tejto témy, vieš, že tieto záležitosti idú mimo mňa. Ale to čo som videl mi skoro vyrazilo dych. Naozaj sa správali ako z pralesa. Chodili dobre, že nie po štyroch, hulákali nezrozumiteľné slabiky, plieskali sa o dvere. Povedali nám, že hygienu nedodržujú, potrebu vykonajú všade len nie do záchoda a tak podobne. Pritom si zober, že majú nárok na vychádzku, telefonát, nákup a tak podobne. Neviem si predstaviť ako ich vedú na vychádzkové dvorce a vôbec ako po nich upratujú. Teda pokiaľ nechcú ísť na vzduch, tak nemusia ale poriadiť sa to po nich musí. Mne prišlo, že to boli nejaké biele kone a niečo sa im stalo a z toho ostali prepnutí. Inač si to neviem vysvetliť. Vraj dostali za slušné chovanie čokoládu. Zjedli ju, to je jasné. Ale ani si ju nerozbalili. Išla do nich s obalom aj alobalom. Tak si vieš spraviť vlastný názor. Pre takýchto ľudí majú byť zriadené detenčné ústavy ale na Slovensku nie je bohužiaľ ani jeden. Možno jedného dňa ale česť príslušníkom, ktorí pracujú s takýmito väzňami. Neviem či by som to ja zvládol bez toho, aby som nemal doživotné následky.