Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Dostali sme sa aj na celu bossa všetkých bossov ale v tej dobe bol akurát v posilňovni. Sprevádzajúci príslušník nám vysvetlil prečo je doba strávená v posilke pre väzňov tak dôležitá. Za prvé tam strávia čas, za druhé sa udržujú vo fyzickej kondícií čo je podľa môjho názoru kontraproduktívne ale nejdem sa v tom vŕtať a za tretie vybijú si tam energiu, ktorú by mohli zúžitkovať pri možnom úteku. V podstate tam chodia, aby nerobili zle. Všetci sú spokojní a tak je to dobre. Viem, že jednej príslušníčke sa podarilo od neho získať podpis do jeho knižky, ktorú si nenápadne prepašovala so sebou. Bohužiaľ sa to prevalilo a dievča nemalo v zbore dlhú životnosť. Človek by si aj zaťukal na hlavu, ale načo. Zjavne mala jasné priority a nemyslela na prípadné problémy.
Neviem ako a kedy sa jej to podarilo, ale dodnes príslušníci z danej basy používajú túto historku. Zábavná a poučná zároveň. Na rovnakom poschodí sa zdržuje viac ľudí z podobného biznisu, ale tí už pre mňa neboli nejako extra dôležitý. V tej dobe som ešte nemal prečítanú ani jednu knihu o histórií slovenského podsvetia a nejako som sa o ňu nezaujímal ani v minulosti, všetko malo prísť až neskôr, takže zatiaľ mi mená podobného charakteru v ušiach nerezonovali. Prehliadka sa končila v miestnosti pre návštevy. Úplne nezaujímavá miestnosť kde nie je čo vidieť ale tie pikantnosti, ktoré sa okolo tejto miestnosti hovoria. Normálne by si neveril čoho sú ľudia v base schopní. Že sa niečo prenesie, to neviem povedať na sto percent, ale možné to je. Ale vieš si asi predstaviť aké to je keď chlap dlho nevidí ženu a táto príde nahodená ako dievčina z Panónskej. Naozaj vtipné historky vznikajú pri podobných stretnutiach.
Ani neviem ako rýchlo prebehla exkurzia a už sme smerovali do basy číslo dva. Vôbec som o nej nevedel, v konečnom dôsledku, nevedel som skoro o žiadnej base na Slovensku. Do tej doby som nepoznal nikoho kto by sa o podobné zariadenia zaujímal, teda pokiaľ tam nemal smerovať. Z diaľky vyzerala obrovsky. Jedna jediná budova za mestom, všade naokolo iba pole. Pred basou zástavka. Nemyslel som si, že by ťa niekedy do basy mohla zaviezť autobusová linka, ale zjavne je to možné. Klasicky dve kontroly a ocitli sme sa na niečom čo by sa dalo nazvať ako dvor. Boli sme takpovediac v strede celého ústavu. Archeológia tejto stavby bola viac ako zaujímavá. Niektoré budovy boli postavené na kubánsky štýl. To znamená, že stena začína nie od podlahy, ale niekoľko centimetrov nad ňou, aby v letných mesiacoch mohol lepšie cirkulovať vzduch a nebolo také teplo. Na Kubu super nápad ale na slovenské pomery by som to za takú skvelú vychytávku nepovažoval. Nakoľko nebolo široko ďaleko nič, od čoho by sa mohol vietor odraziť, bola tam zima ako na Aljaške.
Naozaj skurvená zima, neviem ktorý debil to mal na svedomí, ale týmto by som ho rád pozdravil. Ešte som nevedel do čoho ideme. Poriadne sme nezahliadli ani jedného väzňa, ale sľubovali nám, že to bude zážitok. Tak ako zážitok to bol. Stačilo nás zaviesť na prvé poschodie. Celé ale na komplet celé smrdelo po výkaloch. Dostali sme sa na nejaké sprísnené oddelenie a podľa výrazu tváre príslušníka, ktorý mal v ten deň službu, nebolo to tam asi med lízať. Keď nás väzni začuli, začali vrieskať ako v mučiarňach vo filmoch s tematikou stredoveku. Otras. Ak by malo nejako vyzerať peklo, tak to bolo práve tu. Nie, že by mali nejaké zlé podmienky na výkon trestu, ale zjavne tam boli ľudia, ktorí patrili do detenčného ústavu. Zato vychádzkový dvorec mali super. Vyzeral ako balkón, výhľad na kopce, lúky, lesy. Ako z nejakej básničky. Prvý dojem mi hovor, že asi nebudú normálny. Myslím tých za dverami. A aj to tak bolo. Psychiatrickí pacienti a tak podobne. Ten pach sa nedal vydržať. Myslím si, že na verejných toaletách je to niekoľko násobne lepšie.
Vraj sa tam liečia drogovo závislí, gambleri, alkoholici a podobné existencie. Nikoho nechcem ponižovať ani sa nad nikým povyšovať, len som ti to chcel upriamiť. Zaujímavé na tom všetkom bolo, že personál, ktorý sa mal o toto všetko starať, tým myslím zdravotnícky personál boli všetko ženy a z toho jedna doktorka. Na celý ústav jedna doktorka, ktorá sa mala denno- denne rozprávať s muklami o ich problémoch a trápeniach. Neviem či by som na toto mal žalúdok. Ale dámy to brali s nadhľadom. Tiež by prijali keby sa postavili už spomínané detenčné ústavy, ale nie je to v kompetencii nikoho z nás. Z celého priestoru išla nepríjemná energia. V skratke to tam bolo desivé. Najdesivejšie bolo keď sme sa išli pozrieť do jedálne. Obrovská hala, ktorá by sa ideálne využila na Oktoberfeste. Ja jedného príslušníka, ktorý väzňov sprevádza na raňajky, obed, večeru pripadá tak stodvadsať kusov. Predstav si že ty ideš s toľkými chlapmi, ktorí ťa zrovna nemajú v láske na večeru. Bohvie, koľkí z nich so hovoria, že je to ich posledná. Ono vzťahy medzi bacharom a muklom nemusia byť také ako máš možnosť vidieť vo filmoch. Nie všetci ťa chcú napadnúť nedajbože nadobro odpratať. Taktiež nejestvuje ani kamarátstvo medzi príslušníkom a muklom. Môžete sa tolerovať, občas prehodiť nejaký vtip, ale stávajú sa situácie, ktoré si môže druhá strana zle vyhodnotiť a vtedy nastávajú konflikty. Kázeň musí byť dodržaná a to sa niekomu nepáči. Mnoho z nás majú problém s autoritami a tak podobne. Ale ak si mukel, musíš to strpieť, ak si príslušník, asi nie si na najvhodnejšom mieste.
Číslo tri bola jediná basa svojho druhu. Nebola ani desať minút od nášho výcvikového stanovišťa. Od ostatných sa líšila svojim osadenstvom. Bolo striktne ženské. Tu bolo na moje počudovanie všetko v poriadku. Pekné prostredie okolo, nikde nijaké výkriky, nik sa nedožadoval našej pozornosti. Je inač veľký rozdiel keď prídeš na celu kde sú ubytovaní chlapi a keď prídeš na ženskú celu. Udržujú poriadok, dokonca aj vôňa je úplne iná. Teda, dá sa tam vydržať dlhšie ako v mužskej. Nijako inak to nebolo ani s basou. Zaujímavé bolo, že sme sa s nijakou odsúdenou ani nestretli. Asi sú dámy viac ostýchavé. Ale bolo to v poriadku. Boli sme sa pozrieť na pracovisku kde sa šilo. Musím sa priznať, že som tam videl dosť predmetov, ktoré by sa dali použiť na malú vzburu, ale tam to berú prirodzenejšie. Neboja sa, že by dámy mali v úmysle niečo podobné spáchať. Je zvláštne prísť do basy kde sedia iba ženy. Nejako mám zakorenené v hlave, že ženy nepáchajú v nejakej extrémnej miere trestnú činnosť, ale práve tu som sa vrátil do reality. Zmes je rôzna. Od účtovníčok cez prostitútky až po vrahyne. Nie je podstatné kto si ale čo robíš. Asi tak to vidím ja.
