Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Nie je nič krajšie ako keď sa blíži koniec. Aspoň pomyselný koniec utrpenia a za ním už len neopísateľné blaho. Je až zarážajúce ako sa myseľ a názor mladého príslušníka po niekoľkých rokoch v zbore zmení. Až sa mi chce z toho smiať. Alebo plakať, no každý sme si strojcom svojho šťastia.
Ani sme sa nenazdali a už sa začali blížiť prvé skúšky. Najprv fyzičky, po nich donucováky, zdravotná príprava, alebo zdravotné minimum ako som neskôr pochopil, poradová príprava a samozrejme záverečná odpoveď. Z tej sme mali strach asi všetci. Nie tak dávno si veľa z nás pamätá maturity a skúšky na vysokej škole. Kto to zažil, zaprisahal sa, že už viac krát nie. Ale ani nechceme a život nám do cesty prinesie vždy novú a novú skúšku. Človek sa nenazdá a ocitne sa pred nejakou komisiou, ktorá ho má vo svojej predstave ako je nedokonalí ešte viac udupať. Veľká česť šťastlivcov z opačnej strany.
Zima je ako stvorená na fyzické previerky. Ľad na bežeckej trati, sneh namiesto pieskoviska, výborná nevykúrená telocvičňa kde sa okná ani v najmenšom prípade nezatvárajú, však čoskoro je tu leto. Na to všetko, čo som ohľadom tejto témy napísal sa moja kondícia rapídne zvýšila. Nehovorí, že spomínané testy boli prechádzka ružovou záhradou, ale badal som obrovský posun. Aj keď podmienky v ten deň neboli vôbec najlepšie. Ostrý studený vietor, ktorý sa zarezával pod kožu bol fakt nepríjemný, ale nikto z nás nebol ochotní si pripustiť zlyhanie. Beh na sto metrov bol z polovice ako istá smrť ale nakoniec početná väčšina ostala na nohách a dokázala do cieľa dobehnúť bez ujmy. Aspoň fyzickej. Disciplíny v telocvični jedna báseň. Ojebávať na brušákoch sa nedalo, čiže sme si siahli na dno síl a hrazda, aspoň z môjho pohľadu malina, pár sekúnd a bolo hotovo. Išlo to skoro ako po masle a podľa mojich predstáv. Kiež by všetko ostatné čo bude nasledovať išlo minimálne takto.
A v podstate to aj tak bolo. O zdravotnej nemusím ani veľa písať. Ako takú znalosť o záchrane ľudského života som mal aj pred tým ako som nastúpil do zboru, ale v tomto prípade nie je vôbec na hanbu zopakovať si ako sa mám zachovať. Jednotka ako vyšitá, teda, kto ju nemal, tomu by som sa do rúk nezveril. Ale nemusí to byť pravidlo.
Skúška z použitia donucovacích prostriedkov by nemala byť tiež nijaká tragédia. Veď predsa hmaty, chvaty sme omielali stále dokola, použitie pút, spútavacích retiazok a opasku tiež bez problémov a nejaký obušok a tomfa, to je tiež v pohodičke. Všetko išlo podľa plánu, jasné, bol som nervózny ako som si dlho nepamätal, ale ide len o to, že ma niekto známkuje. Chýb som sa vyvaroval, nič som nemohol pokaziť. Pokiaľ by nastala taká situácia, verím, že by ma môj kolega/ figurant v predstihu nenápadne opravil.
Všetko išlo takpovediac automaticky, výzva aj následné spútanie. Trocha som ho pridusil na zemi, ale nie je to nič čo by bolo zakázané samozrejme, že sa to smie robiť iba v rámci zákona a primerane. Zákrok dopadol na výbornú, ale doplňujúca otázka ma zarazila. Mal som povedať zákon, respektíve predpis, ktorý opisuje použitie donucovacích prostriedkov. Samozrejme okno ako dvere. Ani za toho boha som si nevedel spomenúť a bolo zjavné, že skúšajúci to vyžaduje a pripisuje tomu obrovskú dôležitosť. Nič sa nedalo robiť, skončil som s dvojkou ale tak hádam sa z takejto známky nestrieľa.
Poradová príprava bola ale iná káva. Nebol som na vojne, tanečné kreácie tiež neovládam, čiže moja neschopnosť v tomto smere sa nedala nijako zakamuflovať. Rytmus mi niečo hovoril, ale je to dosť málo, aby som sa cítil vo svojej koži. Dopredu, otočka, naspäť, nástup atď to by nebol taký problém. Avšak otočky a podobné manévre, tak som už nebol ako ryba vo vode. Šťastena však v ten deň stála pri mne a kiež by to dokázala aj pri tom najhoršom čo ma čakalo. Záverečná odpoveď.
Tá sa mala skladať z troch známok. Už si ani nepamätám presne o aké predmety a zamerania išlo. Rád veci vypúšťam z hlavy. Hlavne tie, ktoré nepotrebujem. A na toto som chcel rýchlo zabudnúť.
Do tried sa vchádzalo malo vchádzať po štyroch. Zvolil som jasnú taktiku. Tá je dôležitá. Pôjdem dnu v prvej štvorke, vytiahnem si čo si vytiahnem a budem dúfať, že to bude dobré. Prinajmenšom. Už len jednu noc sa vyspať a je po tom. Môžem premýšľať či sa môj budúci život vydá smerom do zboru a stane sa zo mňa oficiálny príslušník, alebo si idem hľadať brigádu do Tesca. Tak či tak, nemal som na výber a na posledné skúšky, už keď som došiel až sem, som musel ísť. Ale nepanikáril som. Teda až do večera, bolo v mojom záujme sa ešte stihnúť dobifliť to čo som zameškal, ale nemal som už toľko síl. Jediná možno alternatíva bola ísť na pivo. Spolubývajúci ma ani nemuseli dlho prehovárať, opäť som sa zariadil spôsobom bye bye zodpovednosť. Cítil som potrebu vypustiť paru a toto bola jediná možno príležitosť, teda tak ako som to videl ja. Pivo ale samozrejme nijako neúčinkovalo no a mňa nenapadlo nič iné ako kombinovať. Tak som si do toho lupol ešte niekoľko becheroviek. Konečne mi bolo lepšie, nik sa samozrejme nemôže ani čudovať. Bál som sa, že nasledujúce ráno mi nebude práve najlepšie ale zobudil som sa úplne fit. Ani bolesť hlavy a ani mi nebolo nevoľno. Proste a jednoducho som bol nachystaný. Nepremýšľal som či to bude dobré alebo nie, jednoducho som vypol a nechal pracovať autopilota. Všetci možno budúci absolventi sme sa stretli na zasadačke. Povedali nám nejaké informácie a mohlo sa ísť na vec. Vtedy si jeden prísediaci všimol, že mám nejaké zvláštne ponožky.
Zvláštne možno pre neho, ale podľa mňa to bolo klasické príslušnícke ponožky, ktoré fasuje každý jeden z nás. No boli možno viac krát vyprané ale inač všetko sedelo. Žiadne srdiečka ani iné symboly. Proste klasika ale svojim ustavičným pindaním ma donútil si ich prezuť. Nepamätám si na toho zmrda ale ďakujem mu, že som sa nedostal do prvej štvorky. Keď som dorazil pred triedu, už tam bola prvá várka a mne sa nepodarilo vpichnúť k nikomu z druhej, ani tretej. Vyzeralo to, že pôjdem medzi poslednými. Neznášam čakanie a toto bolo ako čakať na popravu. Už už sa rysovala iskierka nádeje. Jedna baba bola tak vystresovaná, že chcela ísť až posledná. To by bolo pre mňa super. Mám rád rýchlu smrť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela a v jej očiach som zbadal niečo ako výsmech. Srať na ňu, čo má prísť príde. A konečne prišla rada na mňa. O necelé tri hodiny. Sklovinu na zuboch som mal úplne vydretú, nechty obhryzené. Vytiahol som si otázku. Hlava sa mierne zatočila ale telo nestratilo koordináciu. Čo s tým do riti ja idem robiť. Stará stratégie ešte zo školských lavíc ale nepustila. Je treba čo najviac písať. Písať aj keď píšeš bludy. Ako ja teraz. Z tejto prípravy som mal čerpať na ústnej odpovedi. Keby chceli, kľudne tam na mieste zaspievam a zatancujem, len aby už bolo po všetkom. Komisia si ma tam napodiv nenechala nijako dlho. Odrapotal som čo bolo na papieri plus nejaké doplňujúce otázky a ani som sa nenazdal bol som von. Môj pocit? Také tri trojky. Možno dvojka z práca ale inak som nemal dobrý pocit. Výsledky sme sa mali dozvedieť až poobede a potom hurá cesta do domovského ústavu. Preč z tohto miesta ktoré mi ešte dlho budú pripomínať zvláštne myšlienky.
Nastala chvíľa, kedy sme sa mali zoradení ako vojačikovia dozvedieť naše výsledky. Samozrejme sa povie súhrn, koľko z nás prešlo a koľko nie, aký je priemer známok a tak podobne. Pravá realita nastane až keď do rúk dostaneme svoje vysvedčenie, ktoré s nami bude preberať vedenie našej basy. Iba jeden nespravil. Dúfal som, že to nie som ja, okolo bolo kopec truhlíkov, ktorí mali istotne menej šťastia a znalostí ako ja. V podstate som to už mal v suchu. Až kým neprišlo na moje meno. Neviem či sa ti vybaví v hlave také to pravé stuhnutie, myslím celého tela. Ja som si zažil presne to. Išiel som si vyzdvihnúť vysvedčenie s pocitom, že ak to bude zlé, okamžite zdrhám, alebo ešte skôr. Vzal som si ho, potriasol všetkým pravicou ale nebol som schopný doň nahliadnuť. Až keď som si sadol som bal akú takú guráž kuknúť očkom. Samé jednotky. Niekto sa musel zmýliť, ale meno sedelo. Myslím si, že ten zmrd čo ma poslal po ponožky si odo mňa zaslúži jedno veľké ďakujem. Po taktickej stránke bolo prezieravé ísť medzi poslednými. Už len z dôvodu, že komisia bola unavená a počula tak maximálne každé tretie slovo čo som hovoril. No nič, jediné čo je treba si pobrať svoje saky paky, nastúpiť a odviesť sa domov, teda do svojho domovského ústavu naproti novému osudu.
