Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Pravdou však je, že mi za niekoľko dní zazvonil telefón znovu. Notoricky známe číslo, možno sa mi len chceli poďakovať, že som sa zúčastnil a že mi prajú do budúcnosti len to najlepšie. Omyl. Bol som slávnostne pozvaný na absolvovanie fyzických testov. Ďalší krok ku môjmu zasväteniu do zboru. Už len dva body a bol by som zahojený. Teda aspoň po duševnej stránke. No je to fajn, som pripravený a na natrénovanie nejakej hrazdy mám ešte dosť času. Len aby to tak bolo aj naozaj. Táto záležitosť športového charakteru sa mala konať za tri dni. Neviem či si chcel niekedy vycibriť svoju techniku na hrazde za taký krátky čas, ja teda áno a poviem ti, že sa to jednoducho nedá. Beh som mal v poriadku, aspoň som si to myslel. Zabehnúť zabehnem aj keď som bol v tej dobe silný fajčiar, ale behať na čas a splniť nejaký limit, do toho sa mi zrovna dvakrát nechcelo. Nuž, ale keď je to nutné nedbám. Rozložil som to presne ako vysokoškolák pri príprave na záverečnú skúšku. Mal som tri dni, z toho som si dal dva na tréning a posledný vypustím. Veď, ktorý hlupák by trénoval ešte deň pred fyzičkami. Dal som si beh, žiadna sláva. Skúsil som brušáky, ťažko pod limitom. Hrazda? Len pohľad na ňu ma dokázal presvedčiť, že to nedokážem. Takže bol čas na plán B. Skúsiť si dopomôcť vierou. Sľuboval som hory doly ak budem mať túto záležitosť úspešne za sebou. Začnem pravidelne cvičiť, aj sa lepšie stravovať, žiadne pivo cez týždeň a mohol by som ti toho opakovať do nekonečna. Ako keď si pekne na šalát, čupíš pri wécku, objímaš misu a prisaháš, že ak toto dopadne dobre, už nikdy nebudeš piť. Vieš si to predstaviť.
Bolo to ráno ako stvorené na trocha toho pohybu. Počasie tak akurát, pod mrakom, priam stvorené na beh. Nevyzeralo, že bude pršať čiže nič lepšie som si nemohol ani priať. Pri hlavnej bráne sme sa stretli traja chalani. Teda dvaja chalani a jeden chlap. Nie, nebol som to ja. Dotyčnému ťahalo na štyridsiatku, nevyzeral zrovna ako typ, ktorý by sa hodil do basy a nie to ešte na dvanásť minút behu. Ale nakoľko nerobím unáhlené závery, prehodil som s ním niekoľko slov a zistil, že sem ani nechcel ísť. Bol donútený. Tak vidíš, do basy sa dostaneš veľmi ľahko, niekedy to nie je ani tvojou vinou. Ďalší mlaďas bol také to neviniatko zo strednej. Akože namakaný bol zodpovedne ale po spoločnej konverzácií v tejto dnešnej zostave som došiel k názoru, že to je všetko čo poskytuje. Bol som zvedavý, ako bude v ten deň ešte schopný napísať diktát. Na ten som skoro zabudol. Je to príjemná vsuvka do všedných skúšok, ale načo to komu je. Teda, viem načo je dobré poznať pravopis, ale nechápem k čomu to pomôže v tejto práci. Možno chcú vyselektovať zlé kusy od tých vhodných. Sranda je, že sa im to vo veľa prípadoch nepodarilo. Všetci sme si však strojcami svojho šťastia.
Vstup do basy mal rovnaký priebeh ako po prvý krát. Ale tentoraz sme mali pri dverách do ABéčka (administratívna budova) pristavené auto. Pri ňom sme mali počkať. Nikto nevedel na čo alebo na koho, ale čakali sme. Zbadal som zdravotnú sestru, ktorá nám vysvetlila, že ide s nami. Nerozumel som, či je to kvôli tomu staršiemu gentlemanovi alebo je to bežná súčasť, no prišlo mi to vtipné. Za ňou sa doslova dokrivkal nejaký príslušník. Blond vlasy, na náplecníkoch košele veľká zlatá hviezda na oboch stranách. Asi to bude niekto dôležitý, ale bohužiaľ pre mňa nepodstatný. Zatiaľ. Zjavne nejaký doprovod, lebo by ma ani vo sne nenapadlo, že tento pán ma na starosti previerku telesnej zdatnosti príslušníkov. Akože, nič nie je nemožné, ale nesedel mi na športovo zdatného človeka. No môj pohľad na ľudí sa neraz mýlil. Na moje očakávanie sa vynoril ešte jeden šľachovitý, na prvý pohľad príjemný chalanisko. Tak, teraz som už vedel, ktorý je tu makač. Prebehli nejaké základné kecy a už sme boli v aute. Poznal som názov, ale popravde nevedel som kam ideme. Toto mesto mi bolo známe iba z nočných záťahov a to som istotne nešiel na nijaké športovisko. Jedine ak pod tribúnu na fľašku. Po chvíli sme zastavili na futbalovom štadióne. Keď som videl štyristo metrový okruh, trocha to so mnou zatriaslo. Plný počet v behu znamenal, že spravím 2900 metrov. Nech som rátal akokoľvek, nevychádzalo mi to. Nuž, zjavne sa zapotím, ale veď preto som tu. Mali sme si dať rozcvičku. Nikdy som na rozcvičky nebol, nevedel som ako ich robiť s tým, aby som nevyzeral ako debilko. Tak som sa tam akože naťahoval a predstieral, že všetky moje šľachy a svaly sú v tom najlepšom poriadku, zahriate a pripravené na výkon. Bože, som ja ale skvelý herec, pomyslel som si. Popravde som bol stuhnutý, že by aj ruský masér zaplakal. Ale čo už, som predsa bojovník, inak by som sa nenechal na podobnú záležitosť nahovoriť. A všetko čo robíme, je treba robiť najlepšie. Ďakujem motivačnej literatúre za jej prínos do môjho života.
Na začiatok bol pripravený skok z miesta do piesku. Nie je nič horšie ako piesok v topánke a ponožke. Ako ja to neznášam a pravdepodobnosť, že sa moje najhoršie nočné mory splnia bola výrazná. Meriam meter šesťdesiatdeväť. Vtedy som vážil nejakých osemdesiatdva kilo. Odskoková sila, pod úroveň. Nie som dobrý v geometrií ani vo výpočtoch, ale ak by som to mal nakresliť, teda smer trajektórie, bol by veľmi blízko osy x. Čiže moje y by nedoskočilo ďaleko. A tak nejako sa aj stalo, aj keď to dopadlo nad moje očakávania. Dva metre dvadsať. Neviem koľko som mal za to bodov, ale tento výsledok ma donútil využiť ešte dva pokusy a zlepšiť moje doterajšie skóre. Tak som to skúsil znovu. A ešte znovu. Stále dvestodvadsať. Nevadí, istotne to doženiem na behu. Nasledoval beh na sto metrov. Pohodka, aj keď som relatívne nízky, dokážem vystreliť ako zajačik Duracel. Nôžky sa mi len tak prepletajú. Môže za to aj môj vtedajší strach zo psov. Musel som byť na tieto situácie pripravený od útleho veku, lebo beh na krátke vzdialenosti som mal naozaj rád. A vždy sa mi to hodilo. V podstate ma beh baví, ale nemôže ma nikto naháňať alebo na mňa striehnuť so stopkami. To ma dokáže vyviesť z rovnováhy.
Tak som si ako svojho bežeckého partnera vybral mlaďasa. Chcel som mu dokázať, že veľké bicepsy za teba nezabehnú. A mal som pravdu. Štart sa mi vydaril a asi v polke som už mal pred ním značný náskok. Nešlo mi o to zabehnúť čo najlepšie, ale urobiť si základ pred tým ako sa dostanem na hrazdu. Tam som vedel, že ma mladá krv dostane. Keby sme behali na škváre, hltal by prach z mojich podrážok. Ako v amerických filmoch. Staršieho parťáka sme nechali bežať samého. Čakal som, že sa lepšie sústredí a nebude naňho vyvíjaný taký tlak. To ale nikomu nepomôže, pokiaľ nebeháva alebo sa mu nechce. A on predstavoval všetko spomenuté. Nebol nahecovaný a ani beh nebol jeho silnou stránkou. Čakanie na jeho osobu vo finiši bolo ako sledovať Extrémne premeny na Markíze. Nie a nie sa priblížiť. Bolo to tak nekonečné, až som sa začal nudiť. Preboha však len sto metrov, zaber už tou riťou, znelo mi v hlave. Pokriky a povzbudzovanie nemalo význam. Tu bolo jasné, že sa niečo podcenilo. Ešte, že to hovorím ja, majster sveta ultra fitness bodybuilder.
Kým sme sa všetci vydýchali, hlavne pán, ubehlo asi päť minút. Dosť krátky čas na regeneráciu a ja som už mal popravde aj dosť. Neviem či je možné, aby som zvládol ďalších dvanásť minút behu. A v nejakom solídnom tempe. Nech sa mi smeje kto chce, ale proste som nebol zrodený pre šport. Keď to už už malo prísť, keď sa mali stopky zapnúť a my sme mali posledné sily vynaložiť na túto skúšku, stala sa tá najlepšia vec. Ranné mračná a opar sa rozplynuli a vyšlo krásne slniečko. Na pocit takých tridsať stupňov, ešte som nespravil ani jeden rýchlejší krok a už som pachtil ako bernardín v lete. Príslušník zodpovedný za toto celé fiasko nás odštartoval a krútenie dokola mohlo započať. Klasicky som sa dostal na čelo domnievajúc sa, že potiahnem našu malú skupinku. Ale ani po polkolečku som nedokázal chytiť správne tempo a ustáliť si dych. To bola naozaj zlá situácia. Jediné pozitívum bolo, že obaja parťáci ostali ďaleko za mnou. Buď som taký rýchly alebo vedia čo robia. Po prvom kole mi to došlo. Prepískol som štart. Bol som úplne mimo. Môj cieľ bol sedem okruhov. V žiadnom prípade. Ak by som to dokázal, musela by tá sestrička zasahovať veľmi promptne a nevyzerala na to, že sa jej na danom mieste chce poskytovať prvú pomoc. Ani sa jej tam nechcelo byť.
To som si všimol ešte kým som vedel rozoznávať tváre. Táto schopnosť sa stratila po kole číslo dva. Nielenže tváre, ale nevidel som už ani pred seba. A tých dvoch za mnou už tobôž nie. Nevedel som vôbec či ich mám ešte za chrbtom a či vôbec bežím, kráčam, ležím alebo len snívam. Obehol som finišovú čiaru a zrazu na mňa nejaký hlas zakričal číslice. Takže nesnívam, naozaj bežím, teda asi a tento výkrik mal predstavovať čas za ktorý som spravil kolečko. Vnem prešiel do ucha, ale ďalej nepokračoval. chcel som si to nejak ucelenejšie prehodnotiť no žiaľ, nedalo sa. Už som nevnímal. Istotne som mal pokles cukru a verím aj v maličký infarktík. Na to, že som nič nevnímal, ma veta: ,,máte ešte jednu minútu´´, zasiahla naozaj fatálne. Nebolo mi zrejmé koľko už som odbehol, ale ak som nechcel ostať zahanbený, toto bol čas sa naozaj zaprieť a ísť naplno. V hlave to bola krásna predstava, ako pozbieram všetky sily a s chuti si dám nejakých dvesto metrov s prehľadom. Ale keď som sa pozrel na nohy, pochopil som, že to tých dvesto metrov môže byť naozaj iba v mojich predstavách. Poviem ti úprimne, neviem koľko som zabehol. Či dve päťsto alebo menej. Ale stačilo. Svaly mi horeli, oči slzili a v ústach som mal iba podivnú zmes slín a chuti porážky. Kým som to predýchal musela ubehnúť pekná chvíľa. Vedel som len, že nemôžem zastať, inak by som odpadol a sestrička by sa musela predviesť. Nie je dôležité či som v jej schopnosti veril alebo nie, jednoducho som nechcel vkladať svoj život do rúk niekoho iného, aj keď situácia vyzerala, že nebudem mať na výber.
Osobne som bol hotový, ale tí dvaja vyzerali, že si to príjemne užili. Až neskôr som zistil, že keď nevládali, išli krokom. To nebolo nič pre mňa, radšej zomrieť, ale keď raz sa ide behať, tak sa beží a hotovo. Veď sme sa prišli ´´ukázať´´.
Na tvárach nášho dozoru som nevidel nič, čo by predpovedalo ako na tom sme. Aspoň niečo pozitívne, určite by mi nepomohlo keby som videl sa niekoho na mňa uškŕňať kvôli mojim výsledkom. Keď som ako tak prišiel k sebe, pochopil som, že to najhoršie ma len čaká. Cesta do ústavu ma bodala každým prejdeným metrom. Tá všivavá hrazda. Srať na brušáky, skúsim to nejako cez stehná a bude pokoj, ale hrazdu nijako neoserieš. Buď to máš alebo nie. A ja som to samozrejme nemal. Blondiak sa od nás odpojil. Zjavne už nebol zvedavý na našu ďalšiu maškarádu. Prial som si vidieť jeho počínanie v týchto disciplínach. A istotne nie len ja. Zliezli sme v ústave do posilňovne, teda ak sa tomu tu tak hovorí. Bolo to ale určite najschopnejšie miesto kde sa nachádzali činky. To musím uznať. A koho tu nevidím. Prišiel sa pozrieť aj Alfa. Asi to majú rozdelené. Jeden má exteriér a druhý interiér. Ako krásne sa dokážu ľudia dopĺňať. Prišiel v košeli a slušných nohaviciach. V celku podarený kontrast, on vždy pekne oblečený a my, spotení a smradľaví v športovom. Ani tento jeho outfit mu nebránil ukázať nám aký je to frajer. Ľahol si na lavičku pod multipress a hybaj ho spraviť niekoľko opakovaní na prsia. Vraj sa musíme udržovať. Neudržal by som ani vlastného vtáka nad pisoárom, keď už sme pri tom, takže jeho slová padli na úrodnú pôdu. Prečo sa len museli prestriedať. Je veľmi náročné byť v jeden deň v toľkých očiach za lúzra. Akože pri behu dobre, pokiaľ je to v mojich silách, rozbehnem sa prvý, ale čo sa týkalo štverania sa na hrazdu, rád som prepustil svoje miesto jednotky mladšiemu ročníku. Nech sa konečne ukáže, na to ako vyzerá sa zatiaľ nepredviedol v najlepšom svetle.
Samozrejme som vedel výsledok dopredu. Stačilo mu spraviť dvanásť opakovaní na plný počet, chalan sa ale nechcel nechať zahanbiť a pri čísle šestnásť som ho musel stopnúť, nech sa nepredvádza. Trocha som zaváhal a latka bola nastavená až príliš vysoko. Moja chyba, do budúcna sa z nej poučím. Zvolil som úchop podhmatom, rátal som s tým, že moje bicepsy sú silnejšie ako chrbát. Bolo treba premýšľať hlavou, keď to nešlo svalmi. Prvé dva zdvihy v pohode, ďalšie dva už mi dali zabrať, ale premohol som sa, išiel som úplne na doraz. Výsledok? Krásnych sedem. Šťastné čisto, taký slabší priemer. Ale bol som spokojný. Nie úplne, ale ako útecha mi to postačovalo, stále som mal na mysli, že posledný nebudem. Na to tu bol pánko. Znova neprekvapil. Bolo mi ho kúsok aj ľúto, v jeho výraze nebolo nič. Neviem kto alebo čo ho prinútilo toto všetko absolvovať, ale mal u mňa bod za to, že sa nevzdal. Možno by som sa na jeho mieste takto nezachoval. Takže vešanie sa sme mali za sebou. Vydýchol som si, bál som sa viac ako v mojich predošlých predstavách. Ale tak to jednoducho býva. Nasledovali brušáky, z tých som už mal lepší pocit. Len, aby ma nezapieklo. Jediná myšlienka, ktorá sa mi omielala v hlave dokola. Hlavne to neprepísknuť na začiatku ako beh. Potom to už bude všetko v poriadku.
Času je dosť, nemám sa kam náhliť a keď si zrátam všetky body, snáď by to mohlo stačiť. Taktizoval som ako slovenský hokejový fanúšik na majstrovstvách sveta. Šupol som tam hneď dvadsať na rozbeh, kým ešte nič necítim, kým sa neozýva brucho a hlavne nohy. Čo ma ale najviac zarazilo, bolo to, že mlaďas vedľa mňa spomaľoval čoraz častejšie. Dokonca vynechával, nešiel zároveň so mnou. Jasné, ani ja som nečakal, že ruky budú musieť byť za hlavou, prsty prepletené a lopatky sa musia dotýkať žinienky. Ale on predsa mal byť ten, čo nás v týchto disciplínach strčí do vrecka. Pri tridsiatke ho zapieklo. Nemohol pokračovať ďalej. Neviem, možno som dostal šok z daného výjavu, alebo hypoglikémia, ale po štyriadsiatke som nemohol už ani ja. Možno ešte zopár pokusov, ale rátanie zastalo pri čísle štyridsaťpäť. Mne to stačilo, keď už ani mladík nevládze, prečo sa mám snažiť ja. Aj tak som vyhral. Na plný počet chýbalo ešte dosť, ale ako hovorím, sám pred sebou som bol víťaz. Neviem ani ako dlho trvalo kým som sa dal dokopy a dostal ako tak k sebe. Nejde o nič strašné, nič čo by sa nedalo zvládnuť, veď takéto fyzické preskúšanie mávajú príslušníci každý rok, ale ten stres, pocit, že niekoho sklameš a otázka v hlave, čo na teba budú hovoriť ľudia v tvojom okolí, myslím, že to je to čo ma brzdilo najviac.
