Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.

 

Musel som vycestovať na sever. Najprv mi nebolo jasné, prečo musím ísť mimo mesto, v ktorom som doteraz robil všetky tieto obštrukcie ale budiš. Keď je to tak raz nariadené. Viem čo je rozkaz, jednoducho ho splním. Určite by som sa hodil aj do cudzineckej légie, tak mám už vygumovanú hlavu. Mám tam byť na ôsmu. Auto nemám, otec mi ho na také dlhé trasy nepožičiaval. Ani sa mu nečudujem. Na otázku, prečo mi ho nechce požičať, mi rád odpovedal: ,, auto mám len jedno´´. Deti má dve, to mu samozrejme neberiem. Jeho prístup k životu je úžasný. Takže, nezostalo nič iné, ako si ísť kúpiť lístok na ranný vlak. Neznášam tú trasu, samé tunely, mŕtvy signál a hlavne slovenské vlaky. Stres len na to pomyslieť.

Tak som si nachystal cestovnú stravu. V minulých prípadoch to boli klasicky rezne a chleba, ale dal som si predsavzatie, moje telo je môj chrám. Pre tentokrát sa náhradou stalo ovocie a fitness tyčinky. Liter vody stačí, nejdem sa predsa zapotiť. Klasicky som sa ako vždy mýlil. Opäť ma vychytali s gaťami na pol žrde. Cesta sa dala prežiť aj keď ako som povedal, táto trasa patrí medzi moje najneobľúbenejšie. Moja orientácia v novom prostredí nepatrí medzi moje najsilnejšie stránky a práca s mobilom a mapami bola tiež na dosť nízkej úrovni. Musím popremýšľať či sa to dodnes zmenilo. Ale aspoň, že mi nechýba vynaliezavosť. Zbadal som taxík a už som nemusel viacej riešiť. Sadnem si do starého áčkového mercedesu a už diktujem staršiemu pánovi našu nasledujúcu zastávku. Po mojej rýchlej prosbe sa na mňa s údivom pozrel a chvíľu potrvalo kým zo seba vydal čo i len hlásku. Najprv to bolo podivné citoslovce, premeral si ma a potom sa skoro odpoveďou opýtal: ,, Takže basa? Idete na nástup?´´ Jasné, že idem na nástup ale možno ma nezoberú. Zjavne sme nechápali obaja. Kým sme si porozumeli boli sme už skoro na mieste, ja som bol plný odhodlania a pripravený na dobrý a možno až bravúrny výkon. On bol smutný z toho, že idem do výkonu. A taký mladý. Bola to naozaj komická situácia. Keď som vystúpil, požiadal som ho vizitku, že keď sa budem vracať ozvem sa mu. Vraj tak dlho na mňa možno nebude čakať. Vtedy nám to obom docvaklo. Začiatok tohto dňa bol pre mňa naozaj krásny. Keby to tak pokračovalo až do jeho konca. Tak si teda stojím pred múrmi, ktoré sú poznávacím znakom každej basy. Ale, je pravda, že pokiaľ ti to niekto nepovie, alebo nie si domáci, ani ti nenapadne, že prechádzaš popri takomto zariadení. Ani mne by taká vec nedocvakla. Dal som si dve cigaretky na ukľudnenie. Mal som ešte nejaký čas, tak som ho chcel naplno využiť. Keď si na tú chvíľu spomínam spätne, musel som vyzerať presne ako človek čo ide na výkon trestu z voľnej nohy. To znamená, že prídeš sám na výzvu zo súdu a nemusia ťa doniesť policajti. Len som mal podozrivo málo batožiny.

 

 

Tí, čo nastupujú, majú zväčša pár kíl tabaku, kávy a podobných somarín, nechápu, že si môžu spraviť nákup aj v bufete v base. Síce s vysokohorskou prirážkou, nuž, ale prvotrestanci sú už raz takí, chcú sa na novú skúsenosť poriadne pripraviť.

Chvíľu som váhal či mám pri hlavnom vchode zazvoniť alebo nie, nechcel som nikoho otravovať a byť ako nejaký poštový doručovateľ, no vďakabohu to príslušníci na vchode vybavili za mňa. Cez hlásku sa ozval nejaký pán, všetko som mu vysvetlil a už sa aj otvárali vráta. Bol som ako keby ma vrecom ovalili. Všetci milí a usmiati. Na niečo podobné som z môjho ústavu nebol zvyknutý. Nikde nijaký pohyb, asi si vedia svoju prácu ošéfovať lepšie ako tí naši. Neskoršie som všetkým rozdielom porozumel. Počkal som v priestornej čakárni, mobil som si samozrejme zamkol a inú audiovizuálnu techniku som nemal. Neviem si predstaviť, že by sa dostavil niekto s go-pro kamerou alebo diktafónom. Musel by to byť naozaj drzý frajer. Tak si čakám húpajúc nôžkami, rozmýšľajúc nad tým čo ma čaká. Hlavne žiadny strach, opakoval som si. Jednoducho to spravím tak, ako vždy, nevznikne žiadny problém a ja sa budem môcť vybrať znova naspäť domov. Cesta domov je vždy príjemná.

Vyzdvihol si ma pán v slušnej spoločenskej garderóbe. Nijaký fešáčik ale niečo mi na ňom aj tak nesedelo. Asi som mal dočinenia s mojim odborne vzdelaným porotcom z radu psychológov. Čakal som  na začiatok prostredníka, ale v poriadku. Načo sa zdržovať bokovkami, keď môžeme ísť hneď na hlavný zápas. Tak sme sa predstavili, vysvetlil mi situáciu a opýtal sa ma na cestu. Podal som niekoľko dobre mierených vtípkov ale s ním to ani nepohlo. A máme tu prvé znamenie profesionality. Tento boj bude o čosi ťažší než som si prvotne myslel. Ľudia z mojej domovskej basy mi povedali, že sa mám pripraviť na niekoľko hodinové skúšanie v podobe testov a rôznych slovných hádaniek. Akože nebol som pokakaný, ale rešpekt bol istotne na mieste. Testy som riešil na počítači. Čo bolo super.

Asi by som ti mal priblížiť prečo som z ničoho nič začal byť nesvoj. No, ono išlo o tie spomínané a tak veľmi mnou utajované psychotesty u vojska. Na tie som sa tiež nijako nepripravoval. Vlastne jednu prípravu som mal. Otec mi vybavil stretnutie s jednou psychologičkou z vojenského útvaru. Tá mi dala pod nos niekoľko testov a nechala, aby som si ich vyriešil. Niekoľko krát ma upozornila, aby som nebol zbrklý a poriadne si prezrel či som vyplnil všetko. Akože neviem či si myslela, že som nejaký debil, ale nechala ma samého nech mám kľud. Pekne ma týmto jej vyjadrením podráždila. Čo si o sebe vôbec panička myslí. Keď sa vrátila, pochopil som čo tým myslela. Z piatich strán som vyplnil štyri. Nie, že by sa mi tú poslednú už nechcelo, ale jednoducho som si neotočil list a bolo. Obaja sme sa na tom zasmiali, ona s pohľadom, že teda asi od toho debila nemám ďaleko. Bral som to ako skúsenosť a ponaučenie, ktoré som chcel u vojska zúžitkovať. Ale čo čert nechcel. Zase tie papiere. Ja neviem či nikomu nevadí, že sa týmto spôsobom ničia lesy a veľa krát zbytočne ale veď ako chcete. Najprv som zvládol osobnostný test, potom niekoľko ďalších až nakoniec prišiel, neviem ako by som ho opísal, asi matematický. Tak si ho riešim, som už na konci a ľudia okolo stále píšu. Tupci, ach aký som dobrý. Už mám dávno hotovo a títo tu si stále namáhajú svoje mozočky. No nič, prejdem si to ešte raz. Okolie stále nič, hlavy ponorené v hárkoch. Tak ja neviem či som taký dobrý alebo sa niekde stala chyba. No jasné, že sa stala chyba. Keď inštruktor povedal, aby sme si nezabudli napísať meno a dátum, začala mi dochádzať vážnosť konkrétnej situácie. Kde si tu dočerta mám asi tak napísať meno keď nijakú takú kolónku neviem nájsť. A vtedy mi to došlo...