Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.

To je ten, ktorý rozdáva úlohy ostatným eskorťákom keď sa ide na súd. Na to, že nebol až taký starý, bol šedivý ako starý pánko. Asi mal veľa starostí, alebo proste genetika. Nevedel som. Keď si nový, kontakt s druhými je veľmi zložitý. Nik nevie čo sa ťa ma vlastne pýtať a u teba to platí rovnako. Preto sme prehodili iba pár slov, pozdravili sa a v tichosti sme čakali na príchod niekoho, kto by túto trápnu chvíľu ukončil. A v tom sa zjavil Hnoj. Vždy dobre naladený a usmiaty chalanisko, ktorého poznávacou značkou bolo rozprávanie tých najnechutnejších vecí. Nebál sa v jednej vete slovo riť, penetrácia a chlap skoro za sebou. Vieš si to predstaviť. Kľudne bude pri raňajkách hovoriť o tom, ako by to spravil aj mŕtvole. Možno ťa jeho opis zaskočí, ale musím povedať, že patril medzi mojich obľúbencov. Často sme sa rozprávali o muzike, mal rád metal. Ja len tak okrajovo, ale dokázal mi v tomto smere otvoriť dvere, ktoré mali zostať predo mnou navždy zapečatené. Tak nejak sme sa poskladali všetci z rozkazu a mohli sme ísť na vec. Samozrejme, ako posvätný rituál, pracovný deň musel začať rozdelením. Na ňom sa prečíta denný rozkaz, skontroluje ustrojenosť a pripravenosť príslušníkov. Ako v škole. Na každý deň dve otázky, na ktoré musia náhodní vybraní odpovedať. Pokiaľ nevieš, dostaneš poznámku, že si nevyhovel a musíš sa spovedať vedúcemu. Ako nápad zaujímavé, ale podľa môjho názoru nepraktické. Je mi jasné, že zákony musíš ovládať, ale niekedy ich máš len v hlave. Znenie zákona je pre advokátov. Keď prejdeš výcvikom a záverečnými skúškami, mal by si všetko ovládať bez toho, aby si bol celý život skúšaný ako nejaký prváčik. Podľa mojich informácií táto ranná rutina mení od basy k base. Išli sme si z výkonu väzby a výkonu trestu prevziať obvinených a odsúdených, ktorých sme mali eskortovať na pojednávanie na súde. Zatiaľ som bol v role pozorujúceho. Absolútne nič sa mi nevrylo do pamäti. Videl som iba, ako príslušníci idú v ruke s papierom a vracajú sa s muklami. Spravili im dôkladnú osobnú prehliadku. Toto som naozaj nečakal. Kolónke gay na pornostránkach sa vyhýbam, tak si vieš predstaviť ako to so mnou zamávalo. Niektorí sa prezliekali, iní nie, ale všetci sa museli vyzliecť donaha, urobiť drep, zdvihnúť ruky a päty. Nahliadlo sa im do úst či v nich nemajú schované cudzie predmety. Ide hlavne o bezpečnosť, aby sa nám príslušníkom nič nemohlo stať. Preto dôkladná osobná prehliadka. Ja neviem, možno sú to iba moje domnienky, ale keby som bol v base dlho, vymyslím také veci, že by som preniesol aj ďalšieho obvineného. Cítil som tenkú hranicu medzi bezpečím a problémami. Okrem tohto som cítil oveľa viac. Ten zápach je v niektorých prípadoch na nevydržanie. Ľudia sme rôzny a pochádzame z rozdielnych pomerov. A pokiaľ niekto nedodržuje hygienu na slobode, tu v base je viac než stopercentné, že sa niečomu podobnému nepriučí. To by ho spoluväzni museli biť dennodenne, aby sa zmenil. Fakt, smrad potu a špinavých vecí, neumytých úst, ďalšia facka, ktorú som za tento týždeň zažil. Nebolo mi jasné, prečo sa jedným nasadzujú putá, iným spútavací opasok spolu s putami, takzvaný medveď. Ide o to, že dôležité osoby v našej base prehodnocujú stupeň nebezpečenstva u každého jedného mukla, hodnotí sa závažnosť jeho trestného činu a podľa toho sa mu nariaďujú donucovacie prostriedky, ktoré schvaľuje riaditeľ ústavu. Náš najvyšší. Tavič.

Zaviedli sme ich do autobusu, sám som bol zvedavý ako to v pravom väzenskom vozidle vyzerá. Na to, ktorým som sa viezol prednedávnom, by som rád zabudol. To bolo pracovné stavbárske auto. Vo vnútri boli sedadlá rozdelené na časť pre príslušníkov a zadná polovica bola pre klientov. Stred predelený mrežou. A posledné dvoj sedadlá boli otočené v protismere. Zjavne, aby mohli príslušníci počas cesty dohliadať na morálku v zadnej časti. To bolo jedno z najviac nenávidenejších z miest, aké v autobuse mohli byť. Nik nebol spokojný, keď v rozkaze vedľa svojho mena našiel poznámku: stráženie v autobuse. K smrti som to neznášal.

Pre tento krát ma to ale obišlo. To nevadí, v budúcnosti si to doženiem. Tieto miesta patria kompetentným a tým som zatiaľ ja nebol. Tak som si užíval bezstarostnú a tichú cestu. Nik nemal záujem sa o mne dozvedieť čosi viac. Nebol som studňa múdrostí, o to by ani nešlo, ale nejaký kontakt by padol vhod. Ako nováčik musíš prejsť takýmto začiatkom kým si na teba ľudia spravia plnohodnotný názor. Zatiaľ som bol iba tichý typ čo sa k ničomu veľmi nehlási. Jasné, opýtal som sa keď som niečomu nerozumel, čiže som sa pýtal často, ale to je taká bežná vec. Je treba ukázať svoj záujem a aktivitu ale je nutné to nepreháňať. Zlatá stredná cesta. Myslím si, že sa mi to darilo, ale čo si o mne myslelo okolie vtedy sa už asi nedozviem. Aj keby sa zahrabalo poriadne v pamäti, všetky zlé spomienky nahradili tie pozitívne  čo sa týkalo mňa.

Dorazili sme k budove súdu. Keď sme vyšli pred vchod do autobus, zaujali sme kruhové stráženie. Po nás začali vychádzať von klienti. Každého si zobral jeden príslušník, priložil mu na ruku predvádzacie retiazky a viedli sme ich na čakaciu miestnosť umiestnenú v budove súdu. Išlo o provizórnu celu, kde sa usádzali, pokiaľ všetky súdy neskončia. A to mohlo trvať niekedy dlho. Základom bola suchá strava. Šťastný to príslušník, ktorý nie je lenivý a vie si navariť deň dopredu. Tomuto som sa časom naučil aj ja. Nemal som záujem fungovať ako český turista na paštikách. Poctivá strava znamená veľa, hlavne keď nemáš čo robiť a jediné čo ťa vytrhne zo stereotypu vyčkávania na ďalšie pojednávanie je dobré jedlo. Nebola šanca sa ísť najesť do reštaurácie. Eskorta by bola oslabená a veliteľ by takú vec nikdy nedovolil. Bola možnosť si niečo objednať, ale len ak ti justičná stráž požičala mobil. Ty ako príslušník si ho nemohol mať nikdy u seba. Také boli rozkazy, porušili by sme ním interný predpis a mohlo by dôjsť až ku siahnutiu na plat. Ten bol po všetkých stránkach mizerný ale stačilo vydržať. Treba vydržať. To bola fráza mojich nadriadených na najvyšších miestach. Všetci sme tam držali ako hluchý dvere a predsa k nijakej markantnej zmene nedošlo. Ale o tom ti poviem neskôr. Pojednávania prebiehali jednotvárne. Zazvonil telefón, veliteľ podal eskortný príkaz príslušníkom, tí zobrali klienta a išlo sa na pojednávanie. Vždy idú dvaja, jeden je akoby veliteľ a druhý ho nesie v predvádzacích retiazkach pričom má stále putá na rukách. Tie môže sňať iba na príkaz predsedu senátu alebo samosudcu. Jediné čo sa menilo, boli prípady, z ktoré boli vo väzbe alebo mali trest. Raz to bolo ublíženie, inokedy znásilnenie, krádež, týranie blízkej alebo zverenej osoby, ale občas to boli aj rozvody a podobné občianske pojednávanie. Keď sme sa vracali naspäť do ústavu, veliteľovi eskorty zazvonil služobný mobil. Od tej chvíle som vedel, vždy keď zazvoní služobný telefón mám čakať problémy.

Volal vedúci eskortnej smeny. Po príchode a ukončení sa mám hlásiť u svojho Pána Boha. Môj vedúci. Ten najvyšší. Asi mi chce oznámiť, že sa dopočul ako sa mi dobre vodí, že som aktívny a schopný príslušník, a že je s mojou prácou spokojný. No to iste. Vybehol som na najvyššie poschodie, zadýchaný sa zahlásim, aby ma následne poslal za dvere, že si to mám zopakovať. Ten škodoradostný zmrd. Následne sa vraciam, aby som sa dozvedel skvelú novinu. Do pondelka sa mám naučiť použitie zbrane. To je pre príslušníka niečo ako modla. V našom ústave, ak by si robil tam kde ja, musíš túto poučku poznať odpredu odzadu aj o polnoci. Učenie básničiek zo základnej školy sa neskončilo. Ale basa ťa má niečo naučiť. Či už si príslušník, alebo sedíš na druhej strane mreží. S vystrašeným výrazom som poďakoval za jeho čas a krásnu domácu úlohu a s predstavou príjemne stráveného víkendu som odchádzal smer domov.