Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
V pondelok to malo prísť. Moja dlho očakávaná cesta na výcvik. Pocity boli zmiešané. Doma sa som mnou lúčili akoby môj odchod predstavoval niečo výnimočné. Aj keď som nemal byť preč dlho, lúčenie s mojim najbližším okolím ma bolelo. Na víkend sa domov vrátim a opäť ich uvidím. Tieto slová ma utešovali keď som ráno nastupoval do vlaku smer basa. Nuž, je pravda, že som už pomerne dosť dlhý čas nevytiahol päty z rodného mesta a jeho okolia. Možno už bol dobrý čas na zmenu.
Stretnutie klasicky prebehlo pre našim kráľovstvom. Ja a moji dvaja spolubojovníci Brankár a Študent. Nabalení ako na túru alebo dvojdňovú chatovačku sme sa začali usádzať v aute. Celkom malý priestor na to, že sme mali ísť piati. Popri nás sme brali ešte dvoch chalanov zo susednej basy. Nemal som z toho dobrý pocit. Hneď na začiatku štyria neznámi ľudia, na to som jednoducho nebol pripravený.
Díval som sa na brankára ako sa hrá s niečím na krku. Bolo dosť priskoro, aby si chystal slučku, ale každý z nás sa so stresom musel vyrovnať po svojom. Nikomu nebránim v jeho aktivitách. Lenže tu išlo o niečo iné. Slučka to síce bola, ale tá na kravate. Ani vo sne by ma nenapadlo, že si budem musieť uviazať kravatu. Vždy to za mňa robil niekto zodpovedný. V tomto smere som za takého absolútne nepovažoval. Vraj to robí kvôli príhovoru, ktorý bude nasledovať hneď po našom príchode. Tieto fofry, ešte som si ich mal zažiť viac než dosť. Takže riaditeľ výcvikové strediska chce ku nám prehovoriť. To je síce od neho pekné, ale tieto maškarády si mohli odpustiť. Či som chcel čo nie, musel som sa podvoliť. Ale ako vyriešiť problém s viazaním kravaty? Na tvárach všetkých zúčastnených bolo jasné, že túto schopnosť prenechávali na svojich otcov. Môj to síce nedokáže ani dnes, ale aspoň, že tu bol starký. Bol rád za každé využitie jeho osoby. Brankára napadlo logicky použiť nejaké video z internetu. Kto by to doňho povedal. Nakoniec sa z nás ukázal ako najduchaprítomnejší. Bolo mi ho trocha ľúto, lebo zvyšná pohodlná štvorica rada využila jeho schopnosť. Dokonca sme to zahrali do autu. V podstate, naším zámerom bolo vycibriť jeho schopnosť na vyššiu úroveň. Toto jednoducho nedokázal odmietnuť. Spracovali sme ho bravúrne. Na ľudí to proste musíte vedieť.
Cesta netrvala dlho, ale stále bolo dosť času zamýšľať sa nad tým čo prinesie blízka budúcnosť. Obavy z neznáma sa pomaly vkrádali a objavovali sa po hordách. Ak ma pamäť neklame, rovnaký pocit som zažíval keď som išiel na svoj prvý a jediný tábor v živote. Tieto pocity musia prísť, telo a hlava vedia, že to bude jeden jediný krát. Tak nech si to poriadne užijeme, no nie? Paralyzovaný v závale myšlienok som musel pristúpiť iba na alibizmus v znení, že všetko dobre dopadne. Ale čo ak... Táto ľudská logika. No ak niečo iné, potom sa zjavne budem musieť nejako zariadiť. Zaujímavé ako sa človeku dokáže v okamihu rozdvojiť osobnosť. Taktiež nenávidím cestovanie autobusom alebo vlakom s plnými batohmi, kuframi, proste niečím čo je plné. Kľudne nech je to aj mechúr. Ak sa jedná o moje osobné veci a idem na výlet, tak čert to ber, ale to vedomie, že môžem stratiť alebo mi nedajbože niekto ukradne uniformu, služobnú košeľu alebo nohavice, ktoré sa moja mamka chystá s úsmevom vyprať. Dotyčný by bol naozaj sklamaný z lupu, ale tu ide o princíp. Služobné oblečenie bolo v mojich začiatkoch ako niečo posvätné. Nechcel som prísť čo i len o ušianku z roku 1990, aby z toho nebol problém.
Vodič svojim ráznym zaparkovaným nemo vysvetlil, že už sme na mieste. Darmo sme sa ho pýtali na podrobnosti. Ak to už raz bol, rýchlo sa snažil zabudnúť. Všetci si pamätajú len to dobré. To ma ale naozaj nezaujímalo. Chcel som vedieť na čo alebo na koho si dať pozor, s kým sa skamarátiť, bol som ako malé vystrašené decko prvý krát bez rodičov. Samozrejme bez uspokojivého vysvetlenia sme sa pobrali z auta ako partia v sobotu ráno z taxíka s vedomím, že mu dlžíme ešte päťku.
Pred hlavným vchodom už stáli početné skupinky budúcich príslušníkov. Snažil som sa neposudzovať ľudí podľa prvého dojmu. Z dôvodu, že som si neželal, aby to robili opačne. Som predsa strašne zaujímavá osoba, tak ma nemôže hneď posudzovať len preto, že moje tašky sú dvakrát väčšie ako ja. S niektorými z nich budem v triede, je čas si pomaly zvyknúť. Rada sa nie a nie pohnúť, nemali sme veľa času na ubytovanie, prezlečenie a presun na zasadaciu miestnosť. Všetko sa tu dialo strašne rýchlo, nik nechcel strácať čo len minútu, ale podľa môjho názoru, dať nám dve hodinky na ukľudnenie by nikoho nezabilo. Pomedzi nás sa do práce museli dostať aj zamestnanci a ostatní príslušníci. Akože nemajú to tu veľmi dobre zorganizované čo sa logistiky týka ale neskôr sa presvedčím, že takto je to všade, aspoň všade, kde sa ocitnem ja. Ako nechám to tak, ale chalani čo robili na vchode museli byť z nás na nervy. A nebolo to prvý ani posledný krát. Dávam im za pravdu. Robiť na vchode kde je takýto pohyb vozidiel, návštev, advokátov, vyšetrovateľov, zamestnancov a nás nováčikov, asi by som si to hodil. Ale obrnil som sa a prežil som aj horšie dni aký bol pre nich tento. A hneď niekoľko krát. No najprv som si musel prejsť týmto výcvikom, aby som si zažil ten naozajstný. Keď sa naša partička dostala na rad a boli sme vo vnútorných priestoroch hlavného vchodu, skoro ma vyrútilo od nervov, keď po mne chceli, aby som otvoril tašky na nahliadnutie. A to kompletne. Chápem, že mi nevidia do hlavy, nemajú ani predstavu aké to bol pre mňa si zbaliť všetko čo som nafasoval do jednej gumenej povliečky s popruhmi. Plus som mal ešte svoju batožinu. Hovorím to úprimne, skoro ma vystrelo. Takže takto to prežívajú aj klienti pri veľkom zvoze. Všetko, čo si pekne naukladali, museli príslušníci prezrieť. To znamená niekoľko krát sa za deň zbaliť a vybaliť. Takáto je podobnosť medzi príslušníkom a klientom, familiárne nazvaným mukel. Viem čo chlapci hľadali, ale neviem si predstaviť, kto by si to sem priniesol. A načo. A pokiaľ by si to aj priniesol, snáď by nebol taký blbý, aby mu to našli, nech sa už jednalo o čokoľvek.
Prehliadku som mal úspešne za sebou, už len zistiť kde si môžem to všetko rozhádzané oblečenie zložiť a na chvíľu si oddýchnuť. To som potreboval, na hodinku si vyložiť nohy a zoznámiť sa s novým prostredím. Nič viac nič menej. Možno ešte nejakú kávu a hodiť reč so spolubývajúcimi. Všetky moje priania smerovali k tomu, aby som býval s chalanmi zo svojej basy. Inak by som bol v jeden deň nasratý už druhý krát. Samozrejme, človek čo sa stará o vydávanie izieb sídli až na navyššom poschodí našej ubytovne. Takže bolo treba zapojiť ramená, biceps, chrbát, vlastne všetko čo sa v mojom útlom telíčku nachádzalo. Dopotený ako na dublinskej techno- párty dorazím pred dvere 301. Nepamätám si presný názov funkcie, ale vedel som, že sme dorazili správne. A teraz čakať. Nemyslím si, že nám chýbala odvaha, ale mali sme ostych. Ako keď ideš k doktorovi. Aj by si zaklopal, ale čo ak práve netrafíš náladu osôb vo vnútri a tvoj poradovník sa presunie na koniec. Sral to pes, nemohol som viac stagnovať, bol som unavený a stuhnutý z presunu. Úsmev pani v kancelárií mi prezradil, že moja prognóza sa nekoná. Dostali sme kľúč a ja, Brankár a študent sme bývali spolu. Plus sa ku nám mal pridať nejaký chalan, ktorý pre mňa bol v tú chvíľu nepodstatný. Skoro som ho ľutoval, že bude zdieľať izbu s našou partičkou a nie s niektorým zo svojich aspoň platonických kamarádov. Ale taký je osud. Taký je lobbing a my sme ho mali zjavne vyriešený stopercentne. Stáli pri mne všetci svätí, lebo nasledujúci presun už boli len po chodbe úplne dozadu. Nijaké schody ma už nečakali. Svaly si mohli oddýchnuť. Ale hlava stále pracovala naplno. Rozšírila sa informácia, že za dvadsať minút máme byť celá skupina, tým myslím niečo cez päťdesiat ľudí nastúpení v zasadacej miestnosti. Super, dosť času vyleštiť si služobné lakovky, nachystať už tak dosť pokrčenú košeľu a nohavice. Sako a iné oficiálne oblečene si príslušník oblečie len niekoľkokrát za život. Iní šťastlivci ešte menej. Zväčša je to pri povýšení, odovzdávaní vyznamenania alebo tu, keď sa chystá na nejaké záverečné skúšky. Alebo kľudne na pohreb, aj na ten svoj a zažil som si aj jedného frajera, ktorý išiel v tejto rovnošate aj na vlastnú svadbu. V daný moment som ostal naozaj zarazený a začal som pochybovať, či si ho berie nastávajúca z lásky. Ak áno, začínam rozumieť, že láska má naozaj veľa podôb.
Izba na moje prekvapenie vyzerala ako čerstvo prerobená. V tomto smere sme mali veľké šťastie, lebo viem, že mnohí z nás až tak veľa šťastia nemali. Napríklad kamoši hneď naproti, mali staré okná, nábytok, ani so žalúziami sa im nedalo poriadne manipulovať. Tým nechcem povedať, že by naše ministerstvo nemalo peniaze, iba rekonštrukcia prebieha klasickým spôsobom. Najskôr sa naplánujú práce, udá sa rok a potom sa v priebehu procesu ešte dva krát vynásobí. Najväčší frajeri mali na izbe televíziu s plochou obrazovkou. Môžeš hádať, ktorí frajeri to boli.
Tak sa nám začali fofry. Len tak tak sme stihli prísť do zasadacej miestnosti na čas. Vieš, keď riešiš dilemu či si zobrať brigadírku alebo nie, začneš o sebe v istom smere genderového vnímania pochybovať. Mohli sme začať. Pousádzali sme sa. Nečakalo bás žiadne premietanie filmu ale tvrdá realita odetá do kaki zelenej. Bože ako som ja len začal neznášať tú farbu. Nastala chvíľa ticha, niekto dôležitý z predného radu sa postavil a to isté zavelil aj nám. Ešte sme ani nezačali a tu už si mysleli, že mám návyky z vojenčiny alebo čo. Tak si tam stojíme, nevedomky sa pozerajúc na seba. Išlo sa dávať ešte dôležitejšiemu pánovi hlásenie. Zjavne išlo o riaditeľa tamojšieho ústavu, teda, bol to stopercentne riaditeľ aj keď verím, že mnohým z nás to nedošlo ešte ani dnes. Tieto hlásenia sú v našom fachu bežným javom. Zjavne, aby sa zachovala aspoň nejaká dôstojnosť a dôležitosť. Kto to nezažil, nemôže rozumieť. Poznáš ten pocit, keď ťa niekto s úsmevom víta a praje ti len všetko najlepšie a ty vieš, že za nejaký čas už nebude rovnakého názoru? Tak ten som mal presne ja. Všetci sú na začiatku šťastní, spokojní a nabudení a keď má prísť koniec, nie len na tvárach vidíš, ako sa nemôžu dočkať, že ideš do riti. Nuž, nie je to nič, na čo by si človek nezvykol. Boli nám predstavené najdôležitejšie tváre, s ktorými budeme mať čo dočinenia nie len na hodinách ale aj mimo nich. Nemôžem povedať, že by mi bol niekto výsostne nesympatický. Ako všetko by bolo fajn, keby na moje počudovanie nezahlásili, že sa nám už dnes začína vyučovanie. Jasné, týmto pádom ma dnes nasrali už oficiálne druhý raz. Služby v tomto zariadení nestoja za veľa. Po rýchlom presune do mojej triedy mi bolo jasné, že naša partia sa mierne rozpustila. Už len z dôvodu, že som tu bol sám. Isto sú aj tí dvaja sú rovnako sklamaní ako ja. Tak čo tu máme. Cez dvadsať ľudí, dokonca aj nejaké baby. Keď si nenavyberáš, zmier sa so svojou situáciou a skús z nej maximálne vyťažiť. Ja som síce nevedel ešte ako ale všetko príde v správny čas, len netreba tlačiť na pílu. Jediné čo ma zaujímalo bol môj rozvrh hodín. Tento prvý deň som potreboval lážo plážo a podvedome som čakal, že to tak nebude.
