Zuza ide pre zmenu čo? No predsa pičovať.
Dnes na svetielka.
Včera som sa zas a znova nepoučiteľne vybrala do ulíc Bratislavy na nuit blanche, bratislavskú verziu.


Môj platonický muž a sedemdecka vína preliata do športovej fľaše poruke, môžeme ísť. Najskôr som sa potrebovala z roboty dopraviť na Kollárko, nech má naša trajektória aspoň dáky zmysel a keďže nastupujem na Slávičom, počas cesty sa snažím spočítať, koľkí študenti by mi mohli o 9 mesiacov platiť alimenty, no raj frotérizmu, ale keďže o krásnych spojoch 31 & 39 bolo už popísané všetko, končím.


Na Kollárku som vypadla zo sardinkárne pazuchárne a čakám na p.
A nechápem.
To, že ľuďom jebe, je známy fakt a že s počtom priamo úmerne rastie aj prijebanosť davu detto, no naivne som si myslela, že keď už idem na outdoorovú akciu, ktorej atrakcie sa vyskytujú v zašitých uličkách, na pešej zóne, mačacích hlavách a v zabudnutých centrálnych priestoroch, nebudem sa tam trepať autom.
Haha.


A že keď celá akcia prebieha v noci, respektíve po večerníčku (áno, mám sto rokov), zoberiem všetko svoje potomstvo, od nula rokov (ručiace v kočíku), až po tínedžerov (na kolobežkách v snahe zabiť seba a okoloidúcich) a vyrážam do ulíc. Prisahám, že som nikdy nevidela toľko detí pokope ako včera o polnoci. A to robím v obchode s detskými handrami a topánkami. Museli mať prudký umelecký zážitok.


Vždy s nostalgiou spomínam na prvý ročník v Košiciach, keď sme nadšení behali po centre, do starých kín, na podzemné výstavy, do tesca na barcode djs, švacnúť sa o stenu v tmavej miestnosti plnej balónov alebo s otvorenými ústami stáli pod Urbanovou vežou, na ktorú sa v sprievode fasa elektroniky premietala celá jej história. Bolo tam neporovnateľne menej ľudí, no dalo sa dostať zadarmo ku každej inštalácii a pri každej bol popis, co tím chtěl básník říct. Včera som si nič takéto nevšimla, možno to stádo odnieslo na kopytách.

No je možné, že som si tabule fakt nevšimla, ak boli podobne veľké ako A4 zdrap s oznamom, že sa veľká inštalácia presúva for your inconvenience do Eurovey (podľa vzoru idea, žejo).
S p. si dávame prvú zastávku na Námestí slobody. Svetelné gule rozostavené v najväčšej nefunkčnej fontáne pulzujú do rytmu hudby. Je to pekné.


Potom hrdzavá pyramídka, v ktorej sú inštalácie platené, tak mrkneme na svetielka zvonka a ideme do Medickej. Teda snažíme sa. Obrovský model mesiaca si pozrieme radšej cez plot, pretože aj keď medická vyzerá poloprázdne, guče ľudí trčia pri oboch vchodoch až na cestu.
Presúvame sa k Tescu na Kamennom, čo je asi jediné miesto, kde sa ľudia netlačia a hneď je jasné, prečo. Príliš osvetlená zvonkohra a na nej premietanie neistého charakteru aj s pokecom v podmaze, z ktorého rozumieť hovno.


Pokračujeme k starej tržnici, kde nás hneď otáčajú sbskári, lebo vec vo vnútri sa z deviatej posúva na jedenástu a ďalej nepočúvame a ideme na hlavné námestie. Zbadáme prvého nafukovacieho panáka a baba za nami vystrelí: jej, to je zajac? Jasné, už mu len uši, chvost, zuby a fúzy chýbajú.


Po výbuchu smiechu sa chytím "zajačieho" zadku a ideme na Hviezdoslavovo, kde sú ďalší panáci.
Popri námestí a pod mostom bolo ešte pár inštalácií, ktoré asi vyrábal retardovaný škrečok v MS Painte v roku 2000, tak sa dlho nezdržíme.


Na rade je VŠMU. Spoza plota pozeráme, ako skupinka aktérov v ochranných oblekoch a gumených rukaviciach pomaličky roboticky griluje kuracie prsia a DJ pod nimi robí křoví. S úsmevom skonštatujeme, že nechápeme a ideme het.


Keďže naše bandasky zlyhávajú, hľadáme voľné miesto v... vlastne hocikde, nič nenachádzame, ideme do mekáča na niečo mastné, lebo Milan spravil kebabu takú dobrú reklamu, že sa rad v kebabárni hadí až na ulicu a spolu s okolitou omladinou prežúvame na chodníku.

O polnoci sa delíme so slovami, že to bol opäť raz strašný fail a... zas o rok sa vidíme. Vie niekto, kto nie je socka, ako to vyzeralo na platených superekobiocitrodeko vúb sponzorovaných spotoch?


Lebo ja som si tento rok nešťukla ani jedným vypínačom.
Piči.