Každý príchod domov sa riadi presným postupom, rokmi skúseností dôkladne vytúnovaným tak, aby sa minimalizovali škody na zdraví a majetku. Zaparkujem na dvore na mieste, z ktorého priamo nevidno na vchod do domu. Hoci zvuk motora poznajú, ešte stále to môže byť niekto iný na rovnakom aute, takže zostávajú v strehu! Napríklad nejaký zlodej, ktorý by ich mohol chcieť zavraždiť! Pomaly sa prikradnem, jednou rukou odomykám, telom vbieham do dverí tak, aby ich zvnútra nevyvalili a druhou rukou automaticky za sebou pribuchujem dvere. Rýchlosť je jedným z kľúčových bodov, lebo keby za mnou stáli ten zlodej, Tyranosaurus Rex alebo nedajbože susedova mačka, určite by ma prevalili a z nich si urobili kuracie soté na počkanie. Okamžite po zabuchnutí dverí do vstupnej chodby si bežím sadnúť na sedačku, ktorú tam máme z tohto dôvodu. Mám čas na jeden nádych, presne sekundu predtým, ako na mne pristane z jednej strany vrece 50 kilové cementu so zrýchlením z nula na stovku za dve sekundy. Teraz môžem vydýchnuť a nadýchnuť sa znovu. Druhé vrece cementu na mňa skáče automaticky z druhej strany, takže už mám naložené na kolenách živých sto kíl, ktoré sa ma snažia oblízať na tvári, zatiaľ čo sa ich snažím od seba odtiahnuť. Ľúty boj končí asi po minúte, kedy obe vrecia cementu zrazu zistia, že na mne leží aj to druhé vrece, a začnú sa obhrýzať medzi sebou. Pre mňa je to povel k tomu, že vystriem nohy a obe vrecia odtlačím na zem, hlavne preč z mojich kolien. Kým sa sústredia na wrestling medzi sebou, mám 10 sekúnd na vyzutie topánok a presun do šatníka, kde si konečne môžem odložiť zvršky a z hornej poličky vybrať papuče. Keby chceli, nejako by sa k nim asi dostali, ale im sa nechce, rady spia. Obujem si kožené papuče, okríknem ich, keď mi ich chcú zobrať, obe vrecia cementu zavrtia chvostíkmi a veselo ma nasledujú smerom do obývačky....
Sú to pastieri. Táto procedúra sa opakuje pri každej ovečke prichádzajúcej domov, až kým nie je pomyselný košiar naplnený. Kým nie sú všetci doma ony proste nefungujú, ležia pri dverách a čakajú. Ak idú ovečky na služobnú cestu, pár dní po odchode s nimi nie je reči, lebo stále čakajú na príchod všetkých členov domácnosti, a nejaký čas po príchode tiež s nimi nie je reči, lebo po prvotnom uvítacom cirkuse zvyknú nejaký čas hrať urazené. Do prvej večere, samozrejme. Cudzích ľudí moc nemusia, ale návštevy vítajú, každý prišelec je živá hračka. Ak už niekto má odvahu vliezť do domu, tak to asi znamená, že má dostatočne silnú osobnosť na to, aby to ustál, a ony to vyhodnotili tak, že k vám je pozvaný preto, aby ich škrabkal za ušami. A dával im jedlo od stola, ktoré si neváhajú vypýtať tým, že si svoju uslintanú hubu položia na kolená obete a uprene sa mu zahľadia do očí. Keď sa povie, že slintajú, nie je to síce level bernardín Beethoven, ale budete mať sliny všade. Na oblečení. Na jedálenskom stole. Na obrazovke televízora. Za televízorom. Na všetkých stenách. Vo vnútri krbu. Všade. Musíte mať taký ten robot, čo okrem vysávania aj umýva podlahu, inak sa budete hanbiť pred návštevami. S chlpmi moc problémov nie je okrem obdobia presrsťovania, sú síce malé, ale dvakrát ročne ich menia a vtedy ich tratia. Tratia ich aj keď sa klbčia. Čo je asi tak 10x denne, len tak, aby nevyšli z cviku, pričom to robia vždy, keď je na to najhorší čas. Ráno o pol šiestej, keď ešte spíte. Večer o pol dvanástej, keď už spíte. Po večeri, keď majú plné bruchá, asi aby znásobili riziko torzie žalúdka. Vždy keď ich okríknete, že niečo vyparatili, lebo jedna za to isto môže, tak musí za to dostať od druhej po holej. Pred policajtom, keď mu vysvetľujete, aké sú to mierumilovné psy, a preto v meste nenosia náhubok. Na tréningu, kedy chcete, aby sa ukázali pred publikom. Po každom výdatnom kadení alebo čúraní. Pred návštevou, aby sa predviedli. Každej návšteve vysvetľujete, že sú vo vnútri, lebo vás strážia, a nemôžeš predsa strážiť niečo, čo nevidíš, takže preto si dve 50 kilové suky so 60 centimetrami v kohútiku ľahnú na biely koberec do stredu obývačky a chrápu tak, že nepočuješ ani zvuk televízora. Keď sa dobre vyspia, treba oznámiť svetu, že už sú hore. Ranný poplach o tretej v noci nie je výnimkou, celá ulica musí vedieť, že po ulici prešiel jeleň, ježko, mačka alebo cudzí chlap. Ak cudzieho chlapa stretnú na ulici cez deň, majú ho v paži. Ak ho však stretnú večer alebo v noci, sú dve možnosti – stuhnú a nechajú toho človeka v pokoji vzdialiť sa dopreč, alebo idú k nemu. Stále hovoríme o cementových vreciach so zapnutou redukciou na 4x4 a s ťažiskom o trištvrte metra nižšie ako vy. Áno, správne to chápete, ste odtiahnutí. Odtiahnutí ste aj na lúke, keď sa vyberú za niečím, čo tam tam nepatrí (rozumej človek, pes, jeleň, kombajn), aj v parku, keď storočná babička vyťahuje z kabelky pamlsky pre svojho jorkšíra, alebo keď stretnú iného, im sympatického psa, čo je spravidla nejaká doga, kangal alebo aziat, a oni si chcú porovnať ego. A ak by cudzí chlap vkročil do dvora, rovno volajte pohrebnú službu. Kombinácia váhy, agility (dospelé cane corso v pohode vyskočí na dvojmetrovú prekážku) a genetickej predispozícií na boj zblízka spravidla nedáva človeku veľké šance, skúste dvojročnému šteňaťu zobrať z papule peška, pokiaľ nie ste výnimočne dobre fyzicky stavaný, nemáte šancu. Cane corso majú hubu majú tak veľkú, že v nej môže pristávať vrtuľník, ale nie taký malý žebrák, čo pristáva u Fica na terase, ale normálne veľký, minimálne Mil-Mi 17-tka. S tou hubou ohlodá veľkú hovädziu kosť, prehryzie ju, vylíže špik, dvakrát si prdne a hneď si vypýta ďalšiu. Tá huba, teda jej veľkosť, u niektorých jedincov kupírované uši, prenikavý pohľad hovoriaci „síce ťa nepoznám, ale vyzeráš podozrivo“, stavba tela typická pre molossy a dominantná čierna farba rozdeľujú reakciu verejnosti na dva tábory:
a) „Jééééj, aká milá zlatá potvorka, a pozri sa ako milo slintá, aj pusu mi dala!“, a
b) „Ježišikriste, dajte tú potvoru dopiči, lebo ma zožerie!“
Väčšina zdrojov tvrdí, že predchodcom plemena bol tzv. Rímsky vojnový pes (latinsky Canis Pugnax). Túto teóriu podporuje množstvo malieb, legiend, ale aj písomných záznamov z čias Rímskej ríše, opisujúcich psov, ktoré sa nápadne podobajú a ich vlastnosti pripomínajú súčasné plemeno Cane Corso. Rimania najprv používali veľké pastierske psy z Asýrie výlučne na služobné účely, teda ako strážne, vojnové a bojové psy na zápasy v arénach (nielen medzi sebou, ale aj s inými zvermi alebo aj s ľuďmi), keď však prišli na Britské ostrovy, a tam dostali nakladačku od miestnych mastifov, nakrížili ich, a tým vznikla zmeska s rozmermi molossov s povahou pastierskych psov, teda samostatne mysliacich, silných, nebojácnych a sebestačných psov so silným vlastníckym pudom. Po zániku Rímskej ríše sa plemeno rozdelilo na dva smery – mohutnejší Neapolský mastin, slúžiaci predovšetkým na ochranu usadlostí a viac pohyblivé Cane Corso, slúžiace na obranu ľudí, transportu a usadlostí, ale aj ako pastierske a lovecké psy. S vývojom stále dokonalejších zbraní plemeno takmer vyhynulo, našťastie ho však v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pár jedincov v Taliansku doslova vzkriesilo z hrobu a momentálne je medzi molossmi jedno z najpopulárnejších. Slovo Cane znamená po taliansky pes, Corso je údajne odvodené z latinského Cohors, teda strážny.
Majú síce svoje muchy, ale vy im to radi odpustíte. To zistenie, že bez ohľadu na to, či ste mali úplne úžasný alebo totálne nahovno deň, či sa cítite dobre alebo vám je zle, ste opitý, všetko vás bolí, šéf vás zdrbal, oni vás milujú vždy rovnako naplno, je na nezaplatenie. Idete na záchod, sadnú si pred misu a strážia vás, lebo určite ste už aj vy počuli tú strašidelnú príhodu o vraždiacom hovne, ktoré vyliezlo z misy a zožralo svojho stvoriteľa. Idete sa kúpať, tak strážia vaňu, lebo čo ak by do nej vplával žralok? Varíte v kuchyni, čo keby vám kus mäsa spadol spod noža pod nohy? Mimochodom, ak chodíte na cvičák a tréner sa zlostí na to, že pes pri sede pri nohe prekladá labu cez vašu nohu, nehnevajte sa naňho, len je neskúsený, robia to všetky kaníci, ukazujú tým, že majú situáciu pod kontrolou. Keď sa o vás opierajú, a ony sa opierajú s celou svojou váhou neustále, máte pocit, že vás chcú zvaliť. Deti aj zvalia, fyzika nepustí. Tolerujú však všetko, čo je menšie ako ony. Malé psy si môžu s nimi robiť čo len chcú, väčšinou si krpcov ani nevšímajú, alebo sa snažia ich nezašlapnúť. Ak ich aj nejaká priposralá čivava, buldoček alebo pojašená borderka kúsnu do slabín, väčšinou to ani nezaregistrujú. Majú výrazne potlačený prah bolestivosti (vaša výhoda u zverolekára) a najmä už sú naučení z mladosti byť kľudní, keď ste na nich vrieskali, aby prestali lietať po dome, lebo ešte niečo rozbijú. Ich stavba tela (silné nohy, nariasená koža na krku, silná huba, veľká hlava) celkovo pôsobia ako perfektný odstrašovač voči okoliu, verte tomu, že vaša interakcia s Rómami a s Arabmi bude silno konvergovať k nule. Majú pomerne veľkú dráždivosť, prúser je však, keď sa tá hranica prekročí, rýchlo sa stávajú zbraňou. V žiadnom prípade ich neodporúčam nechávať dlhšiu chvíľu osamote (napríklad na ochranu objektu bez ľudí), potrebujú kontakt s človekom, nakoľko jednak sú nesmierne bystré, takže časom začnú vymýšľať alebo utekať a po druhé sú to nesmierne citlivé tvory, priam závislé od ľudí. Ak im dovolíte byť vo vašej blízkosti, môžete rátať s tým, že minimálne raz za hodinu vás prídu skontrolovať, len tak, či dýchate. Výchova je ľahká, ale výcvik je zložitý, ale nie kvôli ich ťažkopádnosti, ale preto, že väčšina trénerov pracuje len s borderkami, poľovnými psami a spoločenskými plemenami. Na molossov ich metódy nefungujú. Cvik sa naučia spravidla na prvú dobrú, ale ak ho chcete opakovať, rýchlo vás pošlú do péčka. Po druhom alebo treťom opakovaní stratia záujem, čím vám naznačujú, že vedia, čo od nich chcete a nepovažujú za potrebné to dookola opakovať jak u debilov. Nesmiete na nich tlačiť, ale musíte byť líder, nie nejaký trtko s manažérskym rýchlokurzom, taký ten pravý, ktorého každý rešpektuje. A vy musíte rešpektovať to, že majú svoje tempo, a niekedy si musia veci premyslieť, lebo ako silné samostatné ženy psy musia situáciu vedieť vyhodnotiť. Málokedy sa zľaknú, väčšinou štartujú priamo proti ohrozeniu a ak sa aj vrhnú do bitky, poznajú len výhru alebo prehru. Ich myslenie je áno-áno, nie-nie. Neuhýbajú, nevymýšľajú, nemenia názor. Majú sloniu pamäť. Ak im niekto nie je sympatický, alebo vás ohrozuje, nepustia ho k vám. Ich prirodzená pastierska povaha znamená, že všetko, čo je vo vnútri, od pozemku, cez veci, až po ľudí, psov, ježov, mačky, sliepky, toto všetko je ich košiar, to je to, čo chránia. Iní ľudia, iné psy, iné mačky, iní ježkovia, iné sliepky predstavujú buď ohrozenie, alebo zábavu, pričom u nich je zábava, keď vec rozložia na súčiastky. Inak je ich chov pomerne ľahký, ak máte prachy na tony granúl a čas na pravidelné venčenie, tak nemusíte vynaložiť veľa úsilia, lebo 80% dňa prespia a zvyšok času sa motajú okolo vás. Sú plne socializovateľné, nie je problém ich brať do hotelov, na mestskú turistiku, do reštaurácií, k moru. Nikto vás neotravuje, všetci sa ich boja, ak ich necháte v aute čakať, nemusíte ho pred Tescom zamykať. Problémy sa vám vyhýbajú a keby aj nejaké prišli, viete, že korziky by za vás dýchali. Ešte aj keď sa od radosti vrhnú do rybníka a donesú vám labuť, normálne ju takú oslintanú vyberiete z tlamy a pustíte ju živú naspäť. A okolostojacim deťom, neschopným pohybu ani reakcie zo šoku na to, čo práve videli, pohrozíte, že ak nebudú poslúchať, budú ďalšie na rade....
Od roku 2007 je plemeno zaradené do FCI kategorizácie v skupine 2.2. – Molossy. Ide o mohutne stavané, veľké a silné psy, výrazne osvalené. Stredná výška v kohútiku u psov je cca 66 cm, u sučky 62 cm, tolerancia ± 4 cm hore dole. Feny dosahujú váhu cca 50 kg, psy 60-70 kíl, ale nájsť sa dajú aj 80 kiloví jedinci. Povahou je Cane Corso ochranca majetku, rodiny a domácich zvierat. Extrémne obratný a vnímavý, spravidla so silným loveckým pudom. Dominuje čierne sfarbenie s bielymi znakmi na hrudi, povolené sú aj sivý (tzv. modrý), pieskový a žíhaný variant. Kupírovanie uší je po novom už zakázané. Stredná doba dožitia je približne 9 rokov, dobre uchovnené jedince sa však môžu dožiť aj 12 a viac rokov. Veľký pozor treba dať pri výbere šteňaťa – častým prekrížením a nesprávnym výberom rodičov noví majitelia riskujú choroby pohybového aparátu (najmä dysplázie kĺbov), epilepsie (najmä ako následok inbreedingu) alebo očné choroby. Kvôli veľkosti hrudného koša treba zamedzovať možnosti torzie žalúdka. Bavia ich čuchacie práce, obrana a pobyt v blízkosti majiteľov.
Aha, a ešte sú to tie najlepšie psy na svete.
