Kedysi dávno, na začiatku desaťročia som bol ešte mladý, pekný a sprostý, dnes som už starý, pekný a o niečo menej sprostý. Alebo aj nie, v každom prípade na konci strednej bol človek ochotný za 10€ spraviť oveľa viac vecí, ako je tomu dnes. Veď 10 eur, to bolo vtedy 10 pív alebo 12 Corgoňov! Takže keď na konci školského roka nabehol do triedy spolužiak, ktorý do svojej osemnástky mal za sebou viac finančných krachov ako FC Tatran Prešov a predniesol: „Chalani, toto bude zlatá baňa“, nastražil som uši ako Matovič pri vyjadrení ministra o pláne otvoriť materské školy. Šlo o výpomoc pri odstraňovaní následkov veternej kalamity v Demänovskej doline, slovami organizátora: „konáre najebané na zemi budeme jebať na kopy, kým nebudú všetky odjebané, s tým sa budeme jebať tak pol dňa, potom sa pôjdeme najebať,“. Dnes by som tú brigádu nazval už len jedným slovom, ale slovotvorný základ by bol tiež „jebať“.
Nadišiel deň D. Už dobré tri týždne nepršalo a teploty pripomínajúce púšť Atacama krátko po jadrovej skúške atakovali tridsiatku, pričom bolo 7:30 ráno. Zvyškami prirodzeného horského lesa si okrem mňa vykračovali organizátor akcie Pankrác, Servác a Bonifác. Mená boli pozmenené, aby sa aktéri náhodou nespoznali. Teda Bonifác by sa aj mohol, aby videl, aký bol chuj. Vyfasovali sme motorovú pílu, ktorá nám mala pomôcť, ak by sa nejaký zblúdilý konár zasekol, čo sa údajne moc často nestáva. Ďalej dve bandasky benzínu, nechápeme načo, keďže tú pílu nejak často používať nebudeme.
Zakrátko sa pred nami rozprestrela obrovská planina niekdajšieho biotopu hlucháňa európskeho významu. Veľkosť plochy, ktorú sme mali skultúrniť nás mierne ohromila, keby sme mali potrebu založiť na nej nový štát, furt by sme rozlohou predbehli Andorru. Celá bola pokrytá konármi v troch vrstvách, ktoré v sebe boli zaseknuté pevnejšie ako Putinova myseľ v 80. rokoch. V strede tejto postapo scény vyčnieval jeden polosuchý strom, ktorý sme mali zakázané vyrúbať. Po polhodinovom pičovaní krátkej obhliadke lokality sme sa dali do práce, do obeda máme veru čo robiť.
Do roboty sme sa pustili s takou vervou, že keby nás videl Stalin, natočil by o nás propagačné video púšťané každé ráno v gulagoch. Napriek tomu, že teplota už dávno trhla 35°C a chystala sa prekonať hranicu topenia lyžičky z NDR nás pracovný elán neopúšťal a motorová píla vrčala ako divá. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme po pár hodinách skontrolovali výsledok – asi päť kôp dreva. Takýmto tempom budeme na konci planiny možno tak na Všetkých svätých... A vôbec: kde je Bonifác? Pozrieme nad seba a čo nevidíme: chlapa popíjajúceho plechovkový Staropramen, pičujúceho na nevyhovujúce pracovné podmienky, v ktorých on že vraj robiť nebude. V našej otupenosti sme však namiesto spravodlivého hnevu pocítili chuť na pivko, tak nastala prvá prestávka.
Niekto využije pauzu na konzumáciu horalky s pivom, iný si zas prvýkrát v ten deň ohmatá motorovú pílu. Keďže sa mu mašina celkom páči, skúsi ju aj naštartovať a predstavuje si, aký to asi je pocit vlastnoručne vyrúbať strom.. A veď henten suchý nikomu nebude chýbať.. Skôr ako sme zdvihli zrak, upútalo nás vrčanie motorovej píly, zahrýzajúcej sa do polosuchého dreva umierajúceho smreka, ktorý tam mal pôvodne zostať. Za pár sekúnd Bonifác nadšene sledoval, ako strom jeho zásluhou padá k zemi.. rovno na dve z našich piatich kôpok, ktoré rozmetáva po širokom okolí. Odrazu nachádza stratenú energiu a uteká pred nami do lesa. Chvíľu sme aj boli radi, že sme sa „spolupracovníka“ zbavili, kým sa z húštiny neozvalo: „Chlapi, práve som si tak dobre vyhonil!“ Uvažujeme, s akou presnosťou je možné trafiť cieľ hodenou zapnutou motorovou pílou...
Po produktívnej pauze sa však Bonifác zapája do práce, možno sa dovtedy cítil málo uvoľnene. Motorová píla kmitá ako v kultovom horore z rodiska Chucka Norrisa, kopy dreva pribúdajú a štyria zmorení stredoškoláci dehydrovaní ako v pondelok ráno na Terchovskom budzogáni závistlivo sledujú lanovku na zvážanie dreva, ktorú majú k dispozícii „dospelí“ lesní robotníci. V jednu chvíľu sa im neopatrne vyšmykne z ruky jedna z bandasiek s benzínom a letí dolu Demänovskou dolinou. Naši hrdinovia sa neboja, že v 45 stupňovej páľave zapália celé rúbanisko. Oni v to dúfajú. Aby už mohli skončiť.
Keďže nám onedlho došlo palivo do motorovej píly a takisto aj do gágorov, boli sme nútení prácu ukončiť asi v tretine poľany. Ako sme si vykračovali smerom na slobodu, Bonifác opäť cítil potrebu prejaviť sa. „Ej boha, aký som len zrobený“, ozýval sa lesom pomerne energický hlas, čo v nás vzbudilo túžbu nahlas ho prirovnať k rôznym orgánom a vyjadriť zámer pohlavne uspokojiť jeho príbuzných. Ale keď sme celí vysilení otvorili ústa, vyšlo nám z nich niečo podobné duetu Zuzany Piussi s Gizelou Oňovou, preto sme od toho radšej upustili.
Môžete hádať, kto nakoniec ako jediný dostal svojich 10 eur...
