Mal som kamaráta, ktorý šiel do Afriky loviť ľudožravého leva. Kúpil si špeciálnu pušku na lovenie levov, špeciálne strelivo na lovenie levov, nouplisáka návnadu na prilákanie ľudožravých levov. A prišiel s tým všetkým do buše, utáboril sa, a v noci, kým sa mu snívalo, ako vypcháva trofej, prišiel do jeho tábora lev a zožral ho. Asi takto nejako stručne zhrnul Leo Amery priebeh nórskeho ťaženia.
Avšak ak niekoho zaujíma aj obšírnejšie zhrnutie, tak je tu tento článok, ktorý vzhľadom na VČK rozdelím na časti. Koľko ich bude, sa nechajte prekvapiť. Pôvodne mala byť jedna, ale potom som ju rozdelil na dve polovice a potom som ešte rozdelil aj tú prvú polovicu.
Nemecko napadlo Poľsko dňa 1. septembra 1939. Briti a Francúzi síce obratom vyhlásili Nemcom vojnu, ale, ako všetci vieme, do bojových stretov s náckami sa moc nehrnuli. Jedinou výnimkou boli strety s nemeckými korzárskymi plavidlami. Najslávnejším z nich bola bitka pri ústí rieky Plate. Tri britské krížniky tam dobehli a prinútili k boju "vreckovú" bitevnú loď Admiral Graf Spee. A aj keď to tak nevyzerá, bola to nemecká loď, kto bol počas bitky vo výhode, keďže mala väčší dostrel a silnejšie delá ako jej nepriatelia. Napriek tomu Briti loď poškodili a prinútili ju dočasne zakotviť v prístave Montevideo. Kým nemeckú loď opravili, britské lode posilnil jeden zastaraný krížnik. Avšak britská propaganda rozšírila, že na Admirala Grafa Spee čaká celá flotila vrátane niekoľkých bitevných krížnikov a lietadlovej lode. Nemecký kapitán nevidel zmysel vo vopred prehranom boji a krátko po vyplávaní z prístavu naložil námorníkov na člny a svoju loď potopil. Posádka sa preplavila do Argentíny a kapitán tam spáchal samovraždu.
Bola to škoda, lebo to bol gentleman. Posádky zajatých lodí nenechal napospas oceánu, ale vzal ich do zajatia. A keď ho v južnom Atlantiku dohnala zásobovacia loď Altmark, tak jej kapitána presvedčil, aby zajatcov vzal do zajatia do Nemecka.
A tak sa niekedy vo februári 1940 vracala zásobovacia loď Altmark do Nemecka a aby sa vyhla britským hliadkam, plavila sa pozdĺž brehu Nórska. Nepomohlo to. Torpédoborec HMS Cossack ju napriek tomu našiel, zahnal k brehu a oslobodil zajatcov. A to všetko napriek protestom prizerajúcich sa nórskych vojnových plavidiel.
Z altmarského incidentu boli pobúrení Briti, ktorí videli, že Nemci nemajú problém plaviť sa nórskymi teritoriálnymi vodami, a aj Nemci, ktorí videli, že Briti nemajú problém vojsť do nórskych vôd a napadnúť tam ich loď. Obe krajiny teda začali premýšľať nad tým, že by možno bolo dobré Nórsko obsadiť, kým to spraví protistrana. Hitler si teda zavolal generála Falkenhorsta a prikázal mu, aby do 17:00 toho istého dňa pripravil plán obsadenia Nórska. Generál ani nemal čas zháňať podrobnú mapu a tak sa zavrel do hotelovej izby len s bedekrom a tam pripravil prvotný náčrt operácie.
Medzičasom si Briti a Francúzi spočítali, že bez švédskej železnej rudy, ktorá sa do Nemecka vozila v zime cez prístav v Narviku, nebudú môcť Nemci pokračovať vo vojne. Francúzi boli obzvlášť nadšení z predstavy, že vojna sa rozhodne ďaleko od ich hraníc.
Pôvodný plán chcel využiť alebo skôr zneužiť Zimnú vojnu medzi Fínskom a Sovietskym zväzom. Spojenci by požiadali Nórov a Švédov, aby umožnili prechod expedičnému zboru cez ich územie. No a keď už by tam boli, tak by obsadili Nórsko a severné Švédsko. Ale kým sa rozhýbali, tak Zimná vojna skončila a zámienka na prechod cez Fínsko už viac neexistovala.
Briti teda naplánovali operáciu Wilfred. Jej podstata spočívala v zamínovaní nórskych pobrežných vôd, takže lode plaviace sa pozdĺž nórskych brehov by museli vplávať do neutrálnych vôd, kde ich mohli skontrolovať britské vojnové lode. A ak by videli, že vezú spomínanú železnú rudu do Nemecka, tak by ich zastavili.
Briti samozrejme neočakávali, že by Nemci nechali Wilfréda bez odpovede. Pripravili sa aj na alternatívu, že sa Nemci pokúsia obsadiť Nórsko. Mali preto pripravený expedičný zbor, ktorý sa mal preplaviť do Nórska, obsadiť strategické lokality a pomôcť Nórom odraziť nacistických nájazdníkov. Toto nazvali operácia R4.
Na papieri to vyzeralo skvelo. Problém ale bol, že v realite sa spojenci nechali nachytať na hruškách. Nóri, Dáni, Francúzi ani Briti, nik z nich si neuvedomil, že prakticky súbežne s britskou operáciou Wilfred sa začne aj nemecká operácia Weserubung (Cvičenie na Weseri) - nemecký plán na obsadenie Dánska (Weserubung Sud) a Nórska (Weserubung Nord). Nemci postupovali oveľa rozhodnejšie, ráznejšie a rýchlejšie ako Spojenci. Najhoršie bolo, že 8. apríla Briti odvolali operáciu R4, nechali vylodiť sa čakajúcich vojakov a v prvých fázach Weserubungu tak Nóri a Dáni museli bojovať prakticky sami. Teda vlastne Dáni sa obratom vzdali, a to aj napriek tomu, že čelili len jeden a pol nemeckej divízii.
Spojeneckí vojaci sa dostali do Nórska až 5 dní neskôr ako nacisti. Nemci tou dobou už obsadili strategické body, upevňovali svoje pozície a hlavne budovali vojenské letiská.
