Nejaké články o hrdinských bojovníkoch sme tu už mali. Teraz je možno načase prečítať si aj niečo o civilistoch v bezpečí a pokoji domova.
V totálnej vojne sa všetky zdroje národa podriaďujú vedeniu vojny. Bojaschopní muži sú z polí a fabrík odvedení do armády; kone sú zrekvirované, aby ťahali delá a vozy s muníciou; chemický priemysel namiesto hnojív vyrába výbušniny; ešte aj zvony sa rekvirujú, aby sa z nich odlievali delá. A toto sa (okrem iného) odráža na poľnohospodárskej produkcii. Teoreticky by sa to samozrejme dalo ešte vykompenzovať dovozom poľnohospodárskych plodín, ale ak ste vo vojne s Veľkou Britániou, ako sa to v minulom storočí stalo Nemecku hneď dvakrát, znamená to zároveň aj námornú blokádu.
A aby toto všetko Nemcom nestačilo, úroda v roku 1916 bola obzvlášť slabá. Situáciu nezachránil ani prídelový systém. Najskôr bol len nedostatok chleba, ale čoskoro začal byť aj nedostatok zemiakov, masla, tukov a mäsa. Nemcom neostalo nič iné ako začať jesť kvaku, obvykle používanú len ako krmivo pre zvieratá. Prečítajme si, čo napísala Austrálčanka v tom čase žijúca v Lipsku v liste svojej rodine: „Toto všetko sa dalo čakať po mesiaci života na paštrnáku a kvake. Bola strašná zima, uhlie sa minulo, elektrika vypadla, električky prestali jazdiť, dokonca ešte aj repa sa míňala. Aspoňže Nemecko konečne prestalo rozhlasovať, že nemôže byť vyhladované.“
Trištvrte milióna Nemcov, z toho minimálne 80.000 detí, počas prvej svetovej vojny umrelo na podvýživu a choroby s ňou spojené. Noví regrúti a vojaci, vracajúci sa z dovoleniek, prinášali na front správy o tejto mizérii. A vojaci na tom neboli oveľa lepšie. Kradli koňom jačmeň a na kávových mlynčekoch si mleli múku na posúchy. A nemeckí námorníci sa v roku 1916 vzbúrili potom, ako im znížili prídely, zatiaľčo dôstojníci hodovali.
A britská námorná blokáda pokračovala aj po tom, ako sa 11. 11. 1918 podpísalo prímerie. Účelom bolo donútiť Nemcov, aby podpísali nevýhodný Versaillský mier. Ale ako varoval vtedajší britský premiér David Lloyd George: spomienky na hladomor sa raz môžu otočiť proti spojencom. Spojenci zasievajú semienka nenávisti pre budúcnosť, vŕšia na seba agóniu, nie však pre Nemcov, ale pre seba.
V tom čase žil v Mníchove istý Adolf Hitler, ktorý sledoval, ako sa sformovala najskôr Bavorská ľudová republika, neskôr Bavorská republika rád. Bavorská republika rád bola neskôr porazená Freikorpsom a začlenená do Weimarskej republiky, ale Hitler videl, aké nepokoje dokáže spôsobiť hlad. Vo svojej chorej hlave začal snívať o Nemecku, ktoré bude úplne sebestačné, takže sa ho nepodarí vyhladovať, ako sa to podarilo spojencom v práve skončenej vojne.
Zasiatu nenávisť si odskákala Británia počas pokusu o ponorkovú blokádu, ale ešte viac kontinentálna Európa. Grécko bolo síce rurálna krajina, no tamojší roľníci sa špecializovali na pestovanie viniča, olív a tabaku. Do krajiny sa každý rok doviezlo 450.000 ton amerického obilia. Po nemeckom vpáde a začatí britskej blokády bol s týmto koniec. Grécke obchodné lode utiekli pred Nemcami, takže ostrovy boli odrezané od pevniny aj od seba navzájom. Špekulanti začali hromadiť jedlo, očakávali nárast cien na čiernom trhu. Vláda v Aténach dokázala zabezpečiť len 458 kalórií na osobu a deň, čo je len polovica toho, čo potrebuje človek na to, aby si udržal aspoň základné telesné funkcie. A v novembri 1941 to kleslo len na 183 kalórií, čo je ekvivalent 2 krajcov chleba. Gréci začali od hladu zomierať už v auguste a v januári 1942 zomieralo 2.000 ľudí denne. Nemenovaný ostrov v Egejskom mori žiadal centrálnu vládu, aby poslala buď jedlo alebo rakvy. Na dobrej strane vojaci Afrika Korpsu si mohli pochutnávať na gréckych citrusoch.
Už v lete 1941 začala americká vláda, Červený kríž a rôzne ďalšie zoskupenia tlačiť Churchilla, aby dovolil gréckym civilistom doviezť potravinovú pomoc. Pôvodne bol proti tomu, lebo predpokladal, že akúkoľvek potravinovú pomoc gréckym civilistom aj tak zhabú Nemci. A netreba tiež zabúdať, že v niektorých častiach britského impéria v tom čase tiež trpeli hladom – napríklad na Mauríciu alebo v Bengálsku. Kým sa v roku 1944 podarilo oslobodiť Grécko, od hladu a súvisiacich chorôb umrelo pol milióna Grékov, t.j. 14 percent gréckej populácie.
A v slovanských krajinách to nebolo omnoho lepšie. Hitler chcel slovanské obyvateľstvo vyhladovať a na uvoľnenej pôde umiestniť nemeckých kolonistov. Dosť sa v tomto ohľade inšpiroval americkým stredozápadom a osudom jeho pôvodných obyvateľov. Čítal som príbeh ruského dievčaťa, ktorého rodina najskôr kvôli hladu zarezala jedinú kozu, potom zjedla aj mačku, nakoniec jedli aj brezovú kôru. Keď už boli zmierení s tým, že umrú od hladu, do ich domu sa nakvartýroval nemecký vojak, ktorý sa s nimi delil o svoje prídely. Ale príbeh nemal šťastný koniec, dievča odvliekli do Nemecka na nútené práce, jej chorého otca ubil na smrť esesák a jej sestra mala trvalé následky. A toto nebol zďaleka ojedinelý prípad.
Väčšina z nás určite počula alebo čítala nejaké strašidelné príbehy o hladomore počas leningradskej blokády. Avšak v takom Kyjeve boli obyvatelia teoreticky odkázaní na ešte oveľa nižšie prídely. Prakticky si mohli prilepšiť aspoň nakúpením potravín na čiernom trhu. Veď nebolo to prvýkrát, čo sa Ukrajincov niekto pokúsil vyhladovať, takže poznali triky, ako si zaobstarať jedlo. A na rozdiel od stalinského holodomoru, absencia obávaných čekistov a všeobecná nenávisť voči Nemcom viedli k tomu, že kolchozníkom sa darilo oveľa úspešnejšie skrývať obilie.
Nechcem tu teraz vypisovať ďalšie tragické príbehy z druhej svetovej vojny. Ak niekto čítal Krvavé územie - Európa medzi Hitlerom a Stalinom, určite ich pozná plno. Ja som pri písaní vychádzal hlavne z knihy Chuť vojny. A trochu aj z wikipédie a na záver ešte z toho videa.
Aby sme boli vyvážení a zachytili obe strany vojny, ešte tu v rýchlosti opíšem stravu Nemcov v Stalingrade. Koncom decembra mali teoreticky nárok na 60 gramov chleba, 200 gramov konského mäsa a 30 gramov masti. Spolu je to len niečo málo nad 700 kalórií denne. V mraze a pre bojujúcich chlapov. Kurt Zeitzler, náčelník nemeckého generálneho štábu, sa rozhodol žiť na rovnakých dávkach. Vydržalo mu to 2 týždne, za ten čas schudol 12 kilogramov a potom mu to Adolf Hitler osobne zakázal. A nezabúdajme, že v Stalingrade neboli obkľúčení len vojaci Osi. Boli tam obkľúčení aj sovietski zajatci, ktorých držali v neslávne známom tábore Dulag 205. Ich prídely boli ešte oveľa nižšie - buď dostávali zvyšky z nemeckej kuchyne alebo sa museli uchýliť ku kanibalizmu. Nemali ani palivo, takže jedlo si varili na ohni zo zvyškov uniforiem, tých, ktorí podmienkam podľahli. Nedostávali ani vodu, takže museli používať sneh, ktorý bol v tábore, často kontaminovaný výlučkami zajatcov. Nemeckí vojaci, ktorí tento tábor viedli, boli popravení v roku 1944.
Toto som len tak rýchlo spichol, lebo nie sú články. Ak by to niekoho zaujímalo, civilisti nehladovali v tom čase len v Európe, ale aj v Ázii a Afrike.
