Rastúca popularita expedičného turizmu – či už náboženského alebo kovidového - zasiahla aj Slovensko. Obzvlášť kovid donútil zmeniť populačné návyky a vzorce, takže cez víkend sa miesto do najbližšieho nákupného centra putovalo do prírody. Chvalabohu, chrípočka je úspešne za nami, obchodné centrá znovu praskajú vo švíkoch, ale v horách niektorí ľudia zostali a je ich viac ako predtým.
Cesta hrdinov SNP (ďalej len „Cesta“) meria úctyhodných 770 km a je to celkom slušná výzva, obzvlášť ak ste neskúsený putovník a rozhodnete sa prejsť ju na jeden šup. Kancelárski povaľači, vyhorení menežeris, páni a dámy s krízou stredného veku na krku, iní odvážlivci - každý si nájde inú motiváciu prečo vstať z gauča a vyraziť na obvykle troj až päť týždňovú trasu, počas ktorej si naozaj prejdete pestrou paletou stavov, nálad a sebapoznania.
Predtým ako človek vyrazí hodí sa nejaké to know-how. Nebudem vás ale zaťažovať zoznamom výstroja, preferovanými značkami, skôr si poďme povedať základné otázky a odpovede, ktoré by ste si ako pútnik - začiatočník mali položiť pred Cestou a to, ako sa to celé dá poňať.
Sám vs. skupina
Absolútne zásadná otázka je, či chcete prekonanie Cesty mať ako púť pre spoznanie samého seba, trochu pomeditovať, porozmýšľať, prípadne si len vychutnať to ticho, ktoré takto zažijete. Alternatívne to môže byť verzia vo dvojici („keď to dá, zoberiem si ju!“) alebo nebodaj rozpustilá mesačná výprava s kamošmi a kamoškami, niečo ako veľký putovný žúr. Každá z verzií má svoje výhody a samozrejme sa odráža aj v logistike výletu. Ja som to prešiel sólo a neviem si to vynachváliť. Ono na ceste človek nikdy nie je sám a treba poznamenať, že s vami ďalší pútnici skôr spontánne nadviažu kontakt keď ste sólo ako keď vás vidia sa cukrovať s milou na lavičke. A Treba tiež povedať, že večery v útulniach a iných ubytovacích zariadeniach sú značne spoločensky výživné, takže putovanie sám cez deň a večerná party na ubytovni vôbec nie je zlá kombinácia. Tiež je na zamyslenie, či si viete nájsť podobne fyzicky zdatných/nezdatných parťákov. Ono totiž večne na niekoho čakať alebo byť brzda iných troch parťákov nie je úplne želaná verzia. No a ísť v dvojke, to je proste výzva – aj keď nie ste pár, tak vydržať s niekým mesiac resp opačne on s vami tiež nemusí vždy dopadnúť najlepšie.
Stan vs. ubytovanie
Infraštruktúra na Ceste je veľmi dobrá a dá sa prejsť tak, aby ste každý večer spali pod strechou. Ale začnime verziou so stanom. Väčšinou to preferujú borci, ktorí to idú na rýchlosť a teda nemajú naplánované pevné etapy od ubytka k ubytku. Treba si ale uvedomiť, že stan samotný sú kilá naviac ku ktorým sa prirátava varič a k variču si nesiete naviac jedlo a vodu. Takže kľudne 5 kg naviac. Pre sólo prechod to silne neodporúčam, vo dvoch sa to dá lepšie podeliť (o kategórii výstroj/výzbroj/váha pojednám nižšie).
O ubytovanie po ceste nie je núdza – od jednoduchej búdy typu Ramža s potkanom až po kamenné chaty a ubytovne s teplou stravou, sprchou a splachovacím záchodom. Alebo niečo medzi. V zásade by ste mali mať so sebou spacák a karimatku, ale dá sa to aj bez (cca 2 kg ušetríte), pokiaľ vám nevadí erárny spacák na útulniach, v ktorom spali a prdeli celé generácie. A teda hneď na úvod si musíme vyjasniť jednu vec: počas mesiac trvajúceho šlapania sa vaše hygienické štandardy značne znížia a zvládnete veci doteraz pre vás nevídané. Takže napríklad spať na Útulni pod Chabencom s ďalšími tridsiatimi ľuďmi vám príde celkom v pohode aj so všetkými zvukmi, pachmi a prejavmi, ktoré takáto armáda dokáže za noc vyprodukovať. Po čase (krátkom) si to naozaj budete užívať a prestanete to riešiť, dokonca vás prepadne pocit, že takto to predsa musí byť v tých horách.
Stan je síce low-cost verzia, ale low-cost viete putovať aj s ubytovaním, treba to len pred cestou dobre rozplánovať. Ale hlavne - na ubytkách býva večer veľká zábava, spoznáte ľudí, dozviete sa info, ktoré sa hodia pre vaše plánovanie a zároveň tá regenerácia je fakt kvalitnejšie. Nehovoriac o počasí – spať kontinuálne týždeň v mokrom stane často vedie k vysokému úbytku odhodlania a ukončenia púte.
Náklad
Kilogramy sú absolútne kľúčová kategória, ktorú musíte riešiť od úplného začiatku až do konca. Vlastne by som to nazval až najväčším faktorom úspechu. Múdre knižky hovoria, že by ste nemali niesť viac ako 20% svojej váhy. V reáli sa proste musíte zbaliť do plus mínus 15 kg. Nejde ani tak o fyzičku – tú cestu nejakým svojim tempom prejde každý priemerne zdatný človek. Najväčšou výzvou sú otlaky, kĺby a odreniny, ktoré sú v priamej úmere s váhou a kvalitou zbalenia. Okrem klasických otlakov, ktoré začnú nabiehať od tretieho dňa sú veľká mňamka napríklad odreniny pliec od príliš tenkých popruhov. Alebo sčervenané boky od bedrového pásu. Tieto „zranenia“ veľa ľudí neočakáva, pretože si ich neuženiete ani na trojdňovom prechode NT, ale počas Cesty vás skôr či neskôr neminú. O zostupoch dole a téme kolenných kĺbov mnohým z vás určite nemusím príliš veľa rozprávať.
Takže počítajme: bez ohľadu na ročné obdobie potrebujete cca 2 litre vody a zásobu jedla na dva dni, t.j. ďalších 1 – 1,5 kg. Bežný 55l ruksak váži 1,3 – 2 kg, takže už máte cez 5 kg. Do zvyšku sa musíte zbaliť vrátane hygieny, nabíjačiek, náhradnej obuvi, oblečenia atď. Dobrá správa je, že po ceste stretnete dosť často poštu, takže ak to s tým balením preženiete, môžete prebytočné kulmy, laky na nechty, bundy a knižnicu riešiť posielaním balíkov na svoju domovskú adresu úmerne vašim znižujúcim sa nárokom na hygienu, komfort a výbavu. A aj sa to tak často deje.
Jedlo, pitie a alkohol
Na úvod dobrá správa – určite schudnete a celkom dosť. Denníky pútnikov potvrdzujú úbytok váhy medzi 8 – 12 kg, podľa tempa pochodu a kalorického plánu. Pokiaľ cestujete verziou stan, je to plne na vás, čo si nabalíte, uvládzete uniesť a ukuchtiť. Ubytovanie ponúka obzvlášť monotónny výber. Pripravte sa na štvorboj miešané vajíčka, klobása, chleba vo vajci, hustá polievka. Platí hlavne pre úsek Volovské vrchy – Nízke Tatry – Veľká Fatra, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte na útulni/ubytovni a tých luxusnejších verzií je tam pomenej. Úprimne – vegáni, lepkáči a iní nešťastníci môžu mať naozaj problém respektíve sú permanentne odkázaní na nejaké to kilečko nákladu naviac. V letnej sezóne ale rozhodne môžete rátať aspoň s jednám teplým jedlom denne, aj keď teda naozaj užšieho výberu. Na druhej strane výber alkoholických nápojov je aj na najposlednejšej útulni obzvlášť pestrý a nemusíte mať žiadne obavy. Svoju vysnenú večernú dávku dostanete, na výber je široká škála destilátov, dokonca remeselné pivo (Andrejcová). Vinári si na svoje úplne neprídu, ale predsa len po tom celodňovom potení je vychladené pivko priam až žiadúce.
Osobitná kapitola je pitná voda. Bez ohľadu na počasie tie dva litre treba mať pri sebe. Pramene a studničky sú dobre zmapované, ale vo vysokom lete sú mnohé vyschnuté a na pár úsekoch môžete mať potom problém. Odporúča sa filter na vodu (cca 300g), kedy si naozaj viete pomôcť aj úplnou kalužou. Plánovanie vody sa robí každé ráno, takže snažíte sa zistiť kde sú na etape pramene a či fungujú. Rozhodne to netreba podceniť.
Plánovanie trasy, etapy, navigácia a kedy vyraziť
Avizovaných 770 km je prejditeľných za tri až päť týždňov. Pri plánovaní rýchlosti pochodu a etáp si treba uvedomiť že prevýšenie trasy je 31.000 m, takže pri 25 dňoch vás čaká priemerne cca 30 km dĺžkových – čo je v pohode – ale zároveň prevýšenie 1200-1300 výškových metrov, čo už nie je úplne sranda. Tých 1300 metrov totiž aj priemerne denne zostúpite (viď téma náklad/kolená vyššie).
Navigácia nie je až tak zložitá, trasa je dobre značená a vlastne idete vlastne stále po červenej. Aj tak nachodíte kľudne o takých 40-50 viac, vždy raz za čas zablúdite, schádzate z trasy do obchodu alebo ubytovania a podobne. Počasie sa na takom dlhom úseku nedá naplánovať, takže je úplne jedno na ktoré obdobie si to dáte. Nemusíte sa báť ani vysokého leta, nakoniec byť vtedy v lese je rozhodne príjemnejšie ako sedieť niekde v betónovej džungli. A tiež treba počítať s tým, že aj v júni viete na Ceste zažiť sneh, mráz alebo podobné meteorologické prejavy.
Veľa inšpirácie a návodov viete nájsť na tejto stránke. Je tam podrobná mapa Cesty (ubytovanie, pramene, významné miesta, obchody) s kilometrovníkmi a prevýšením a vie vás to aj navigovať. Taktiež sa tam môžete zaregistrovať a písať denník, zdieľať etapy, zážitky a (limitovane) sa dozvedieť o aktuálnej situácii prameňov a ubytiek. Alebo si nájsť parťáka na cestu, ak nemáte s kým a chcete.
Ísť či nejsť
Blahoželám, ak ste sa dopracovali až po túto časť – asi nad tým vážne uvažujete. Nechajme psychoterapiu z úvodu bokom a zhrniem čo mne Cesta najviac dala.
Absolútne najväčším benefitom bola zmena rytmu a vystúpenie zo svojej bubliny – náhodné stretnutia s chatármi, inými turistami, miestnymi hubármi, krčmármi - bola pre mňa najprínosnejšia časť celého putovania. Tí ľudia uvažujú inak a po krátkom čase sa na to preladíte, čo je úplný psychorelax. Tiež ste celý deň vonku. Deň na útulni začína o šiestej, siedmej ráno a končí tak o desiatej, takže ste celý deň, dvanásť aj štrnásť hodín na vzduchu. Po návrate vám toto fakt chýba. A zistíte, že vám k životu naozaj stačí pätnásť kilo a relatívne máte všetko, čo potrebujete.
Ak sa na to necítite treba si hodiť nejaký kratší čas, napr. týždeň (nakoniec je to aj celkom dobrý tréning) alebo proste vyraziť, lebo veď z trasy viete zísť kedykoľvek. Nikdy neputujete pustatinou, vlak alebo autobus je vždy do pár hodín dole kopcom. A keby sa vám to naopak náhodou málilo, vždy môžete zvoliť megaverziu Cesty – trojmedzie AT, CZ, SK na trojmedzie UA, SK, PL cez Poloniny, čo je slušných 1000+ km.
Športu zdar!
