Dnes v noci sa Čierna sviňa prezlečená za psa postavila na posteli, zhnusene zamľaskala, skočila na podlahu a pogrcala sa. Keby len raz. Postupným premiestňovaním – nebude predsa grcať dvakrát na to isté miesto – sa jej podarilo vyrobiť šesť nevábnych kalužiek. Do detailov sa púšťať nebudem, čo keď práve jete.

V nočných hodinách, s rukami plnými psej grcky a ústami plnými veeeľmi nevybraných slov, som si uvedomila, že tento môj štvornohý chodiaci žalúdok ma naučil o psom tráviacom trakte viac, než akákoľvek múdra kniha.

Najmilovanejšou časťou roka je pre Čiernu sviňu grilovacie obdobie. Úmyselne neuvádzam mesiace, pretože grilovacia sezóna sa rok od roka líši. Podľa vhodnosti počasia. Keby to malo byť podľa tohto psieho nenažranca, tak by ľudia mali povinne grilovať celý rok. Bez ohľadu na vonkajšiu teplotu. Lebo, čím viac gilovania, tým viac čoho? No, predsa zvyškov, nedojedkov a odpadkov. O tekutinové zvyšky Čierna sviňa záujem nemá, podľa mňa v predošlom živote bola zapáleným predstaviteľom Ligy abstinentov. Taký je jej odpor k pivu, vínu a alkoholu vôbec.

Ale zvyšky z jedla, či celé grilované pokrmy, alebo suroviny len pripravované na grilovanie – to je to pravé černosviňacie blaho. Na bratislavskom Kamzíku má zaevidované a v psom GPS navždy uložené všetky miesta, kde, čo i len raz, našla niečo konzumovateľné. V jej hitparáde vedie jeden dokonalý nález. Opustený gril s kompletne naloženou grilovacou mriežkou plnou pekne opečeného mäsa. Celé to miesto v skorých ranných hodinách vyzeralo podivuhodne. Okolo ohniska nové podritníky (ešte s cenovkami z Tesca), plastové poháre plné piva, v tráve rozhádzané krajce chleba. Mne to prišlo, že  všetkých grilovníkov odsala nejaké vesmírna loď do inej galaxie. Čiernej svini to prišlo, že sa ocitla v nebi. Moje výkriky a pobiehanie, hádzanie rôznych predmetov do nej a okolo nej, príťažlivosť celej situácie len zvýšili. Mäso zblajzla na jedno vdýchnutie. Gril ešte aj dokonale oblízala.

Čo ale dnes v noci pri jej blvkách prišlo na rozum mne, bola situácia, keď sa naša Čierna svinka s dojedaním po grilovaní trochu dobehla.

Načrtnem situáciu.

Augustové skoré ráno. Slnko nad obzorom práve vystiera svoje lúče a hnusne pečie do očí, operenci na stromoch hulákajú jak nedovretí, muchy otravujú, kliešte sa ticho tešia, že sa do vás zahryznú aj s boreliózou. No, poetika jedna báseň.

V tom okolo prekmitne Čierna sviňa, presúvajúca sa z jedného grilovacieho pointu na druhý. Venčič jedna (má lepší zrak ako ja) podotkne. „Má niečo v papuli!“  Ja, slepá. „Nič nemá.“ Venčič jedna. „Má.  Ale teraz to položila na zem.“

No, nebudem vás napínať. Mala niečo v papuli. To niečo bola plastová krabička väčších rozmerov, aj s priliehavým deklom. Dosť pevne držiacim. Čiernej svini trvalo asi štyri prebehnutia okolo nás (aby sme sa jej nestratili), následné položenia nákladu na zem, kým sa prebojovala k lákavému obsahu. Boli to kúsky bravčovej krkovičky naložené v páce a pripravené na grilovanie. Pekne v cesnačiku, štipľavom korení, nejakej tej soli a tak podobne.

Ako to tak presne viem? Veď to tá Čierna sviňa hneď zhltla.....

No preto, že to cestou domov v aute hneď aj vygrcla na zadné sedadlo. Za tým účelom tam nosím gumenú celosedačkovú plachtu. Ale vyklepať  som ju musela. Preto sú mi známe tie gastronomické detaily.

Takže na všetkých grilovačov, nielen z bratislavského Kamzíku, mám prosbu. Upratujte po sebe. Keď neupracete, uprace Čierna sviňa (poťažmo iné zvieratko, trebárs aj originál lesnodivé) a potom jej je zle. Na pogrcanie.

Inak, dobrú chuť.