Drinking game: Pri slove pán, pána, pánom, pánov, pánove atď. si nalej. Cheers!
Custer ležal v polospánku na schodoch rodinného domu, ktorý strážil už 12 rokov. Sníval o naháňaní veveríc v záhrade. Niekedy som lenivý. Môj pán niekedy môže byť blázon. Niekedy som blázon ja. Niekedy spím na nohách. Milujem svojho pána. Možno ma môj pán zoberie na prechádzku, možno mi dá pamlsok. Zem praská a zdvíha sa pod obrovskou silou mojich labiek. Vzduch sa rozpadá s ohlušujúcim praskotom, keď otvorím svoju bezbožnú tlamu. Horlivo zakňučal. Schody začínali byť mocnejšie než jeho labky. Už mesiace ho trápila artróza. Ako mladé šteňa prekonal psinku. Stále sa z času na čas pripomenie, keď sa mu zatrasie zadná končatina. Slastne si zívol a natiahol predné labky tak, že mu viseli ponad schod cez zábradlie. Noc bola tichá a starý pes len sem-tam strihol ušami na príležitostné zahundranie moriaka v záhrade. Tučný, podsadený, bojazlivý. Jedného dňa stratí hlavu. Neznášal ho. Bytostne. Tú jeho nadnesenú chôdzu, to jeho gobble gobble. Mother fucker. Ale pán mu ho nedovolil strhnúť.
Custerovi neostávalo veľa času. Svojím spôsobom to cítil, rovnako ako to cítia všetky psy. Nemal strach, nevídal žiadne pochmúrne záblesky žltých očí zubatej čiernej mačky domácej číhajúce v tme, len ho trápili prosté, psie starosti: Kam idem? Môžem si priniesť svoju obľúbenú hračku? Budú tam pamlsky? Sled myšlienok prerušil buchot niekde na hornom poschodí. Vyskočil na nohy. Elegantne stúpal po schodoch. Pomaly. Potichu. Šikovne. Raz, dvakrát sa zastavil a vetril. Buch. Buch. Buch. Všetci spali. Zdalo sa, že v celom dome sa ani chuchvalec prachu nepohne. Moriak opäť zahundral. Hlasnejšie. Naliehavejšie. Buch. Slabé zvonenie zvončekov. Tento krát v obývacej izbe na prízemí. Prinútilo ho to zbehnúť späť dolu schodmi. Zastavil sa na prahu obývacej izby. Skúmal votrelca stojaceho pri vianočnom stromčeku. Veľký muž, nie jeho pán, sa prehrabával medzi farebnými škatuľami, vyberal veci z veľkého vreca a potichu, len tak pre seba si hmkal nejakú melódiu. Custer tiež hmkal melódiu – varovanie pre cudzinca, ale držal sa medzi mužom a svojím spiacim pánom hore na poschodí.
„Ho ho ahoj,“ zašepkal muž, hladil si hustú bielu bradu. Sňal si z hlavy ponožkovitú čiapku, aby odhalil lesknúcu sa plešinu. „Nemusíš sa báť, chlapče, nechám tu pod stromom zopár darčekov a maškŕt." Povedal pokojným, upokojujúcim hlasom. Custerova hlava sa pri slove maškrta skrútila. Chvost sa mu zachvel. Muž vstal spomedzi škatúľ. S praskotom si narovnal chrbát. Zamyslene sa priblížil a pokľakol na zem, aby bol na jednej úrovni so starým psom. Custer cítil, že sa nemá čoho báť, nemá dôvod na útok. „No, nie si ty zlatíčko?“ Poškrabkal ho muž za uchom, čo uňho vyvolalo nekontrolovateľné kopnutie zadnej nohy. „Má také šťastie, že má priateľa, ako si ty. Lojálny a oddaný, veľký ochranca, napriek tomu jemný k jeho rukám a k ponožkám.“ Custer sa naťahoval, aby šťastne olízal mužovu bradatú tvár. „Bol si dobrý chlapec, ver mi, viem to,“ povedal muž, siahol do malého mešca na svojom opasku a vytiahol z neho psí pamlsok v tvare snehovej vločky. „Táto odmena je veľmi špeciálna pre tých najlepších chlapcov, takých, ako si ty." Muž s natiahnutou rukou mu ponúkol pochúťku. Custer si odfrkol. Posadil sa na zadok. Spýtavo sa pozrel na muža. „Aj tí najlepší chlapci musia jedného dňa odísť.“
Psím telom sa zrazu rozlialo sálavé teplo. Cítil nutkanie tu zostať navždy, dívať sa na svojho pána, chrániť ho. Strávil tu na schodoch, kam skoro celý deň cez strešné okno pražilo slnko, nespočetné dni. Nasával horúce lúče. Teraz, ležiac tu v noci, mohol stále cítiť ich teplo. Znepokojujúce myšlienky ho pomaly začali opúšťať, až kým nezostala len jedna. Kto sa postará o môjho pána? Môj pán mi verí. Nikdy ho v noci nenechám samého.
„Dám ti veľmi dôležitú úlohu. Budeš naďalej jeho strážcom tak dlho ako to bude potrebné. Budeš mu pomáhať. Nebude ťa vidieť, ani počuť, ale vo svojom srdci bude vedieť, že si stále s ním. Nakoniec tvoj pán dá inému psovi dobrý domov a pomôžeš aj jemu: Budeš jeho učiteľom. Naučíš ho, čo tvoj pán miluje, a potom ho budete chrániť spolu. Myslíš, že to zvládneš?“ Custer veselo vyskočil a olízal mužovi tvár. Pamlsok v tvare snehovej vločky mužovi vďačne jedol z dlane. „Ste také úžasné stvorenia. Rovnako ako snehová vločka, váš život je príliš krátky na to, aby ste skutočne predviedli, akými zázrakmi vlastne ste. Na prvý pohľad ste všetci podobní, ale keď vás človek dôverne spozná, zistí, že každý z vás je jedinečný.“ Keď boli všetky drobky zlízané z dlane, muž pomaly vstal a pristúpil k svojmu veľkému vrecu pri strome. „Teraz oddychuj, môj starý priateľ. Spi.“
A vtedy Custer vedel, že všetko bude v poriadku. Keď ho život v noci pokojne opúšťal, mraky nad mestom, kde pán býval, sa zatiahli. Padal mrznúci dážď. Chlad a smrť viseli vo vzduchu, ale Custer cítil iba teplo slnečných lúčov. Odo dňa, keď ho priniesli domov, už nič nebolo také ako predtým. Z pohovky vypadávala pena ako sa do nej zahrýzal žraločími zubami. Nedbalé odtlačky zablatených labiek boli roztrúsené po celom dome. Izbami sa rozliehalo kňučanie kvôli vnútorným nepokojom, kňučanie kvôli hladu, alebo len tak, keď prosil o pozornosť o 3:00 hodine ráno predtým, ako mal jeho pán nabitý program v práci. Malé vrčiace šteňa sa učilo rýchlo. Naučil sa žuť svoje obľúbené hračky a dať milosť nábytku. Sedieť. Podať labku. Že veveričky nechutia tak dobre ako pamlsky. Naučil sa otrepať svoje malé labky, aj keď túto časť nenávidel, aby udržal pánov dom čistý. Dozvedel sa, že nepotrebuje kňučať kvôli náklonnosti, pretože pán tu bol s úsmevom a láskou s každým ďalším začatým dňom. Čím bol Custer starší, tým bol viac unavený. Ale láska k jeho pánovi iba rástla. Jeho pán nebol dokonalý, ale vždy mal po ruke nejakú maškrtu a keď ho škrabkal na hlave, bolo to to najlepšie na svete. Uvažoval, či dokáže kňučať tak nahlas, až ho pán bude počuť, keď bude v práci, a poponáhľa sa domov. Ak sa rozprší, možno ho nechá ísť von sa vyšantiť a aspoň raz nemusí podstúpiť to mučenie, ktorým čistenie labiek preňho bolo. Nemohol tušiť, že jeho odchod zanechá tľapky všade okolo domu a na ľuďoch, ktorých tak odvážne strážil. Nie od blata, ale tľapky na duši a v živote každého jedného z nich.
Custer otvoril oči. Poobzeral sa okolo seba. Zistil, že sa môže vydať ktorýmkoľvek smerom. Žiadne ploty, zábradlia, ani steny mu nebránili. Mohol sa pohnúť kamkoľvek len chcel. Možno sa pôjde pozrieť do toho borovicového lesa na mieste zvanom Alabama, o ktorom toľko spievajú spolu so svojím pánom, keď sa vezú v aute a nikto iný ich nepočuje. Tam naňho počká, a potom spolu pôjdu do obchodíku u Wayne´s, kde preňho majú pamlsky a pre jeho pána whisky. Ešte raz naposledy ovoňal pánove topánky a vykročil dúfajúc, že človek nebude smutný, a snáď bude vedieť, že bol najlepším dvojnohým priateľom, ktorého vo svojom psom živote mal.