„We don't need no education, we don't need no thought control”  je strofa, ktorú si určite pospevuje nejeden absolvent niektorej z prestížnych slovenských univerzít, napr. Universitas Tyrnaviensis, na prednáške z myrmekológie (google it!) tesne predtým, ako si vytiahne z pravej nosnej dierky suchý šušeň, zmieša ho so slinou, urobí si z toho guličku a tú nalepí na spodok lavice. Dlhá veta? Tiež sa mi zdá.

 

Málokto zo študentov však vie, že pôvodcom tohto textu je istý George Roger Waters, narodený 6. Septembra 1943 v Dreamlande každého Pakistanca, teda v UK. Roger si založil kapelu s Rišom Wrightom (klávesy) a Nickom Masonom (bubny). Potom skúšali, experimentovali, pár členov pribudlo a pár členov ubudlo, Roger sa preorientoval na basu, prijali ako gitaristu Syda Barreta, ten moc fetoval, tak namiesto neho prijali Davida Gilmoura a ten moc nefetoval. Aha, a aby som nezabudol, nazvali sa Pink Floyd, podľa Sydových obľúbených bluesmanov Pinka Andersona a Floyda Councila. Nakoniec sa pohádali a rozpadli. End of story.

 

Písať o Pink Floyd je pre fanúšikov hudby zbytočné, zaradil by som ich do zlatého fondu svetového kultúrneho dedičstva hneď medzi Ludwiga van Beethovena a Tomiho Popoviča. Ich albumy Dark side of the Moon a Wish you were here patria do oddelenia „Must have“ v diskografii každého začínajúceho audiofila. Tretím slávnym dielom, vydaným v roku 1979, je dvojalbum the Wall, ktorý po rozpadnutí Pink Floydu licenčne pripadol práve Rogerovi Watersovi najmä kvôli tomu, že mal leví podiel na librete i na hudbe. Na albume floydom okrem iných pomáhali aj Lee Ritenour (skvelý jazzový gitarista, odporúčam koncert Alive in L.A.) alebo Michael Kamen. Album sa stal tak úspešný, že po rozpade Pink Floydu začal Roger s týmto turné obiehať štadióny a celú šou, kde orchester postupne mizne za stenou pred publikom a nakoniec sa znovu objaví, vypiloval do úplných detailov. Dielo je vlastne protestom proti systému škatuľkujúceho ľudí do kategórii, morálnym protestom voči vojnám, utláčaniu, diktatúre, nespravodlivosti a neviem ešte voči čomu. Tri roky po vydaní tohto megaúspešného albumu sa pán režisér Alan Parker rozhodol natočiť vynikajúci hudobný film The Wall s Bobom Geldofom v hlavnej úlohe. Opätovne s veľkou slávou bol titul “The Wall” použitý aj v roku 1990 pri megaoslave pádu Berlínskeho múru.

 

A prečo takýto dlhý úvod? Nuž, p. Waters zistil, že existuje aj nejaká Európa, a tak sa v uplynulých rokoch (konkrétne 2012 a 2013) unúval odprezentovať svoje dielo aj v susedných krajinách, menovite v Prahe, Budapešti i vo Viedni. Osobne som bol vo Viedni (Maďarovi zarobiť nedám!) a celkovo sa to predstavenie dá oceniť iba jedným slovom : POPIČIFRONT. Predstavte si plný štadión, obrovský múr z papierových kvádrov cez celú šírku štadiónu, tvoriaci stenu, na ktorú sa premieta sprievodná grafika a k tomu partiu skvelých muzikantov hrajúcich na špičkovej aparatúre hudbu, ktorá kedysi formovala vašu osobnosť. Neskutočný zážitok. Rogerovi však nestačilo len obiehať štadióny, a tak sa rozhodol koncert sfilmovať, a tak dňa 29.9.2015 prišiel do našich kín.

 

Aby sa podarilo udržať cenu lístka čo najvyššie, film bol uvedený len vo vybraných kinách, vo viacerých sálach a v len jeden deň. OK, cash sa musí točiť, chápem. Takže som vyplazil 8 evri za lístok a hybaj ho uchále otŕčať do multipexu s hrdým štítkom Dolby Digital EX  na dverách (v BA a BB majú tuším aj Dolby Atmos, u nás, na LV-426, zatiaľ nie je). Cez sálu som išiel nadržaný ako panic pred prvým blowjobom. Tešil som sa jak malé decko na fantastickú grafickú šou, 16 batérií reprákov okolo celého štadiónu, úžasné rify gitaristov Snowyho Whita a hlavne Dava Kilminstera, na tú neopakovateľnú atmosféru, keď aj ten najtvrdší pravičiar a republikán zatína päste a prekrižuje ich v davovej psychóze nad hlavou a kričí na celý svet nech sa prekovajú zbrane v pluhy…

 

Plné kino. Nado mnou 3 mladí pubertiaci, v ruke asi 80 litrové barely plné pukancov. Vedľa mňa upotený tučniak. Zhaslo. Pubertiaci začali žrať pukance. Tučniak si prdol. Začala hrať hudba. Kurva, čo mám niečo s ušami? Prečo je to tak ticho? Keď už tretí dôchodca zreval na premietača nech to dá hlasnejšie, chlapci spoza premietačky pokrútili potenciometrom  a začal som trochu počuť. Vrátane pukancov, takže asi tak polovičná úroveň toho, čo bežne zažijete na koncerte (metalisti nech rátajú radšej 1/4nu). Stále som sa však nemohol zbaviť pocitu pretlmeného zvuku, žiaľ, aj to najlepšie kino má repráky primárne stavané najmä na frekvencie pokrývajúce ruchy a dialógy. Pevne verím, že dojebaný zvukový zážitok mali len ľudia v našom kine (otec bol vo vedľajšej sále a nič také nezaregistroval, ale on je hluchý ako peň, takže veriť sa mu nedá). Dej sa skladal z dvoch paralelných línií – záznam z koncertu a putovanie Rogera za pamiatkou zosnulého otca. Koncertná línia trochu sklamanie. 95% záznamu tvoril detail tváre Rogera, takže smolu majú všetci, ktorí chceli vidieť, aké efekty majú pred sebou Dave alebo Snowy, kedy sa bubeník stihne napiť alebo ako technici v zákulisí ovládajú lietajúce prasa. Ale OK, beriem. Je to Rogerovo dielo, tak ostatní nie sú až takí podstatní.

 

Čo ma ale sralo viac, bola druhá línia. Neskutočná nuda. Už som spomínal, že the Wall je až  taká socialistická pičovina, že pri nej bledne od hanby aj poslanec Blaha? Nuž, ťažko uveriť Rogerovi a jeho sociálnemu cíteniu so zastrelenými irackými deťmi, keď už o minútu ukazujú, ako nasadá do luxusného Range Rovera s policajným sprievodom alebo sa preváža po francúzskych cintorínoch na veteráne s cenovkou začínajúcou na približne 13 miliónov PHP.

 

Aby sme iba nekritizovali. Sem tam sa v snímke objavia aj zábery toho, ako je konštrukcia steny tvorená. Vizuálny zážitok z koncertu tiež fajn, farby žiarivé, kamera zachytila to, čo v reáli na koncerte nevidíte. A vidno, že v Comforable Numb pri gitarovom sóle stojí Dave nie na schodíkoch, ale na plošine a pod ním je skrčený technik, ktorý mu drží kábel. Cool.

 

Ak ste teda 29.9.2015 film v kine nestihli, nezúfajte. Peniažky sú dočasná komodita a možno niekto vypočíta, že plná sála krát 8 evri rovná sa zisk. Ak by vás náhodou napadlo ísť, navrhujem vám iné riešenie. Počkajte si DVDčko. Za prvé, pukance doma nežeriete. Za druhé, namiesto tučniaka sedí pri vás žena a prdnúť si môžete vy. Za tretie, zvuk máte doma lepší a hlasitosť sa dá vyriešiť kombináciou jedného dňa dovolenky a správneho zabarikádovania dverí pred susedmi a mestskou políciou. Za štvrté, nudné pasáže, kde plačúci Roger hrá na trúbku pri otcovom hrobe, môžete pretočiť. Za piate, môžete si to pozrieť znovu a znovu a znovu.

 

Filmu Roger Waters the Wall teda udeľujem iba 7 pochodujúcich tesárskych kladív z desiatich. Len pre referenciu, album bol mnou obodovaný 9/10 a Parkerov film a koncert naživo vo Viedni dostal full house.