Deň P (ako pôrod samozrejme) bol presne stanovený. Trošku sme sa naň upli, čo je zvláštne lebo naša dcéra o ňom nevedela, a keď sa nad tým človek zamyslí, tak to záleží hlavne na nej. Preto, keď sme šli na plánovaný termín do jedinej kysuckej pôrodnice, bolo to určité prekvapenie, že nás poslali domov. Teda poslali nás domov po 4 hodinách čakania. Nie je moc pohodlné sedieť v čakárni na stoličkách, ktoré zažili víťazný február, keď máte brucho. A to nehovorím o manželke v deviatom mesiaci. Možno by bolo logické, keby príjmová ambulancia pre tehotné bola osobitne. Ani by tam nemusel byť stále lekár, len občas by prišiel, keď by bolo treba. Ale zrejme je logickejšie mať príjmovú ambulanciu spojenú aj s klasickou, kde chodia na vyšetrenie počas tehotenstva ostatné. Lebo prečo nie.
Každopádne nás čakal víkend. V utorok sme sa mali hlásiť zase. V utorok ráno už prišli bolesti a veci s tým spojené. Stále som čakal, že praskne voda a bude dráma alebo niečo také. Ale nič. Normálne sme sadli do auta a išli. Išli sme normálne, zrejme aj trochu pomalšie ako bola povolená rýchlosť. Premýšľal som, či nemám ísť 150-tkou a kričať, že moja žena rodí. Prišlo mi to tak nejak prirodzené. Ale keď k tomu došlo, mal som veľké nutkanie nezabiť sa a ísť pomaly. Ktovie prečo. MYTH BUSTED.
Po príchode do pôrodnice som mal taký mód paniky. Čakal som, že keď povieme, že už to začalo, tak nás hneď dajú na izbu alebo pôrodnú sálu alebo niečo. Ale nie, príjmová ambulancia it is. Tentokrát sme ale boli prví, takže sme čakali len hodinku, kým prišiel lekár. Keď už som uvažoval, či nemám málo baterky, tak bola konečne manželka odoslaná na izbu. Celkom fajn izba, telka, posteľ, skrinka, stolička a spolubývajúca. Zaujal som strategické miesto na chodbe pri zástrčke a čakal. A čakal. Keď už som bol v druhej polovici Historickej revue (číslo o februári, kedy sme podľa Blahu a jeho crew údajne niečo vyhrali), tak to prišlo! Nabil sa mi mobil.
Okolo jedenástej sa zmenila situácia. Manželku vzali na pôrodnú sálu a ja som mohol čakať na úplne inom mieste na chodbe. Plán znel, že budem pri pôrode, ale musel som najskôr počkať, kým sa urobia isté procesy, pri ktorých rozhodne nemusím byť. Polovicu čakania som strávil premýšľaním, či si mám ísť kúpiť návleky alebo nie. Štvrtinu tým, že som sa bál, že nebudem mať dosť času kúpiť si návleky. Nakoniec som to úspešne zvládol a mohol som vstúpiť do pôrodnej sály.
Musím povedať, že som bol príjemne prekvapený zo zariadenia a celkovo pocitu, že nie som v slovenskej nemocnici. Všetko vybavenie bolo mladšie ako ja (možno s výnimkou obliečok, ale keby boli nové, asi by som bol trošku sklamaný) a izba mala vlastnú sprchu. Čo sa ukázalo ako veľmi dôležité, pretože nasledujúce štyri hodiny pozostávali zo striedavého sprchovania (manželky, nie mňa) brucha a monitorovania srdca dieťaťa. Čo znelo, ako keby srdcu vypadlo vysielanie o tretej ráno. Keďže sa dobrá sociálna vláda dohodla, že už sa nebudú platiť poplatky za epidurálku a prítomnosť otca pri pôrode, tak sme zaplatili stovku za epidurálku a tridsať za moju prítomnosť pri pôrode (by jeden povedal, že za tridsať eur mi mohli dať aspoň tie návleky, nie?). Aj keď sa pôrod udial už vo februári, iba fakultné nemocnice zrušili tieto poplatky. A na Kysuciach sme radi, že máme nemocnicu, nieto ešte lekársku fakultu.
Po pár hodinách, kedy som slúžil ako držiak sprchy a morálna opora, som sa rozhodol, že je čas na prvé jedlo dňa. Už predtým som vedel, že v nemocnici je bufet, ktorý má to pravé vyvážené nemocničné jedlo. Teda vyprážaný rezeň, vyprážané filé a vyprážaný syr. A k tomu úžasný výber šalátov, ktorých spoločná vec je majonéza a taká tá mäkká saláma. Povedal som si, že ak chcem zažiť tú pravú nemocničnú atmosféru, mal by som si dať desať deka vlašáku a rožok. A tak sa aj stalo. Zažil som presne ten pocit, ktorý som hľadal. Pocit, keď si vezmete tanierik so šalátom a kráčate k stolu a cítite sa veľmi trápne. Cestou sa snažíte nevšímať si pohľady ľudí a rýchlo si sadnete a snažíte sa jesť čo najtichšie. Ale tá vidlička cinká príliš hlasno, však? Malo to všetko, čo som chcel a potreboval.
Po návrate na sálu sa to všetko nejako rozbehlo. Po ďalšom cykle sprcha-monitorovanie sa pomaly rozbehla fáza „tlačte, tlačte“. Bol som veľmi prekvapený, že to prebehlo v podstate bez väčšej drámy asi za polhodinku. Samozrejme som sa celý čas pozeral na tvár mojej vyvolenej a iba sem-tam opakoval rozkazy: „Dýchaj! Tlač!“. Tiež som jej mohol prikladať masku s kyslíkom, čo bolo fajn a občas som si potiahol aj ja. Na konci bolo malé fialovočervené stvorenie, ktoré neplakalo. To vyriešila štipka násilia na deťoch, ale ani potom to neznelo, že do toho dáva srdce.
Potom som mohol byť svedkom váženia a merania a zapisovania. Taká milá staršia pani sa najskôr potešila, že sme zobraní a na svet neprišiel ďalší bastard. Ach, tie čarovné, čarovné Kysuce. Potom sa začala prvá očista. Najskôr som chcel kričať: „Čo robíte, prestaňte, veď je to len dieťa!“ Potom som sa už len presviedčal, že je to profesionálka a vie, čo robí. Odvtedy sa nebojím manipulovať s mojou dcérou, pretože keď prežila prvé kúpanie, prežije hocičo.
Nakoniec sme ju mohli mať na hodinku pri sebe na sále a užívať si ten pocit úľavy z toho, že pôrod prebehol v poriadku a narastajúci stres zo strachu o malú. Aj sme si povedali, aká je tichučká, vôbec neplače, to je super. Ako veľmi sme sa len mýlili...
