Je päť hodín ráno. Sestrička vrazí do izby, rozsvieti svetlo. Neberie ani trochu ohľad na to, že je Nový rok a celú noc som prežúrovala. Aha nie, to bol len sen. Celú noc som sa snažila zaspať. Ale ako, keď musím ležať v jednej polohe? Ako, keď na izbe pochrapkávajú dve babičky? Ako, keď mám bolesti? Ťažko.

Cítila som sa ako na vojne, pretože príkazy sme dostávali ako nejakí vojaci. Pristúpila k posteli, zvrieskla “Misu!” a ani som nevedela, čo odo mňa chce. Obloženú misu? To by som si dala, aj chlebíčky a ruské vajce. Až potom mi došlo, že začínam posilňovať ruky. Zvesila mi ten fasa trojuholník, na ňom som sa nadvihla a či sa mi chcelo, či nie, podstrčila mi misu. A takto ďalším nechodiacim pacientom na celom poschodí. Boli dni, keď som tam visela aj 20 minút. Ruky sa mi triasli, mozole, ktoré som mala na dlaniach, som nemala, ani keď som s otcom ako pubertiačka musela okopávať záhradu. Zvoniť som nemohla, lebo pustiť sa jednou rukou, to by bolo nad moje sily. Ale vždy som sa sestričky dočkala. Našťastie. Potom nasledovala ranná hygiena. Na zem mi položili lavór, handričku o veľkosti asi 5x5 cm s povelom “Umyte sa!”. Po prvé som sa k tej vode nemala ani ako dostať, keďže som sa hýbať nemohla a bola na zemi. Po druhé mala som používať handričku, s ktorou si deň predtým mohol utierať svoje uhmmm telo exibicionista z vedľajšej izby. Nie, ďakujem. Vytiahla som balík mokrých vreckoviek a spravila si hygienu po svojom. Fajnovka.

Ešte k tomu chlapíkovi na vedľajšej izbe. Aj keď som ho našťastie ani raz nevidela, vyčaroval mi úsmev na tvári každý deň. Celý deň sme mávali otvorené dvere, keďže sme boli len nechodiaci pacienti, takže sa nebáli, že im zdrhneme alebo že by nejaký chlap náhodou zazrel žilnaté nohy babičky na vedľajšej izbe. Naozaj som mala pocit, že ležím na geriatrii a nie na traumatológii. Bola som tam určite najmladšia, krásnych 24 rokov, život pred sebou. A potom vek 80+. Väčšinou výmena bedrového kĺbu alebo úrazy hlavy (všetko mi zreferoval pri debate jeden sanitár). A tak teda pri otvorených dverách sme počuli všetko. Ráno sestrička hneď kričala: “Pán Kukučka, zasa ste holý, okamžite sa oblečte.” A toto sa opakovalo x krát za deň. Ešte aj keď niesli obed, tak čakal sestričky s holým uhmmm telom. Asi chcel očariť sestričky, tie z neho ale nadšené určite neboli.

Keď sa skončila ranná hygiena, vystriedali sa sestričky. Znovu si išli skontrolovať všetkých pacientov, zhasli svetlá a mohli sme dospať noc. Asi tak desať minút bol pokoj, keď sa rozrazili dvere, rozsvietilo sa svetlo a zaznel krásny pozdrav tety upratovačky “Breee ráno, holubičky”. Umývanie sa robilo systémom, čo je mokré, to je čisté, so zmetákom obúchala všetky nohy stolíkov, kolieska postele, dvere, stenu. Mala som pocit, že hrá hru čím viac buchnutí, tým viac bodov. V našej izbe vždy najviac skórovala. Zhasnúť prišli, keď už ani svetlo nebolo treba. Vtedy sa dovalili sestričky, že treba upratať, lebo o chvíľku príde vizita. Neviem, či mysleli, že po tom, ako odišla upratovačka, sme si tam rozhadzovali konfety a vylievali šampanské, ale museli sme upratať. Na nočnom stolíku nemohlo byť nič, lebo doktori to nemajú radi. Keby sa radšej doktor zaujímal o zdravotný stav a nie o to, či mám vodu na nočnom stolíku.

Prvá vizita. Väčšina doktorov vyzerá dosť rozbito. Asi ako po poriadnej silvestrovskej žúrke. Pri posteli sa ich zrazu objavilo asi desať, jeden sa mi prihovoril: “Som Mudr. BudemNaVásSrať a kedykoľvek sa môžete na mňa obrátiť. Vy ste ešte neboli na CT? Ako je to možné, rýchlo to treba zariadiť.” Hej, rýchlosť v našej nemocnici znamenala, že po dvanástich hodinách, viac ako 24 hodín po úraze, ma zobrali na CT, či nemám aj vnútorné krvácanie. Luxus. Našťastie bolo všetko v poriadku a mohla som ísť znova na izbu.

V ten deň som chválila nemocničnú stravu. Prečo sa všade hovorí, aká je hnusná. Dostala som super vývar, rezeň cez celý tanier, a dokonca aj punčový rez. Pamätám si to ako včera, fakt to bolo dobré. Jediné nemocničné jedlo, ktoré som za pobyt v nemocnici jedla. Bol to taký novoročný žartík, že aj takto by mohla vyzerať strava, ale milí pacienti, nezvykajte si, zajtra vás čaká rovnaká žbrnda ako po celý rok.