Zatiaľ nikto neprišiel na to, čo je definitívnym zmyslom života. A vôbec, musí mať život zmysel? Aj tak sú to len filozofické sračky.

Nedá sa žiť len tak bezcieľne? Srať na všetky tie povinnosti prislúchajúce veku, flákať sa každý deň, užívať si. Snažiť sa zabudnúť na potrtkané detstvo, nemyslieť na neistú budúcnosť. Nech si každý robí, čo chce. Hlavne, že je slobodný a žije v prítomnom okamihu.

Škoda len, že ten môj prítomný okamih po čase stratil iskru. A nie preto, že mi ostatní začali čoraz viac kecať do života. Ale preto, že som si vlastnou vinou začal drať bradu o koberec.

Boli časy, keď som riešil puberťácke jebáky. Kedy, kde a s kým sa rozjebem. Ktorú sexuchtivú pretiahnem. Len aby som nemusel trčať doma, počúvať infantilné rodinné hádky a znášať mentálne nevyspelého fotra.

Bol som rebel. Nechcel som byť iný. Bolo mi dobre, bolo nám dobre. Nič sme neriešili. Zdravie malo trpezlivosť s našimi závislosťami a životopis bol len ďalší zdrap papiera. 

Hoci teoretické omáčky v škole nám boli ukradnuté, neboli sme až takí sprostí a naivní. Mali sme ruky a brigády to istili. Robili sme všetko pre jedinú vec: našu nezávislosť.

A nakoniec som sa k tej nezávislosti aj dopracoval. Odišiel som z domu. Bez nejakého životného plánu. Bez nejakej hrdinskej ambície. Bez nejakého papiera intelektuálov v ruke. Bez peňazí. Poznačený traumatickým detstvom. S nevyriešeným hnevom. So vzdorom. Na vlastnú päsť.

Svet bol plný možností a ja som chcel vyskúšať všetko. Chcel som žiť podľa svojich rozhodnutí. Učiť sa z vlastných chýb (a tých bolo sakra veľa). Vyberať si kedy, kde a s kým. Žiť so ženou, čo mi všetci závideli. Utrácať všetky zarobené prachy. Nechať si všetky cesty otvorené. Toto bezstarostné obdobie trvalo niekoľko rokov. 

No a potom to prišlo. Nie ako blesk z neba, ale celkom nenápadne. Do môjho perfektného života sa začala nechcene vtierať realita. Dostal som, úplne nedobrovoľne, nálepku dospelosti.

Až donedávna som ju pokladal za diagnózu a nie prirodzenú fázu ľudského bytia. Áno, byť dospelým má svoje výhody. Lenže byť dospelým nie je vôbec sranda. Najhoršie na tom je, že sa od vás stále niečo očakáva. Pravidlo „mám vás v piči“ začína platiť obrátene. A ja som to začínal chápať.

Okrem toho, byť dospelým nie je lacná záležitosť. Definícia voľného času naberá nové parametre. Okruh priateľov sa radikálne zúži. Už nestrácate čas s idiotmi. Aj iní vás škrtajú zo svojho života. Roky bez športu, fádna strava, cigarety, alkohol – energia ako aj nálada sú v riti. Telo dáva výpoveď. Žiadna kariéra. Robota na piču. Zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Sústavný stres. Adrenalín. Vyčerpanie. Depresia. Už vás nezachráni ani spriaznená duša. Klesol som na samé dno. Som jedna veľká N-U-L-A. Moje sebavedomie je v kýbli. Prítomný okamih stratil iskru. 

Začína mi už totálne harašiť. Snažím sa oklamať samého seba, že ma z tohto vyhrabe nevera. Nová ženská = veľa sexu. V hlave mám nával dopamínu, oxytocínu, sérotonínu. Už dávno som sa necítil tak dobre. Ona ma chápe. Ona odo mňa okrem sexu a trochu pozornosti nič neočakáva. Cítim vzrušenie. Život sa hneď javí znesiteľnejší.

Lenže aj mozog sa po čase vykašle na hormóny. Moje svedomie mi nedá spávať. Stratím chuť jesť a chce sa mi zvracať zároveň. Znovu nájdená iskra opäť zhasne. A ja sa ocitám ešte v hlbšej jame.

Vinu hádžem na dospelosť. Protestujem. Som predsa rebel.

Ale v hĺbke duše viem, že už sa neoklamem. Mám 36. Som dospelý. Prežil som detstvo, prežijem aj dospelosť. Je čas vyrovnať sa s minulosťou. Pripraviť sa na budúcnosť. Mať sa rád. Byť pyšný na to, čo som doteraz dokázal. Nemám milióny na účte, ani pozíciu riaditeľa. Vo svojej podstate som ale dobrý človek. Mám svoje morálne zásady. Mám skúsenosti. 

Vytriezvel som. Ďakujem Bohu za moju ženu. Za naše dlhé rozhovory. Je čas si určiť priority a začať tvrdo makať. Na sebe. Na niečom dôležitom, čo mi dá pocit, že život má hlbší zmysel.

Je čas opäť nájsť iskru prítomného okamihu.

Ja viem, že môj život je extrém. Existujú aj iné extrémy. Pozitívne. Neberte si preto zo mňa príklad.