V predchádzajúcej časti som mal za sebou 5 absolvovaných jázd so šéfem. Viac neúspešne ako úspešne,podľa môjho skromného odhadu. Teda terajšieho odhadu, vtedy som to bral samozrejme ako absolútny úspech. Nasledujúce jazdy prebiehali pomerne dobre. Miestami som vykúzlil síce ešte nejaký prúser, ale nič také zásadné, čo by spôsobilo ujmu na majetku alebo dlhodobé psychické poškodenie u šéfeho(možno len krátkodobé). Čo mi však robilo problémy (mimo neschopnosti pritahovať druhé pohlavie), bolo pohýnanie sa do kopca a vedúci si to samozrejme hneď všimol a tak ma pravidelne týral tou jednou križovatkou, kde bol tento problém najbadateľnejší. Môžete si síce myslieť, že ma predsa chcel vytrénovať alebo nebodaj pripraviť na poslednú jazdu s policajtom, ale ten jeho sadistický samoľúby úškrn na tvári a hlasné povzdychnutie zakaždým zlyhaním na tejto križovatke prezrádzal čosi iné. Samozrejme nepridávalo mi to na pohode asi ako Brančimu Kováčovi predstava komerčného úspechu. V podobnom duchu sa nieslo niekoľko posledných spoločných jázd.

 

Okrem toho mal náš inštruktor veľmi nezvyčajnú vlastnosť "rozprávať" sa s chodcami na prechodoch. Sám som to zažil asi 4 krát a bolo to pre mňa celé nesmierne komické. Preložené - zakaždým mi to ujebalo dekel do stratosféry. Podľa jeho teórie totiž museli prejsť cez prechod minimálne 3 ľudia, aby mali nárok na to, že prichádzajúce vozidlo zastaví. Teda auto pred prechodom nezastavuje pre jedného alebo dvoch, musia tam byť minimálne tri kusy. Jeho vysvetlenie súviselo s plynulosťou cestnej premávky a jej spomaľovaním. Odkiaľ túto teóriu zobral, som nevedel. Nebol som v pozícii pýtať sa nato. Ale on tak nejak predpokladal, že to je všeobecná vedomosť ako Danglov fakový smiech v Partičke. Celý život robil ako policajt alebo inštruktor v autoškole. Predpokladal som preto, že to bude asi PRAUDA! A tak, keď bol v správnom psychickom rozpoložení, teda keď ho už niekto stihol ten deň nasrať, nemal problém vysvetliť podstatu svojej teórie jemu svojským spôsobom nevinným ovečkám alebo ovci na prechode. V praxi to vyzeralo asi tak, že počas toho, ako autoškola prechádzala cez prechod a on bol úplne ticho sa cez stiahnuté okno chodcov zo zvýšeným hlasom opýtal, či sú kokoti alebo sú kokoti? Keď predsa nevedia, že ich nie je dosť na to, aby prešli cez prechod. Raz to schytala aj babka demokratka v pokoji sa vracajúca z talianskeho týždňa v Lidli. Túto jeho teóriu som si nezobral k srdcu a na prechodoch väčšinou vždy zastanem.

 

Nie len tieto počiny ho pomaly dostávali do statusu miestnej legendy. Ďalej rád preberal aj teóriu o tom, že na každého na ceste musíš dávať pozor, lebo všetci okolo sú jebnutí na hlavu. Ten pred tebou, za tebou alebo vedľa teba. Pri slovách vedľa teba sa občas na mňa nenápadne pozrel a tie slová zdôraznil. Neviem, či to robil pri každom rovnako alebo sa táto pocta ušla len mne.

 

A asi takýmto štýlom sme sa prebojovali k veľkému finále. To malo pozostávať z testu, teoretickej časti o údržbe, cvičiska a samozrejme finálnej jazdy. Na prvý test som si veril. Spolužiak z gympla mi poradil malý trik, ako sa pripraviť na test. V podstate prišiel s teóriou, vďaka ktorej on svoj test spravil na plný počet bodov. Na výber bolo asi 20 testov, z ktorých si musel človek jeden vytiahnuť. Tieto testy sme mali k dispozícii a bolo potrebné si ich len naštudovať. Človek je však od prírody tvor lenivý a u mňa to v 18-tich platilo 10 násobne, a tak som si nechal poradiť. Trik spočíval v tom, že sa stačí naučit prvých 5 a posledných 5 testov, pretože testy sú vždy zoradené podľa poradia. A tak som si mal teoreticky vytiahnuť či už zhora alebo zdola jeden z poslednych 5-tich alebo jeden z prvých 5-tich testov. A tak som to tak aj spravil a sebavedomo som vykročil smerom k prvému neúspechu. Keďže život je sviňa, v ten deň testy zoradené podľa poradia neboli, a tak som si vytiahol test s číslom 11 a bol som nahratý. Nakoniec mi chýbalo asi 5 bodov. Teraz si síce možno vravíte, že naučiť sa ďalších 10 testov nemohlo byť až také ťažké, ale vtedy som to videl inak. Mimochodom z 12 účastníkov zájazdu som neprešiel len ja a tá, čo rozflákala Fabku.

 

Na druhý pokus som sa naučil všetky testy, údržba mala byť len formalita. Rovnako aj cvičisko. Na cvičisku som si veril, tak som sa cítil ako ryba vo vode. Viac som sa obával jazdy a to jednej konkrétnej križovatky. A tak dokonale pripravený som sa vybral na druhé kolo . Test prebiehal pomerne hladko, prešiel som bez problémov. Ako som sa bál, údržba bola len formalita a policajt zavrel všetky 4 oči, uši, nosne dierky aj ritný otvor, ale nechal ma prejsť. Na cvičisku išlo všetko po masle a bol som spokojný. Medzi nami sa nachádzal aj jeden exemplár. Týpek vyzeral, že nikdy nešoféroval. Cele cvičisko prešiel na 1-ke a auto mu zdochlo asi 100-krát. Motor kvílil nespokojnosťou a pomaly ale isto to vyzeralo, že chlapík vyvarí motor. Nakoniec to však nejako dal. Potom som ho už nevidel, ale počul som, že počas jazdy nešiel rýchlejšie ako 30 a policajt mal z neho väčšie depky ako Máziková z podprsenky.Po Fábii mala autoškola pomerne dobrú Oktáviu. Tretie auto tejto špičkovej flotily tvorila ďaľšia Fábia prerobená na LPG. Horor pre všetkých. Tento kus bol rozbitejší ako slovenské zdravotníctvo. Hlavne cez zimu bolo umenie sa na tom pohnúť. Hlavne za studena motor nevedel, či ísť na plyn alebo na benzín a výsledok bol taký, že auto cukalo a nespokojne poskakovalo. Ja som sa s týmto kusom ani raz nestretol. Oktávia slúžila dobre a všetci sme spravili aj cvičisko. Nasledovalo to najhoršie a to jazda. V aute som bol ja, náš milovaný inštruktor, zelený mužíček a môj kamarát. Pýtal som sa šéfeho asi ako dlho to bude trvať. Odpovedal,že každý by mal šoférovať aspoň 15 minút. Vravím si ok, ak netrafíme križovatku pri nemocnici, som relatívne safe. Avšak tú sme práve trafili. Mám odbočiť doľava, vchádzam do križovatky, zastanem, kukám poriadne, či sa nič nerúti. Z pravej strany alles gut a tak som vyrazil. Ako sa ukázalo, napravo alles gut nebolo a prehliadol som autíčko, ktoré prichádzalo. Šéfeho intuícia nesklamala, a pripravené nohy na jeho pedáloch pohotovo reagovali. Nič sa teda nestalo. Okrem toho, že mi bolo jasné, že prídem aj tretíkrát. A tak po 5-tich minútach za volantom som už menil miesto s mojim súputníkom. Ten však za volantom vydržal ešte kratšie, lebo nezastal na jednej z dvoch stopiek v meste. Áno aj to sa dá a pritom nás všetci na tie stopky upozorňovali. A tak po asi desiatich minútach sme boli naspäť. Vedúci ešte stihol poznamenať: a bál si sa, že budeme dlho.

 

Tak skončil druhý pokus. V škole nevedeli či plakať alebo sa smiať. Už aj mne bolo trápne za seba samého a tak, prvýkrát ukázali niečo, čo z diaľky pripomínalo jemný záblesk empatie. Skôr som si však vydedukoval, že už ich táto téma nebavila, lebo po prvom neúspešnom pokuse som si vyžral svoje. A navyše som nebol jediný, ktorému sa nedarilo a tak táto téma sa stala pomerne rýchlo starou. A tak som sa pripravoval na tretí pokus. Križovatku som si poriadne naštudoval, párkrát som sa tam išiel prejsť a pripravoval som sa na poslednú bitku. Testy, údržbu a cvičisko som už absolvovať nemusel. Jazda mohla byť samozrejme nepredvídateľná, ale dúfal som, že aj šéfemu som už dosť dlho liezol na nervy. Rovnako som dúfal, že už ho dávno prešla chuť sa na mňa pozerať a tú križovatku by sme mohli tentokrát vynechať. A dopadlo to tak, ako som dúfal. Spomínanej križovatke sme sa úspešne vyhli a tak som úspešne zavŕšil svoj boj. Mal som samozrejme celý čas bobky v gatiach, ale zvládol som to. A tak som sa mohol pridať k stovkám ďalším mladých samovrahov na slovenských cestách. Moja radosť bola neopísateľná. Tešil som sa viac ako komunita pedofilov na premiéru filmu Dvaja pápeži. Tak sa skončila táto kapitola. To, že som bol dokonale nepripravený na to, čo ma na cestách čaká, som si vtedy neuvedomoval. Našťastie si to uvedomoval môj otec a trvalo ďalší rok, kým mi dal do ruky naše auto. Ano hádate správne, presne tá Fábia s motorom z kosačky v tej najhoršej možnej sociálnej výbave. Mala však klímu, čo očividne bolo to najpodstatnejšie pri výbere auta. Týmto článkom som chcel zakončiť časť o autoškole. Nasledujúce články by sa mali venovať dianiu na tej najlepšej vzdelávacej inštitúcii v rámci nášho okresu. Toto označenie som niekoľkokrát počul zo strany profesorského zboru, niektorí z nich to mysleli žiaľ aj vážne, iní našťastie nie. To, že v okrese bola nulová konkurencia, niektorým z nich očividne neprekážalo. Nemali a ani stále tu nemáme žiadnu vysokú školu alebo nejaké detašované pracovisko detašovaného pracoviska nejakej VŠ.