Ako každý správny pubertiak aj ja som bol fascinovaný schopnosťou riadiť osobné motorové vozidlá a ako každý správny pubertiak aj ja som chcel dostať svoj vodičák čo najskôr. Nato, že mať vodičák a vedieť správne jazdiť s autom, sú dve rozdielne veci, som mal prísť až o niekoľko rokov neskôr. Keďže učiť sa na vlastných chybách bolo pre mňa príliš mainstream a podstatne jednoduchšou  a rozumnejšou voľbou bolo spôsobenie dvoch dopravných nehôd. Ale čo, mal som 18, patril mi svet a myslel som si, že spraviť si vodičák pôjde ľavou zadnou. Realita však bola iná a zapotil som sa pri tom viac ako Bödörove pazuchy na súde.

To, že náš rodinný rozpočet bol po kríze a strate zamestnania jedného z rodičov roku pána 2008 napätejší ako gombíky na Chmelárovej košeli po piatom rezni bolo v našom regióne normálne. Nikto sa teda nepozastavoval nad faktom, že náš rodinný vozový park pozostával zo 17 ročnej bielej Škody Favorit. Tento predsízne vyrobený kus bol v našej rodine asi 5 rokov, nemal posilňovač riadenia, bŕzd ani ničoho iného, čo by akýmkoľvek spôsobom mohlo uľahčiť jeho prevádzku. A aj pri jemnom preháňaní sa dá povedať, že po natankovaní plnej nádrže sa jeho hodnota zdvojnásobila. Pri snahe točiť volantom, stlačiť jeden z pedálov alebo stiahnuť okno bolo nutné mať za sebou aspoň 5 ročnú vzpieračskú kariéru. Bolo to skrátka dobré auto, len nie veľmi.  Na tomto unikátnom vesmírnom vozídku ma otec chcel naučiť aspoň trochu šoférovať, keďže podľa jeho slov šoférovanie vyžadovalo pozornosť a schopnosť sústrediť sa na viacero vecí naraz, čoho ja som bol podľa neho schopný iba pri jedle.

Pri tom, ako som sa snažil naučiť ovládať tento skvost mladoboleslavskej automobilky, mi bolo povedané ,že sa nemám báť rázneho dupnutia na brzdu, pretože to bol jediný spôsob ako zastaviť, keďže ručná brzda fungovala len na papieri a mala taký význam ako automat na kondómy vo Vatikáne. A tak som sa učil pohýnať a brzdiť. Favorit si však žil vlastným životom a ako sa ukazovala, s mojimi nohami nebol kompatibilný. Ale predsa len som si niečo z tohto zážitku odniesol. Bola to vedomosť, že dupnutie na brzdu a silne bicepsy sú pri tomto aute priam nutnosťou ako IQ pod 88 pri vstupe do ĽSNS.

U nás  v našom malom okresnom meste bol dostatočne široký výber autoškôl, konkrétne dve. Jedna z nich mala pomerne  dobrú povesť medzi dievčatami, asi ako Boris Kollár medzi slovenskými zlatokopkami. Stačilo sa pekne usmievať, vytrčiť kozenky a občas sa nechať chytiť za kolienko a vodičák bol prakticky vo vrecku. Netreba byť členom Mensy, aby človek vedel, do ktorej autoškoly sa prihlasovali všetky spolužiačky zo strednej. Nám bez pekného hrudníka a s akné na tvári pripomínajúcu šachovnicu tak prakticky ostala len jedna možnosť. Autoškolu ako bonus viedol bývalý policajt, 60-tnik, ktorý sa už nevedel dočkať penzie a bolo vidno, že táto profesia ho nesmierne vnútorne napĺňa šťastím ako Sulíka ďalšia spolupráca s Matovičom.  Rozhodovací proces uľahčil aj fakt, že to bol aj náš sused od vedľa z paneláku, s ktorým, som sa zdravil a vedel som, že ma tak trochu registruje v zmysle: to je ten retard od vedľa. A tak som dúfal, že bude mať zľutovanie s mojou dušou nie len automobilového panica. A tak začalo niekoľko mesačné dobrodružstvo, na ktorého konci som mal mať oživené moje drevené nohy ako tento pán vždy poznamenal.

Výučba prebiehala štandardne, teóriu striedali jazdy. Prvé jazdy vždy na cvičisku, kde sa snažil dotyčný nadšenec výučby budúcich účastníkov cestných nehôd odhadnúť, či tento exemplár má aspoň elementárnu predstavu, čo znamená šoférovať motorové vozidlo. Po prvej 1 a pol hodine teórii, sa mi zdalo, že všetko ide hladko. Ako vždy som prišiel posledný a tak som sedel priamo pred ním, čo mu umožnilo spraviť si zo mňa stredobod jeho vtipov a poznámok. Boli celkom dobré, nič typu či moji rodičia boli súrodenci a podobne. Roky praxe v tomto unikátnom zamestnaní, v ktorom bola jeho vôľa žiť každodenne ťažko skúšaná, z neho spravili pomerne vtipného jedinca. Ináč ako s humorom to ani zvládať nemohol, keďže denne bol nútený sa stretávať s jedincami uväznených v telách 18 ročných s mysľami  12 ročných. To bolo minimálne prípad nášho ročníka z miestneho gymnázia. Toto gymnázium malo tak ďaleko od výberovej školy ako Farma od programu pre intelektuálov.  

Bol apríl 2008 a ja som sršal nadšením, lebo sa práve blížila moja prvá jazda. Pred prvou jazdou som si myslel, že viem úplne presne, čo obnáša problematika šoférovania. To som ale ešte nevedel, že s týmto pánom nás bude spájať viac ako len spoločne strávený čas na jazdách a jeden panelák. Problémy totiž na seba nenechali dlho čakať a hneď po prvej jazde sme sa stali nerozlučnou komediálnou dvojkou ako čierny mor a Európa.

Šéfko ma vyzdvihol pri škole, bol pomerne pekný slnečný deň. Počas cesty na cvičisko, keď ešte šoféroval on, všetko prebiehalo ako malo.  Rozhovor prebiehal uvoľnene a nenútene. Viezli sme sa na novej Škode Fábia, ktorá bola po mnohých stránkach na tom lepšie ako náš rodinný Aston Martin. Keď sme dorazili na cvičisko (rozumej zabudnuté storočné parkovisko niekde na konci sveta), bolo mi povedané, že sa máme vymeniť a tak som si konečne sadol za volant niečoho, čo pripomínalo moderné auto. Chcel som mu dokázať, že viem, čo a ako a tak som si sadol a zapol pás. On síce tvrdil, že mi ho netreba, lebo sme na cvičisku a nie je sa čoho báť, ale môj spidermanovský 6-ty zmysel mi tvrdil niečo iné. On sa pohodlne vyvalil na predné sedadlo spolujazdca a bez zapnutého pása si vybral rožok a jogurt a rozhodol sa stravovať za volantom. Kombinácia mojej neskúsenosti, jeho vieru v moje schopnosti, príliš dobrého posilňovača bŕzd a jogurt sa ukázalo ako dosť nešťastná.

 

Rýchlo mi vysvetlil na čo slúži spojka, brzda a plyn, na čo sú všetky páčky okolo volantu a asi po 5-tich minútach sa išlo na vec. Naštartoval som, stlačil spojku, zaradil jednotku a pomaly začal púšťať spojku a pridávať plyn. Auto sa akoby zázrakom začalo pohýnať. Všetko išlo pomerne hladko a v tom momente som bol absolútne spokojný sám so sebou, lebo môj poctivý tréning s ocom sa vyplácal. Potom však prišiel rozkaz zastaviť. Ja plne namotivovaný a s cieľom mu dokázať, že viem, ako sa auto brzdí, som z celej sily dupol na brzdu(bez spojky). Nasledoval rad veľmi zaujímavých udalostí, ktoré v mojom chápaní prebiehali veľmi spomalene asi ako scény z Matrixu, keď alfa samec Neo dával coproto úbohým agentom (Nie tým bez minulosti).  Auto prudko zastalo a zdochlo, pohyb môjho tela zadržal pás, to sa však nedalo povedať o druhej osobe v aute. Na mojej strane sa teda nič dramatické neudialo, ostal som zaseknutý pásom a moja hlava bola natočená tak, že som mal dokonalý výhľad na to, aká dráma sa odohrala na sedadle spolujazdca. Jeho táto situácia zastihla úplne nepripraveného. V momente ako som zabrzdil sa akurát ohýbal, aby si odhryzol zo svojho rožku s jogurtom, k tomu však už nedošlo. 

Keďže fyzika je sviňa a on nemal pás, videl som ako jeho hlava smeruje k palubnej doske , počas tohto pohybu ma ešte stihol prirovnať k mužskému pohlavnému orgánu (nadávka patrila mne a nie policajtom). Nato dostal šupu do hlavy od palubnej dosky a následne ho to odhodilo naspäť do sedadla. Videl som jeho zdesenie v očiach. V šoku som bol aj ja. Zrazu sme si obaja uvedomili, že jeho jogurt má všade na svojom čiernom tričku. Už tak vypätej situácii toto zistenie nepomohlo a on to celé zhodnotil pomerne konzervatívne : ta ty si pekný kokot. Táto udalosť predznamenala koniec nášho priateľského vzťahu. Zvyšok tejto jazdy strávil vonku, kde dojedal svoj jogurt  nielen z tégliku a ja som sa sám trápil s autom. Od tohto momentu sa mi už viac nepozdravil. Treba úprimne povedať, že som mu to nemal za zlé. Na druhý deň sme mali celá skupina ďalšiu hodinu a pol teórie. Prišiel ako posledný s výraznou hrčou na cele. Pri otázke, čo sa mu stalo, nasledovala príjemná odpoveď nič. Podobná nasratá reakcia ako keď sa súdruha Fica opýtate na Bodora, Gašpara, Jankovskú, Žigu a podobne. Prirodzene všetci vedeli, čo sa predošlý deň stalo. Nezabudol som sa nepochváliť, neuvedomujúc si , aké následky to ešte môže mať. Neskôr mi to nechal ešte vyžrať, ale o tom nabudúce.